Experimentom k experimentovaniu v Divadle Lab?

Preklad hry Spor: Soňa Šimková
Úprava: Oliver Méres, Jana Smokoňová
Réžia: Jana Smokoňová
Scéna: Ema Teren
Kostýmy: Gabriela Timoranszká
Choreografia: Stanislava Vlčeková, Jaroslav Viňarský
Hudba: Jojo blue
Produkcia: Kristína Zátrochová, Andrej Púry
Účinkujú: Barbora Andrešičová, Richard Autner/Tomáš Pokorný, Juliána Oľhová, Pavol Šimun, Barbora Drozdová, Dávid Uszák
Hra Spor francúzskeho autora Pierra de Marivaux je v slovenskom kontexte známa najmä vďaka režisérovi Romanovi Polákovi, ktorý ju v roku 1988 v martinskom Divadle SNP inscenoval pod názvom Dotyky a spojenia. Nielenže mala táto inscenácia veľkú odozvu u bežného i odborného publika, ale dokonca úspešne reprezentovala československé divadlo na mnohých zahraničných festivaloch. Nehovoriac o tom, že aj vďaka nej sa Roman Polák zaradil medzi najvýraznejších režisérov 80. rokov. Jedným z dôvodov úspechu Dotykov a spojení bola zrejme najmä na tú dobu nevšedne výrazná pohybová stránka. Podobný princíp sa objavil i v najnovšej inscenácii tejto francúzskej hry, ktorú tentoraz pod názvom Experiment uviedli študenti VŠMU v školskom Divadle Lab.
Režisérka Jana Smokoňová vo svojej absolventskej inscenácii však zrejme zašla ešte ďalej ako spomínaný Roman Polák. Zbavila ju takmer celého textu a ťažisko postavila práve na pohybovom stvárnení. Dej sa tu už zároveň neodohráva na vidieku a strojcom zápletky už nie je vysoká šľachta, ktorej zámerom je najmä pobaviť sa. Ako napovedá i zmenený názov – toto konvenčné aristokratické prostredie tvorcovia vymenili za strohé experimentálne laboratórium a do popredia postavili samotný pokus. Úprava textu, pod ktorú sa spolu s režisérkou podpísal aj Oliver Méres, je teda naozaj radikálna, avšak nie samoúčelná.
Jediný zrozumiteľný text v inscenácii odznie z úst akýchsi výskumných pracovníkov. Prostredníctvom „prológu“ nás hneď na začiatku oboznamujú s experimentom, ktorý má v nasledujúcich minútach prebehnúť priamo pred našimi očami. Práve vďaka nemu by mala byť vyriešená dilema, ktoré z pohlaví je schopné podviesť partnera skôr. Študentka herectva Barbora Drozdová odborne znejúci text deklamuje po slovensky, pričom jej vedecký partner Dávid Uzsák ho simultánne s ňou zasa rozpráva po anglicky s americkým prízvukom. Táto simultánnosť s veľmi distingvovaným ústnym prejavom hercov v spojení s ich veľmi úspornými kultivovanými gestami a istou sošnosťou dodávajú samotnému experimentu vedecký nádych a istú dávku vážnosti.
Samotné objekty výskumu sa nachádzajú v modrom štvorci v centre javiska. Štyria herci stoja každý na inom stanovišti a pri inom predmete záujmu – či už je to kopa hliny, lyžičky, sklenené fľaše, alebo plechová nádoba s vodou. Je zrejmé, že je to to jediné, s čím doteraz prišli do kontaktu. Všetci štyria sú celkom izolovaní od vonkajšieho sveta, i od seba navzájom – uzavretí v priestore len s banálnym predmetom, ktorému dokonca sami nevedia určiť správnu funkciu. Ale to všetko len do chvíle, keď vedci tlesknutím nespustia proces experimentu. Vtedy sa herci – objekty (Barbora Andrešičová, Juliána Oľhová, Pavol Šimun a Tomáš Pokorný) začínajú postupne vzájomne kontaktovať. Začínajú si prejavovať sympatie, antipatie, nadväzujú vzťahy, vyberajú si „vhodného“ partnera a napokon sa medzi sebou miešajú. Miesto slov štvorica využíva len neartikulovanú reč a akési mumlanie bez jasného významu. Napriek absencii replík však dokážeme všetky ich emócie, nálady a túžby celkom jasne interpretovať na základe ich pohybov i samotnej choreografie.
