Divák reportérom

Dramatizácia a réžia: Tatiana Masníková
Dramaturgia: Elena Knopová a.h.
Kostýmy: Tatiana Masníková, Atilla Bocsárszky
Scéna: Katalin Latócky a.h., Atilla Bocsárszky
Výroba scény: Michal Mihok, Martin Mihok,
Svetlá: Michal Mihok
Zvuk: Martin Mihok
Foto: Ján Štovka
HRAJÚ: Anna Čujová a.h, Ivana Krajňáková, Matej Struhár a.h., Jozef Pavol Komiňák, Sofia Huráková a.h., Atilla Bocsárszky a Róbert Kobezda
Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami. Západné Nemecko pre 60-te až 70-te roky vyvinulo plán zvýšenej rentability kapitálu a rozhodlo sa privykať slabšie sociálne vrstvy životu v mene plánovanej sebadisciplíny. Vznikali sídliskové štvrte s vylúčením oddychových a prírodných zón, štvrte bez možnosti totálneho uvoľnenia vo voľnočasových aktivitách. Mnohí tínedžeri už od začiatku puberty začali chodiť do mládežníckych klubov. Tam boli ľahko dostupné alkoholické nápoje a cigarety. Potom sa objavili psychofarmaká a napokon aj tvrdé drogy. Takto vyrastala aj Christiane Vera Felscherinow, ktorá neskôr urobila sériu reportáží o probléme mladistvých s narkotikami. Veľmi skoro po presťahovaní z vidieka do Berlína museli jej rodičia predstavu rýchleho úspechu zameniť za skromné bývanie na sídlisku spomínaného typu. Zraniteľné dieťa sa stretalo s psychopatickým až násilným správaním blízkych osôb. Namiesto dôvery prežívala Chris situácie strachu a bolesti a potom tiež obdobie bezvýchodiskového pocitu zo života v klamstve.
Výsledkom takejto životnej situácie je potenciálna agresivita dieťaťa. A dlhodobý rebelantský postoj. V ňom sa paradoxne rodili dnes už takmer novoklasické umelecké diela populárnej hudby, ikony kultúry elektronickej hudby s použitím syntetizátorov, kombinovaním hlasových stôp, s rozbíjaním melódie a klasickej harmónie.
Texasková generácia v európskych mestách s psychikou odkázanou na pominuteľné sny stvorené z hudby, dúhových svetiel, farby plastov, hluku a rýchlosti nasávala do seba na takomto základe postavené psychedelické zážitky, čiže tripy podfarbené užívaním drog. Okrem preplnených klubov nebolo kam ísť. Nechuť z takéhoto života pociťovali mnohí. Ale veľmi intenzívne sa prejavuje práve v období puberty. Závislosť na heroíne prináša tiež nedôveru, agresivitu namiesto schopnosti zamýšľať sa nad pravdou, depresiu a myšlienky na samovraždu. Christiane rozpráva o bezcennom živote bezcenných ľudí, o živote vnímanom ako boj o prežitie.
Aj David Bowie sám prešiel bohatou skúsenosťou narkomana. Hudobná nahrávka k inscenácii úsporne využíva krátke motívy z jeho hudby bez textov. Ako celebrita vytváral atmosféru nepokoja, vzbury, víťazstva smrti. Jeho závislosť na kokaíne vyvrcholila práve v čase nahrávania albumu Station to station s rovnomennou skladbou, osudnou pre Christiane. Kým od Berlína na východ boli drogy dostupné len úzkej skupine populácie a spájali ich s teóriou o originalite tvorcov, Západ, naopak, vsadil na konzum. Z predaja mali zrejme zisky mnohí aj bez rizika. A najvďačnejšou skupinou konzumentov sa stávali deti.
Inscenácia Mestského divadla Actores v Rožňave sa zamerala na cestu dievčaťa k tvrdým drogám.
