Pri predstavení Búvaj určite nezaspíš

Odborný konzultant: Petra Brandoburová
Choreografia: Anna Till (GER)
Scénografia: Zuzana Formánková
Hudba: Miroslav Tóth
Hudba a animácie: Pavol Matia
Réžia: Na peróne
Účinkujú: Peter Kočiš; Zuzana Psotková; Jana Wernerová; Michaela Domovcová a.h.
Premiéra v priestore blackbox Tabačka Kulturfabrik Košice
Divadlo Na peróne začalo oslavu svojho prvého desaťročia na slovenskej divadelnej scéne premiérou autorskej hry Búvaj. Inscenácia je výsledkom toho, že „perónisti“ opäť hľadali vlastnú tému, ktorá by im umožnila reagovať na aktuálne dianie na Slovensku. Tentoraz si vybrali silne sociálne ladenú tému staroby. V inscenácii kladú sebe, a teda i divákom, pomocou mozaiky autentických výpovedí ľudí nielen zo svojho okolia, ale aj poctivým výskumom v teréne – na základe rozhovorov zaznamenaných v domove dôchodcov – naoko jednoduché otázky. Ako vnímame starobu? Je problémom najmä pre starých, alebo aj pre mladých ľudí? Je staroba len dožívaním v ústraní s neustálym spomínaním na príjemné chvíle z mladosti, alebo aj možnosťou naďalej si plnohodnotne vychutnávať život? Ako sa správame k starým ľuďom? Vnímame, že aj oni boli kedysi mladí? Aký život prežili? Aké ešte majú očakávania od života? Od svojich potomkov, blízkych, priateľov, od samých seba…? Komplex týchto otázok je líniou, ktorou sa aj divadlo Na peróne snaží akcentovať dôležitosť divadla ako iného rozmeru komunikácie, reagovať na život a aktivizovať divákov. Ako každá ich inscenácia, aj Búvaj je kontroverznou sondou do ľudskej duše s interaktívnymi prvkami. Priama reakcia divákov určuje potenciál predstavenia, i keď samotnú formu meniť nemôže. Kolektívne autorstvo, ako i kolektívna réžia nesú v sebe pečať širokého rozptylu tém a problémov, ale zároveň aj predurčujú jednoliatosť, autentickosť a následne uveriteľnosť javiskovej výpovede aj na miestach, ktoré by, napríklad, pri inom type divadla pôsobili strojene. Viac ako tucet obrazov o živote seniorov vypovedá o reálnom stave ich jesene života: lekárska starostlivosť, odmietanie vlastnými deťmi, vytváranie nových „starých“ priateľstiev, vybavovanie samotného dôchodku, ale sleduje aj druhú stranu – ako mladí ľudia starých využívajú, ako sa tzv. „šmejdi“ dokážu priživovať na senioroch, ako byrokratický aparát komplikuje život seniorom a kladie im prekážky, aby nežiadali o to, na čo majú podľa zákona nárok, ako zdravotníctvo (ne)reflektuje na skutočné problémy ľudí, ale aj ako mladé slovenské ženy robia slúžky bohatým dôchodcom v zahraničí. A ako im tí naši, odložení, v tichosti závidia…
Scéna Zuzany Formánkovej je vytvorená z centrálneho preskleného trojčasťového praktikábla, z ktorého sa podľa jednotlivých výstupov stáva rehabilitačné ležadlo, pódium, prijímacia kancelária, schodisko či výkladná skriňa naplnená farmakologickým materiálom a pomôckami pre seniorov, vrátane inkontinenčných a ďalších hygienických potrieb. Výstavba scén je založená na premene funkcie spomínaného praktikábla, náznakových rekvizitách a kostýmoch. Scéna v sprche je zas vytvorená svetelnou ilúziou. V prvej časti inscenácie je nosnou rekvizitou stojanový mikrofón, prostredníctvom ktorého odznejú aj takmer čisto auditívne výpovede: od úvodu, v ktorom divákov herci vítajú ako seniorov v domove dôchodcov na besiedke, cez odkaz na smiešnosť formálnosti rozhlasových hudobných pozdravov (láskyplné vety cez éter od potomkov, ktorí nemajú záujem o bližší kontakt s oslávencom), až po čítanie rozprávky na dobrú noc. Za scénou sa zas jednotlivé výstupy rámcovo oddeľujú a určujú tému nasledujúceho prepisovaním citátov seniorov. Napr.: „Prvé su peňažky, rozumeli sce dvomi? Jak nemaš peňažky, dze pojdzeš? Ani na potrebu!“ Pani Hana, dôchodkyňa. Kostýmy presne, hoc s istou formou klišé, dotvárajú celkový vizuálny dojem z diela. Scéna, kde na obrovskom tróne sedí pomyselný kráľ zabalený v purpurovom plášti, je skôr výnimočnou humornou vsuvkou.