Za choreografiou stoja Stanislava Vlčeková a Jaro Viňarský, ktorých vplyv je z pohybov hercov jasne čitateľný (najmä pre divákov, ktorí tvorbu tanečníkov aspoň čiastočne poznajú). V tomto prípade však nejde o tanec, ale skôr o konkrétne pohybové prvky a obrazy. Nie sú zbytočne zložité, ale veľmi fyzické a založené najmä na práci s vlastným či partnerovým telom. Práve táto fyzickosť zároveň veľmi dobre vyjadruje povahu postáv, ktoré boli od narodenia celkom izolované od spoločnosti – pohyb sa stáva ich najzákladnejším vyjadrovacím prostriedkom. Napriek tomu, že Experiment je na pôde divadelnej fakulty prvou inscenáciou s natoľko výraznou prácou s pohybom, treba uznať, že herci túto úlohu zvládli veľmi zdatne. Aj keď miestami sa činoherný prístup mierne bil so zložitejšími pohybovými prvkami, resp. s potrebou dôraznejšej a detailnejšej práce s telom, ktorá je samozrejmá u tanečníkov. Zároveň však treba zdôrazniť, že v pohyboch i neartikulovanom vyjadrovaní každý z hercov využil istú dávku invencie (najväčšmi pri tom vynikali Pavol Šimun a Barbora Andrešičová), čo zasa nie vždy vídame v tanečnej sfére. Podobne bola zrejmá dôsledná práca s mimikou (každý zo štvorice hercov si našiel svoj osobitý výraz), ktorá je v tanečných performanciách a inscenáciách tiež skôr vítanou raritou. Je preto nepochopiteľné, prečo sa režisérka v scéne stretnutia ženských postáv rozhodla predabovať ich myšlienky (či repliky) dvojicou vedcov. Na ich vyjadrenie by predsa herečkám celkom dobre vystačili spomínaná práca s pohybovým aparátom a mimikou. Podobný postup sa v inscenácii navyše už druhýkrát nezopakuje.
Mierne problematickým sa javí aj výber spomínaných predmetov (kopa hliny, nádoba na vodu, lyžičky, fľaše), ktorý nie je výraznejšie opodstatnený. Použitie hliny a vody by sa ešte dalo interpretovať na základe ich prírodného charakteru, navyše každý z objektov experimentu príde s týmto materiálom v inscenácii do kontaktu aj viackrát. Podobne je to aj v prípade lyžičiek – síce nemajú hlbší význam, ale poslúžili dobre ako spoločný predmet záujmu a katalyzátor vzťahu (i pohybovej choreografie) pre dvojicu Andrešičová – Šimun a neskôr Andrešičová – Pokorný (v pôvodnej alternácii Autner). Najproblematickejšie sú sklenené fľaše, ktorých využitie je najminimálnejšie a teda skôr neopodstatnené. V úvode (ešte pred vzájomným kontaktom objektov výskumu) sa s nimi „hrá“ herec Pavol Šimun, neskôr však zostávajú bez povšimnutia a využitia stáť v kúte až do poslednej scény. Celkovo zároveň štvoricu týchto predmetov takmer nič nespája (medzi sebou, ani s dejom či postavami) a ich výber skôr pôsobí ako náhodný, resp. len účelový.
Atmosféru vedeckého experimentu naopak veľmi vhodne dopĺňajú minimalistická výtvarná koncepcia spolu so svetelným dizajnom a hudobno-zvukovou dramaturgiou. V centre javiska je natiahnutý svetlomodrý baletizol, ktorý asociuje spomínaný laboratórny priestor a zároveň presne vymedzuje plochu pre experiment. Aj samotné svietenie je spočiatku studené a ostré ako na operačnej sále. Neskôr zasa reflektor ako žiarovka na mikroskope osvecuje práve ten objekt či tú dvojicu, ktoré majú byť v určitom momente pod zorným uhlom nášho pozorovania. K účelnej a príhodnej scénografii Emy Teren sa pridávajú aj minimalistické kostýmy Gabriely Timoranszkej. V prípade postáv vedcov veľmi vhodne podtrhávajú ich status a súčasne distingvované správanie – biele roláky, čierna sukňa u ženy, u muža čierne nohavice a sako. Objekty výskumu sú oblečené do rovnakých kostýmov bez ohľadu na pohlavie – biele tielka a biele nohavice. V týchto kostýmoch na modrom matnom povrchu pôsobia herci ako biele laboratórne myši. Viac ako atmosférotvorná je i hudba (Jojo blue), ktorá spája prvky klasiky i modernejších žánrov. Nielenže vytvára osobitú atmosféru, ale súčasne pôsobí nerušivo, nenásilne a v pozoruhodnej syntéze s ostatnými zložkami. Súčasťou hudobno-zvukovej stránky bol aj skrytý mikrofón, prostredníctvom ktorého boli v niektorých momentoch zvuky (najmä spomínané mumlanie hercov – objektov) zosilnené a doplnené o mierne echo (akoby sa naozaj nachádzali v prázdnej uzavretej miestnosti).