Anna Čujová (Christiane) vchádza k divákom, akoby prišla práve odniekiaľ z ulice. Rozpačito i vtipne a primerane k veku sa predstaví a začne rozprávať, teda spomínať. Akoby bol každý divák reportér, ktorému diktuje kľúčové útržky zväčšia drsných spomienok.
Opisuje sťahovanie z vidieka do mesta a prvé facky, ktoré jej mesto uštedrilo: zničenie bicykla agresívnymi mestskými deťmi a otcovu bitku. Nasledujú ďalšie udalosti s anabázou úniku ku drogám v kluboch až po prvú dávku vpichnutého heroínu a zlé vyhliadky do budúcnosti.
Strach z otca a bitky. Na javisku je skrytá palica. Otec položí otázku a neschopnosť vopred paralyzovanej dcéry ho rozčúli. Mláti a mláti… Zároveň padá polička s knihami… Herec sa obracia na divákov, Anna Čujová ako Christiane sa dvíha zo zeme a hovorí: „máme to tak nacvičené, nič mi nie je…“. Štýl inscenácie je od samého začiatku v protiklade k téme. Odľahčený, dokonale prispôsobený pre úprimnú výpoveď. Jednoducho cool. Tínedžerský jazyk ostal verný knižnej predlohe.
Inscenácia si musela vystačiť iba s niekoľkými postavami. Otcova násilnícka povaha dcére imponovala. Stratila sa však matka. Christiane sa s ňou očividne vôbec nestotožňovala, považovala ju za naivnú, ovplyvniteľnú a slabú. Aj keď v knihe so svojimi viac či menej úspešnými pokusmi o starostlivosť zaberá dosť podstatný priestor. Tu sa len mihne v scéne sťahovania. V javiskovej verzii, medzi postavami prispôsobenými Christianinmu videniu a spomienkam, má namiesto matky svoje rozpačité miesto nevlastný otec Klaus (Róbert Kobezda). Chris zrejme vyrastala v presvedčení, že ženy sú od mužov závislé, no zároveň túžila po voľnosti. A v partii narkomanov sa cítila slobodnejšie než v rodine. V inscenácii zdôrazňuje, že k užívaniu drog nebola donútená. Jej bolo rozhodnutie aj postupná príprava organizmu ľahkými narkotikami až po hranicu potreby pichnúť si tvrdú drogu…
Všímame si peripetie psychického rozvratu narkomana. Potreba obviniť niekoho druhého, hoci aj Davida Bowieho, ale nepriznať si vlastnú chybu. Christiane si povoláva na javisko svoje druhé ja – Veru. Píše jej listy, karhá ju ako „heráčku“ (závislú od heroínu) a hovorí jej, že ona je oproti nej čistá.
Z Detlefa sa v hre stáva muž, hoci v knihe na fotografii je to ešte len chlapec. Medzi ním a Chris sa vytvára pevné puto, o ktorom snívajú ako o vzťahu muža a ženy. Javiskový obraz reality ale ukazuje ich nervózne roztržky. Večne podozrievavú Christiane a Detlefovu zlosť na seba, že sa stal sprievodcom a učiteľom dievčiny v tomto polosvete. Podobne neskôr ona sama pociťuje istú zodpovednosť staršej „heráčky“ voči Babsi, ktorá si ale svoju cestu prejde príliš samostatne a príliš rýchlo… až sa stane svojho času najmladšou obeťou drog v Berlíne.
Na scéne je jednoduchá konštrukcia ako pars pro toto nejakej stanice, alebo sídliska pre neprivilegovaných občanov. Dve otáčavé plochy, každá s troma sklami, charakterizujú všadeprítomné dvere alebo okná. I na Stanici ZOO. Môžu nimi prechádzať denne davy ľudí. Nevedú k cieľu, súkromiu, uvedomeniu, naplneniu. Možno iba k dúhovému spektru svetiel diskotéky, k hluku a farbám tripu.
