Jubileum Divadla Zrakáč je správou o neľudskosti človeka

Dramaturgia, scéna, výber hudby, réžia: Kristína Chlepková
Účinkujú:
Arnold, hudobník: Andrej Svetko
Lotte, jeho žena: Silvia Milošovičová
Mitzi, ich neter: Lucia Medveď-Pataková
Otto, kaderník: Marek Hlina/Peter Zbranek
Helmut, jeho žena: Stanislav Sokol
Jürgen, Helmutov synovec: Peter Gombárik
Duch Arnoldovho otca: Ľuboš Korenčík
Hrobári: Eva Barániková, Peter Janotka
Asistencia: Milada Šudíková
Premiéra 11. a 12. júna 2014, Štúdio 12
Dramaturgiu divadelného priestoru Štúdia 12, možno rozdeliť na tri línie. Štúdio 12 pod záštitou Divadelného ústavu, ktoré je príspevkovou organizáciou Ministerstva kultúry, v jednej dramaturgickej línii podporuje inscenovanie súčasnej drámy nielen slovenského pôvodu, v patronáte renomovaných slovenských umelcov. V aktuálnej sezóne tak bola napríklad uvedená inscenácia textu Egona Bondyho, Návšteva expertov, v réžii Ingrid Timkovej. V sezóne 2014/2015 sa pripravuje aj inscenácia dosiaľ na javiskách neuvedeného textu Jany Juráňovej Misky strieborné, nádoby výborné (text bol uvedený iba na ochotníckom javisku, na Orave, a v podobe scénického čítania v divadle Stoka, v réžii Ingrid Hrubaničovej) v réžii Aleny Lelkovej, ktorá v Štúdiu 12 už inscenovala súčasný dramatický text Ivana Vyrypajeva Júl.   
Druhú líniu dramaturgie predstavuje projekt Mliečne zuby, ktorý podporuje vznik aktuálnej autorskej slovenskej drámy, je určený pre rôznorodú cieľovú skupinu, nielen pre študentov či absolventov umeleckých škôl.
Tretia dramaturgická línia podporuje inscenácie divadelných zoskupení, ktorých herci a herečky sú súčasťou marginalizovaných skupín, komunít na Slovensku. Program Štúdia 12 tak dopĺňajú aj inscenácie arteterapeutickej povahy, v prípade ktorých divadelná tvorba znamená pre hercov a herečky osobnostný rozvoj, vzájomné stretávanie, podporu kreatívneho prístupu, priestor na vypovedanie tém, charakteristických pre komunitu.
V Štúdiu 12 tak donedávna pôsobilo Divadlo bez domova v umeleckom vedení Uršule Kovalyk a Patrika Krebsa, ktoré pracuje s bezdomovcami. V Štúdiu 12 dostalo najväčší priestor na tvorbu aj Divadlo NoMantinels, queer divadlo, ktoré spracúva témy LGBTI komunity a rodovú problematiku. V ostatných rokoch však Štúdio 12 podporuje aj dve divadelné zoskupenia, ktorých členmi sú ľudia s postihnutím – Divadlo Tiché iskry, ktoré tvoria ľudia so sluchovým postihnutím, a Divadlo Zrakáč, ktoré je zložené z ľudí so zrakovým postihnutím.
Divadlo Zrakáč začalo pôsobiť v roku 2010, pod vedením režiséra Jozefa Prážmáriho na Malej scéne STU, a debutovalo dramatickou aktualizáciou klasického textu Romea a Júlie pod názvom Rómeo a Júlia 2010. V rámci svojej pôsobnosti vytvorilo zatiaľ iba tri divadelné inscenácie. S druhou, Študentove šibalstvá, ktorá je inšpirovaná moralitami Hansa Sachsa, opätovne v réžii Prážmáriho, sa však už presunulo do priestorov Štúdia 12. V ostatnej divadelnej sezóne so skupinou hercov a herečiek spolupracovala mladá absolventka činohernej réžie Vysokej školy múzických umení Kristína Chlepková.
Po prvotných divadelných skúsenostiach členov vo forme javiskového pohybu (pri ktorom je zakaždým nutná pomoc sprievodcu), javiskovej reči, sa Chlepková rozhodla inscenovať so skupinou zrakovo postihnutých ľudí dramatický text Jubileum od autora maďarského pôvodu Georga Taboriho. Ten sa vo svojej autorskej tvorbe zameriaval na reflexiu nemeckého nacizmu a osudov Židov. Dramatický text Jubileum dosiaľ nebol na slovenských javiskách inscenovaný, dokonca neexistuje ani slovenský preklad textu. Divadlo Zrakáč neuvádza, s akým prekladom pracuje.
Členovia zoskupenia Zrakáč sa tak po letmých skúsenostiach s divadlom dostali do kontaktu s textom, ktorý sprítomňuje osudy Židov, homosexuálov, jednoducho povedané ľudí, ktorí sa pod tlakom diskriminácie museli obávať o svoje životy. A o tie následkom zverstiev páchaných fašistickou ideológiou prišli. Jubileum oživením príbehov z nedávnej minulosti však veľmi výrazne reflektuje aj aktuálne spoločenské problémy, ktoré majú pôvod vo vzrastajúcom celoeurópskom extrémizme a náraste extrémistických skupín. Opakujú sa vyhrotené útoky prívržencov nacistickej idey na skupiny LGBTI ľudí, Rómov, Židov, zdravotne postihnutých. Fyzické útoky sú menej časté, avšak agresiu stúpenci prejavujú v rozsiahlom „hatespeech“, ktorý je prostredníctvom internetu veľmi jednoducho šírený.