Režisérka okrem netradičného inscenačného postupu (najmä na VŠMU) výrazne posunula i samotnú interpretáciu francúzskej hry z 18. storočia. V konečnom dôsledku tu už vôbec nie je dôležitá odpoveď na otázku, ktoré pohlavie zradí ako prvé (akoby sme aj zabudli, že na zradu predsa vždy treba dvoch). Tvorcov už nezaujíma vyriešenie jedného z najstarších sporov ľudskej civilizácie. Experiment pred nás skôr stavia problém manipulácie a ovládania bežných ľudí ako javu, ktorý je aktuálny v každej dobe. Vždy bude existovať určitá privilegovaná menšina, ktorá bude mať priamy dosah na správanie či názory bežnej väčšiny. Vedci nielenže tlesknutím spustia proces pokusu, ale postupne ho podľa seba aj korigujú. Cyklickosť takýchto experimentov či manipulačných praktík napokon vyplýva aj zo samotného záveru inscenácie. Herci, ktorí predstavujú sledovanú vzorku, sa pomiešajú a rozídu na nové stanovištia s novými objektmi záujmu. Nový experiment sa tak môže začať! Výskumní pracovníci pritom odznova začínajú simultánne deklamovať ten istý suchopárny text o priebehu a významoch nasledujúceho pokusu.
Posledná premiéra sezóny 2014/2015 v Divadle Lab priniesla podobný pozitívny ohlas, ako sa to stalo v prípade Polákovej inscenácie z roku 1988. Dôvody úspechu sú zároveň pri oboch podobné. V popredí je najmä odvaha tvorcov experimentovať, a to hneď na viacerých úrovniach – s textom, interpretáciou i inscenačným prístupom v podobe implementovania pohybovej choreografie do činoherného diela. A to všetko navyše na pôde školského divadla, kde sa takéto výrazné pokusy naozaj nevidia často. Práve Experiment tak dokázal, že sa študenti (i pedagógovia) naozaj nemajú čoho báť, a že sa oplatí využiť aj nové a netradičné postupy. Najmä dnes, keď sa všetky druhy a žánre miešajú. Tento Experiment predstavuje celkom vzácnu symbiózu medzi činohernými postupmi a tanečno-pohybovým vyjadrením, v ktorej má jemne navrch práve činohra. Do budúcnosti však pre VŠMU prináša aj dôležitú otázku – odíde experimentovanie s týmito absolventmi, alebo škola a pedagógovia pripravia vhodné prostredie pre jeho ďalšie pokračovanie a rozvíjanie?

Katarína K. Cvečková

Katarína K. Cvečková je absolventka Teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Venuje sa reflexii divadla a súčasného tanca a pravidelne publikuje vo viacerých médiách. Je spoluzakladateľkou platformy MLOKi a aktuálnou šéfredaktorkou internetového magazínu mloki.sk. Päť rokov pôsobila ako odborná redaktorka v časopise kød – konkrétne o divadle, ktorý vydáva Divadelný ústav. Venuje sa aj pedagogickej činnosti – pravidelne vedie workshopy kritického myslenia a písania Píš ako tancujú. V rámci doktorandského štúdia na VŠMU (odbor Divadelné štúdiá) sa zameriavala na aktuálne tendencie nezávislej divadelnej a tanečnej scény na Slovensku, obzvlášť na fenomén intermediality a princípy umenia performancie. Mimo umeleckej kritiky pôsobí v poslednom období aj ako divadelná a tanečná dramaturgička a kurátorka divadelných (a iných) festivalov.