Z javiska sála energia prúdiaca medzi hercami. Tí starší herci ju vedia nadlho v sebe udržať, dávkovať, v správnom tempe rozdať. Mladučká Anna Čujová ako hostka (Christiane) je nabitá energiou spontánnejšie, preto sa jej psychicky nepokojná poloha chvíľami veľmi dobre dopĺňa s napohľad rezignovanejšou Ivanou Krajňákovou (Verou). Dve herečky v jednej osobe knižnej predlohy tak vytvárajú kontrastný náčrt psychických stavov závislej Chris. Úlohou diváka je cez jej príbeh spoznať všeobecnú podobu cesty narkomana. Inscenácia ilustruje myslenie závislého od drog, ktorý podvedome zahadzuje spomienky, lásku a pozornosť, celý svoj život, zahadzuje seba. A ukazuje bezvýchodiskovosť takého života. V podtexte upozorňuje na kultúru distópie (opozitum k utópii), ktorá nedôveruje hypotetickej možnosti otvorenej a všestrannej komunikácie medzi ľuďmi a vopred zatracuje akúkoľvek pravdepodobnosť vzájomnej dôvery. Podobne, ako sa narkoman dostáva prirodzene do fázy, v ktorej popiera hypotetickú možnosť odvyknúť si od drogy, možnosť osobnej nezávislosti a sebauspokojenia niečím lepším, než narkotikami.
Ohľadom príbehu narkomana nezostáva takto vybudovanej inscenácii priestor zájsť v detailoch ďalej. Ešte Christiane ukáže krátku paródiu na vtedajšie odvykacie centrum, kde musel frekventant plniť nezmyselné pokyny, ako cvičenie počas terapie. Bude sa viackrát pokúšať oslobodiť sa od závislosti, ale bezvýsledne.
Vypäté okamihy sú v inscenácii veľmi často interpretované alebo znova interpretované s odstupom. Napríklad Jozef Pavol Komiňák (Axel) dostáva od spoluhráčov signály, že už nemá viac text a zrejme ani dôvod na javisku zotrvať. Dostáva odpoveď v duchu – ale veď bolo povedané, že si zomrel… Ako postava nemôže jednoducho odísť, bolo by to osobné a na „heráka“ v poslednom ťažení nevhodne patetické. Zostáva preto iba v nenápadnom postoji tvrdého y. Život poprel svoje hodnoty.
Inscenácii dominuje výpoveď Christiane. Chce byť dokumentárnym útvarom. Preto sa len v detailoch pohráva s možnosťou prekvapiť či atakovať diváka. Vzhľadom k jej predlohe je to prirodzené, aj prezieravé riešenie. Vo veľkej sále Domu kultúry v Rožňave je dianie na javisku priveľmi vzdialené divákom v nekonečných radoch hľadiska. Aj preto pôsobí celok viac verbálne než akčne. Nakoľko divadlo plánuje zájazdy, bude zaujímavé vyskúšať komornejší priestor, alebo dokonca verziu arény.
P. S.
Napriek všetkému mala Christiane v detstve celkom pevné fyzické zdravie. Až na pre narkomanov typické problémy s pečeňou. Za najväčší zázrak svojho života dnes považuje to, že stále žije. Aj keď vďaka finančnému úspechu knihy má peniaze na drogy, ktoré stále berie a postupne ju zabíjajú. Stanica ZOO bola pre ňu križovatkou, nie konečnou stanicou. Ale aj ona sa vydala nesprávnym smerom. (Metaforu Stanice ZOO výborne popisuje Rado Kováč z blog.pravda.sk vo svojom článku k tejto inscenácii: http://oliterature.blog.pravda.sk/2015/11/23/actores-stanica-zoo/)

Frederika Čujová

Frederika Čujová vyštudovala divadelnú vedu a etnológiu na Vysokej škole múzických umení a Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, pracuje v Divadelnom ústave.