Hudobný výber a réžia Mira Tótha je vhodnou kulisou jednak dobového diania, ale aj provokujúcim apelom na súčasnosť. Hudobné čísla sú aj súčasťou predstavenia, či už úvodné Zabúdaj, zabúdaj v podaní J. Wernerovej, alebo a capella výstupy – jednoduché hlasové improvizácie chápané parodicky v štýle vysokého umenia – medzi hranými časťami inscenácie ako rovnocenné dieliky výslednej mozaiky.
Divadlo Na peróne je prioritne hereckým kolektívom, a tak herecká práca je azda najdôležitejším kľúčom k chápaniu ich produkcie. Herectvo nevnímajú ako interpretáciu textu, či ako Stanislavského prežitie príbehu, ale ako hľadanie nových spôsobov vyjadrenia autorskej (chápané ako vlastnej) výpovede, hľadanie iných, nevšedných, tvorivých postupov, ale aj ako hľadanie samých seba prostredníctvom hry a hrania sa. Hosťujúca mladá herečka Michaela Domovcová po prvýkrát mala možnosť vyskúšať si takýto typ práce a kolektívnu hereckú tvorbu divadla Na peróne. Na pohľad krehká dievčina ale prenikla do kolektívu a snažila sa držať krok so zohraným hereckým triom. Kým vo svojej prvej scéne ako mladá fyzioterapeutka v kontraste k babičkám pôsobí ešte neisto a repliky vyznievajú kostrbato, v ďalších scénach sa postupne necháva strhnúť temporytmom mizanscén a je relevantnou partnerkou na scéne. Stále jej však chýba nadhľad ostatných protagonistov. Zuzana Psotková vytvára vo svojich postavách veľmi radikálne kontrasty. Mení sa z frustrovanej, takmer hysterickej dcéry na milú babičku, z takmer mechanickej bábky na striktnú úradníčku atď. Jana Wernerová svoje postavičky vytvára plasticky, herecky pracuje s modelom staroby, najšarmantnejšia je ale v postave moderátorky „werkšopu“ na tému Pasívna sexuálna asistencia. Wernerová využíva svoj materinský jazyk, češtinu, v skomolenej štylizácii, takej typickej pre manipulátorov, a v interakcii s publikom sa vytvorí najvtipnejšia scéna predstavenia. Vďaka nej si však paradoxne divák asi najväčšmi uvedomuje absurdnosť celého výstupu a nie každému divákovi musí vyhovovať presah do jeho intímneho priestoru a priamy dotyk herca, i keď má scéna ambíciu pôsobiť pozitívne. Peter Kočiš dopĺňa ženské trio herečiek a vo svojich etudách nevyužíva prvoplánovú charakteristiku muža (mám tým na mysli silu ošetrovateľa, dominanciu starca a pod.), ale práve naopak, jemne hyperbolicky vykresľuje svoje postavičky a dodáva im zvláštne komický rozmer.
Inscenácia Búvaj je napriek svojej bezpríbehovosti vyskladaná tak, že dokáže diváka atakovať nástojčivými otázkami, ktoré sme spomenuli už v úvode. Vysokou intimitou jednotlivých príbehov seniorov a témou, ktorá sa priamo alebo nepriamo dotýka, alebo v budúcnosti bude dotýkať každého z nás, prekračuje hranice tabu a núti aj po skončení predstavenia zamýšľať sa nad našimi vzťahmi s blízkymi, staršími ľuďmi a snáď i trochu prehodnocovať isté spoločenské stereotypy. Veď záverečná scéna, keď aj mladej žene plače dieťa a ona sa oň ide s láskou postarať, je vlastne jasne nastaveným zrkadlom, ktoré ukazuje, kto sa o nás v budúcnosti postará. Naše deti, ktorým svojím správaním vytvárame modely. Tragikomicky znejú aj slová záverečnej piesne „Búvajže mi, búvaj, môj syn premilený/či ma budeš chovať na moje starie dni/… Vy budete prosiť, synku, daj mi chleba/a ja vám odpoviem, mamko, vám netreba!“ A čo dodať na záver? Parafrázujúc autorov inscenácie: čítaním tejto recenzie ste sa o niekoľko minút priblížili k svojej smrti…

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.