Postavy s ich životnými príbehmi Tabori umiestnil do prostredia cintorína. V texte, i v inscenácii sa teda divák dostáva do kontaktu s mŕtvymi postavami, ktoré spomínajú na svoj pozemský život už v duchovnom svete. Samotný dramatický text je plný násilia, tragickosti, avšak nechýba mu ani ironický tón a čierny humor.
Chlepková ako režisérka, dramaturgička a scénografka v jednom pracovala s hercami veľmi jednoducho. Výtvarný koncept, ktorý tvorí päť náhrobných vencov s červenými kvetinami a lavička, herci (spolu s ich asistentkou) veľmi čisto variujú do rozličných mizanscén počas krátkych prestavieb scény. Pre ne je charakteristické tlmené svetlo a použitie hudby. Prestavby môžu v oblasti tempa inscenácie pôsobiť defektne, avšak vzhľadom na postihnutie hercov sú nevyhnutné.
Herci napriek svojim handicapom zosobňujú štylizované javiskové postavy (štylizácia postáv začína ich bielym maskovaním tváre) a pracujú s minimalistickým konaním, ktoré dotvára ich charakter. Vzhľadom na ich slabšiu pohybovú stránku konajú poväčšine v statických polohách.
V prvom výstupe inscenácie s vysoko napätou atmosférou prichádza Peter Gombárik ako útočný Jürgen, nacista, v dlhom čiernom koženom plášti a ostatným postavám, ktoré sú v bielom a sú otočené chrbtom k divákom, čarbe na košele nedokonalé hákové kríže. Nasledujúce konanie postáv predstavuje snaha zotrieť si ich z chrbtov, a teda ostať neoznačkovanými. Nielen Gombárik pri postave Jürgena, ale aj ostatní herci a herečky pracujú neustále s emotívnym kontrastom nenávisti, zlosti a vzápätí ľudskej citlivosti.
Herecky najzaujímavejšie predstavuje svoju postavu Mitzi Lucia Medveď-Pataková. Reprezentuje mladé židovské dievča, ktoré opätuje lásku Jürgena, prechádza náročným obdobím dospievania prenasledovaná posmechom, keďže má pri ústach opakované drobné mimovoľné prejavy. Medveď-Pataková, i keď prezentuje svoju postavu dominantne staticky, pôsobí na javisku živelne, oddane charakteru. Tik na tvári gesticky opakuje výrazne, takmer v pravidelných intervaloch. Postava Mitzi je herecky zvládnutá natoľko, že napriek svojmu handicapu nepoľavuje v rytme prehovorov. Tempo a rytmus kolektívu Medveď-Pataková udržuje aj v spoločnom výstupe, v úzadí javiska, v jednej svetelnej línii. Počas neho jednotliví herci berú na seba postavy detí a prehovárajú k divákom s informáciami o tom, prečo a ako umreli.
Jedným z najtragickejších, ale súčasne aj najefektnejších výstupov inscenácie je monológ, predstavujúci smrť postavy Lotte, v podaní Silvie Milošovičovej. Ostáva sama na javisku, v svetelnom bode, uväznená v obopnutí vencov, ktoré tvoria priestor telefónnej búdky. Jeden z umelých kvetov používa ako telefón, pomocou ktorého naliehavo, gradovane, telefonuje najbližším a známym, že sa z búdky, v ktorej stúpa voda, nevie dostať von. Milošovičová pracuje so stupňovaním napätia v hlasovom prejave, naliehaním, a v závere ponúka obraz, ktorý ilustruje zbytočnosť človeka na zemi, jeho jednoduchú a rýchlu náhradu niekým alebo niečím iným.
Inscenácia Jubileum v podaní divadelnej skupiny Zrakáč je správou o neľudskosti vo svete, o zbytočnosti človeka, o nadvláde ideológie, ktorá zatemňuje rozum a ovplyvňuje konanie, ktoré vedie k nehumánnosti.
Obdivuhodné na skupine Zrakáč a ich ostatnej inscenácii Jubileum je to, ako sa dokázali so sadizmom textu vyrovnať a preniesť aj svoju vlastnú výpoveď divákom. Predsa len, aj oni patria do marginalizovaného kolektívu, ktorého členovia neustále prekonávajú prekážky vďaka sile vlastnej psychiky a odhodlania bojovať s dennodennými bariérami.

Sandra Polovková

Sandra Polovková je absolventkou teórie a kritiky divadelného umenia na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení. Popri štúdiu na strednej škole (Prvé slovenské literárne gymnázium, Revúca) absolvovala dvojmesačnú redakčnú prax v Podtatranských novinách, publikovala články v regionálnych novinách, odborných periodikách a portáloch. Ako produkčná spolupracovala so Slávou Daubnerovou (2012-2013), s Divadlom Pôtoň (2013-2015). Režijne spracovala inscenácie: Psychóza 4.48 (VŠMU, 2012), Fabula Rasa (Divadlo Pôtoň, 2013), Lab.oratórium sexuality (Divadlo NoMantinels / A4 - priestor pre súčasnú kultúru, 2014). Pracovala v Národnom osvetovom centre (2015-2017), kde pôsobila ako projektová manažérka festivalu Scénická žatva, koordinovala a lektorovala literárne aktivity. Aktuálne spolupracuje s Divadlom SkRAT, A4 - priestorom súčasnej kultúry a od roku 2016 riadi organizáciu Post bellum SK.