Čiara – línia

Výprava: Mária Stanko, a.h.
Hudba: výber, Juraj Haško, a.h.
Koncept a réžia: Ajka Liňajka
Účinkujú:
Čiarkohráč: Juraj Smutný
Čiarkohráčka: Mária Šamajová alebo Anna Zemaníková, a.h.
Bystrický cyklus batolárií bol ocenený Cenou za tvorivý počin v oblasti bábkového divadla Hašterica 2015, udelenou na festivale Bábková Žilina 2015. Odcitujem hodnotiaci text členov komisie (predseda: Radek Bachratý, členky: Mária Danadová, Barbora Zamišková): „Cenu Hašterica 2015 získava Bábkové divadlo na rázcestí, Banská Bystrica za svoju sústavnú koncentrovanú a výraznú tvorbu v cykle predstavení pre najmenších – Batolárií. Tento, vo svete široko diskutovaný, koncept predstavení nielen baví, ale najmä pripravuje toho najmenšieho diváka, spolu s jeho rodičmi, na ďalšie bábkové vnemy a produkcie. BDNR ako jediné na Slovensku s týmto konceptom pracuje dlhodobo.“
Batoláriám či divadlu pre najmenších bolo venované jedno číslo časopisu Loutkář (2/2015), v rámci projektu Monitoring divadiel na Slovensku vznikli tri recenzie troch teatrologičiek, v divadelných kruhoch je to stála téma na diskusiu. Stále tu visí otázka, či je to „divadlo“. Zaujali ma pomenovania tohto špecifického žánru v spomínaných recenziách. Ako prvé vzniklo Batolárium (2011), ktoré Eva Kyselová pomenovala takto: „Batolárium nie je inscenácia, nejde o uzavretý divadelný tvar, kde každý komponent je rovnako zastúpený. Ide o interaktívny scénický experiment, postavený na komunikácii najmladšieho diváka s teatralitou a cibrení zmyslovej recepcie, ktorý sa iste líši v závislosti od zloženia hľadiska.“[1] Nasledovalo Akvabatolárium (2012), o ktorom Lenka Dzadíková napísala: „Dalo by sa na tomto mieste uvažovať o tom, čo sú hranice divadla a detskej hry. Aký je rozdiel medzi takto pripravenou teatralizovanou detskou hrou vedenou hercom v divadle a zábavou v materskou centre, ktorú môže viesť animátor? Rozdiel je však zásadný: predstavenia Batolária a Akvabatolária organizuje divadlo a konajú sa v divadle. Vzniká tak prvý návyk, skúsenosť s návštevou divadelného predstavenia. Účelom je síce zábava a zážitok detí, no tie sú od začiatku koncipované ako divadlo s použitím bábkarských princípov.“[2] Tretím bolo Farbatolárium (2013). Jana Mikuš Hanzelová pomenovala význam: „Ambíciou projektu inscenácií pre najmenšieho diváka je teda hlavne priniesť deťom a ich rodičom bezprostredný kontakt s hrou. A práve k hre stačí naozaj minimum prostriedkov, tým najzákladnejším predpokladom je predsa túžba objavovať veci a ich skutočné i neskutočné využitie. (…) V prípade batolárií je navyše pridanou hodnotou tolerancia, s akou pristupujú k malým divákom, nechávajú ich voľne pobehovať po priestore a práve tento vyhranený priestor slobody otvára pre nich do budúcna aj pocit, že divadlo, rovnako ako celé umenie, je slobodným miestom, ktorého nemusia byť len pasívnymi prijímateľmi.“[3] V roku 2010 sa v rámci konferencie na festivale Bábkarská Bystrica upozornilo na biele miesto v repertoári slovenských bábkových divadiel: na absenciu inscenácií pre najmenšieho diváka, t. j. pre diváka do troch rokov. V zahraničí je situácia už dávno iná.[4] BDNR sa od roku 2011 programovo venuje tvorbe pre batoľatá a na Slovensku stále prevláda názor, že suplujú materské centrá či prácu učiteliek v materských školách. Práve preto som odcitovala veľmi trefné pomenovania teatrality v cykle batolárií.
Štvrtým pokračovaním je Čiarkolárium. Od predchádzajúcich projektov sa výrazne líši. Vidíme to už v bulletine – je určené pre deti od 1,5 roka do 3 rokov. Tvorcovia sa posunuli o 8 mesiacov vyššie. Táto zmena sa prejavuje v celej inscenácii. (Teraz už určite môžeme hovoriť o inscenácii.) Predstavenie sa nehrá v Teátriu divadla, ale v sále. To prináša všetky technické „vymoženosti“, ako napríklad, že predstavenie sa začína zhasnutím hľadiska a nasvietením javiska. To je od divákov oddelené farebne (hľadisko čierne, javisko biele) i fyzicky (bielu plochu obkolesujú textilné valce). Svetlo vytvára atmosféru, ohraničuje priestor, pomáha téme čiar a tvarov (v istom momente sa na podlahe svetelne zobrazí štvorec, do ktorého herec vstupuje). Zmenou je i počet hercov – už sú dvaja, čo vytvára vzťahy, napätie. Kým v prvých projektoch sa podporovala schopnosť detí predstavovať si niečo prostredníctvom niečoho iného (Piaget používa termín semiotická či symbolizujúca funkcia), tu sa k tomu pridáva vnímanie medziľudských vzťahov – láska, priateľstvo, ochota pomôcť druhému, hnev, radosť. Tak sa k semiotickej, estetickej pripája funkcia etická. Stále však ostáva atmosféra hravosti a podpory fantázie. Každý začiatok akcie pôsobí spontánne, akoby hercom práve niečo nové napadlo, niečo nové práve objavili. Inscenácie charakterizuje pocit novosti.
Štruktúru/„scenár“/„osnovu“ batolárií by som nazvala stavebnicou, tvorcovia ponúkajú malému divákovi rôzne kúsky z nej. Každý je iný, no spolu tvoria celok. Každý má inú farbu, iný obrázok na ploche. Každý je zaujímavý.
V Čiarkoláriu hľadajú tvorcovia (a tými sú aj diváci) čiarky, linajky, rovné plochy všade okolo seba. Herci ich objavujú aj na sebe (línia – čiara i línia tela) a keď nájdu tenké paličky, vymýšľajú si veci, zvieratá ich spájaním. Tak im vznikne loďka, dom, okno, pes, bazén atď. Každej veci venujú svoju pozornosť (ako deti), hrajú sa s tým, reagujú na nápad spoluherca. Keď jeden vymyslí, napríklad, bazén, druhá doň skočí a hrá sa na akvabelu, predvedie svoju choreografiu. Herec jej pritom drží pomyselný bazén vytvorený z paličiek a píska do tanca príjemnú melódiu. Stále vymýšľajú nové a nové veci z čiar. Pri svojej hre všetko komentujú vymyslenou rečou vytvorenou spojením zvukov, pazvukov, jednoduchých detských slov (mám, buc, no, pači, žiha). Jedinými jasne artikulovanými slovami je čiara a línia. Tie sa v inscenácii opakujú. Akcie ešte dotvárajú melódie, ktoré si spievajú alebo pískajú. Herectvo (Juraj Smutný, Mária Šamajová) pripomína detský seriál Traja chrobáci – slovne i situačne. Objavujú a všetko komentujú. Ukazujú deťom, na čo prišli, divia sa a my sa divíme a dívame s nimi.
Na scéne v strede je postavený biely stĺp/kváder, v ktorom sú umiestnené tenké paličky i kovová a plastová rúra. Majú tam skryté i zobcové flauty. Na konci ho položia, pri hre po predstavení slúži ako stolík i tunel na preliezanie. Čiarkolárium nepotrebuje žiadne rekvizity, len dve paličky. Všetko sa už stvorí vo fantázii dieťaťa. Je to laboratórium, v ktorom výskumníkmi sú Čiarkohráč a Čiarkohráčka.
Kostýmy a líčenie sú, tak ako všetko v tejto inscenácii, iné, než sme v tomto cykle mohli vidieť. Sú už štylizované, výsostne divadelné, výrazne farebné. Na hlavách majú farebné čiapky so špicmi, tváre majú namaľované na bielo, na lícach sú nakreslené geometrické tvary (štvorec, trojuholník), pery sú namaľované na červeno.
Po predstavení donesú herci zo zákulisia škatuľu plnú kociek, z ktorých si deti môžu stavať, čo len chcú. Aj kocky predsa tvoria rovné čiary. Herci im pomáhajú.
Inscenáciu nerežírovala Monika Kováčová, režisérka predchádzajúcich batolárií, ale Iveta Škripková pod menom Ajka Liňajka. Pri Čiarkoláriu som si uvedomila, ako je 8 mesiacov vo vývoji dieťaťa podstatné. Mamičky, zvyknuté na batoláriá, priniesli svoje dieťa (mladšie ako 1,5 roka) a veľmi rýchlo ho aj zo sály odniesli, s plačom. Zdivadelnenie tohto batolária režisérka presne vekovo zaradila. Pre tie menšie bolo strašidelné zhasnutie sály, aj biele líčenie v svetle pôsobilo na ne strašidelne. Staršie deti predstavenie vnímali ako nadstavbu na už videné z tohto cyklu. Naučené „čítať“ divadelné znaky, ocenili vyšší stupienok. Kam sa Bystričania posunú nabudúce?
Vďaka BDNR získala slovenčina nové slovo – batolárium. Je úžasné, že už veľa ľudí vie, čo znamená. A nie sú to len mamičky.

---

[1] http://www.theatre.sk/isrecenzie/619/97/Detom-vstup-prikazany-33/?cntnt01origid=97/[2] http://www.theatre.sk/isrecenzie/683/97/V-h-odna-zabava/?cntnt01origid=97/[3] http://www.theatre.sk/isrecenzie/909/97/FARBATOLaRIUM-a-vsetci-budu-farebni/?cntnt01origid=97/[4] Prvé takéto predstavenia uskutočnili v roku 1987 v talianskej Bologni Roberto a Valeria Frabetti v divadle La Baracca – Testoni Ragazzi. Všetkým sa to zdalo nezmyselné. Odvtedy sa tejto tvorbe venujú už aj francúzske, nemecké, rakúske, dánske, maďarské a poľské divadlá. V súčasnosti existuje mnoho divadiel a festivalov zameraných na inscenácie pre batoľatá.