Rozjímanie s Donom Quijotom

Dramaturgia: Tatiana Mravcová
Scéna, bábky a kostýmy: Dorota Sykorjaková
Korepetície: Jana Rychlá a Juraj Bielik
Produkcia: Ali Kobielsky, Igor Kmiť, Miroslav Zwiefelhofer
Réžia: Peter Palik
Pedagogické vedenie: Peter Palik, Katarína Aulitisová, Eva Farkašová, Svetlana Waradzinová, Ivica Lyszkayová, Jana Rýchla
Premiéra: 3. decembra 2013 v Štúdiu 12 Bratislava
Absolventský ročník študijného programu bábkarská tvorba z Katedry bábkarskej tvorby Divadelnej fakulty VŠMU sa v závere štúdia neprezentoval inscenáciou dramatického textu, ale vlastným autorským tvarom, do ktorého projektoval svoje pocity a úvahy nad témami z Dona Quijota. Názov inscenácie príznačne zdôrazňuje prvú osobu, teda osobný vklad – Ja, Don Quijote. Románom Miguela de Cervantesa y Saavedru sa študenti inšpirovali len symbolicky. Tvorcovia a tvorkyne prevzali motív ústrednej postavy na koni, tému kníh, z ktorých čítania sa zbláznil a jeho boj s veternými mlynmi. Jednotliví herci a herečky, s dramaturgiou spolužiačky Táne Mravcovej a režijným vedením pedagóga Petra Palika, prezentujú, čo je pre každého a každú z nich bojom s veternými mlynmi.
Inscenácia je rámcovaná výstupom hudobno-dramatickej skupiny La Manchaft. Všetci účinkujúci hrajú na nástrojoch – gitara, cajon, ďalšie bicie nástroje a perkusie. Hudba, ktorá vznikla kolektívnymi improvizáciami (s korepetíciami Juraja Bielika a Jany Rýchlej) má „drive“, je chytľavá a rytmická. Je organickou súčasťou celej inscenácie, dodáva jej dynamiku. Textom piesní je len jednoducho sa obmieňajúca veta „Ja som Don Quijote/ty si Don Quijote/on je Don Quijote…“. Ozvláštnením je výslovnosť mena aj s koncovkou e: „Don Kichote“. Správna výslovnosť mena by zmenila rytmus, možno to bol pôvodne dôvod takejto úpravy, ale toto nesprávne vyslovovanie mena v piesni inscenáciu ozvláštňuje a je ďalším upozornením, že nejde o dramatizáciu slávneho románu, ale pretváranie tém a motívov z neho. Nástroje používajú aj na ozvučovanie javiskových akcií a cajon v náznakoch predstavuje Quijotovho koňa.
Scénická výtvarníčka Dorota Sykorjaková vychádzala z knihy ako základného prvku, ktorý sa spája s Donom Quijotom. Miesto, kde herci hrajú na hudobné nástroje, je obostavané múrom vyrobeným z kníh. Knihy sú i základnou rekvizitou, s ktorou herci pracujú, slúži podľa svojho prvotného významu, no premieňa sa i na iné rekvizity (tácka, kameň, klobúk). Ďalším materiálom je, prirodzene, papier. Predstavuje listy z kníh, ale i materiál na stavanie origami. Podstatným prvkom scény sú okná umiestnené na kovových pohyblivých konštrukciách. Takéto rekvizity evokujú „dolnokubínske divadielka poézie“. Nemožno povedať, že by inscenácia skĺzla k zvláštnemu pátosu, ktorý sa môže s divadlom poézie či pokusom oň spájať, no zvolený model inscenácie láka k podobným asociáciám.
Dorota Sykorjaková navrhla bezpríznakové kostýmy, prislúchajúce reálnemu veku javiskových postáv. Zdivadelnila – ozvláštnila ich „farkašovskými“ (pedagogička Eva Farkašová) prvkami ako sú traky, motýlik či viazanka.
Dumanie nad veternými mlynmi, nad láskou, nádejou a vytrvalosťou sa odohráva v šiestich kapitolách, teda v šiestich etudách, kde hlavnou postavou je vždy jeden z hercov a herečiek. To, že každý z nich je Don Quijote, nám v úvode ukážu i tak, že držia pri tvári knihu, na ktorej sú namaľované fúzy a brada. (Tento výtvarný motív sa stal aj nosným prvkom propagácie inscenácie.)
Jakub Lužina riešil svoj vzťah k náboženstvám. Vtipnými etudami jeho spoluherci zobrazovali svetové náboženstvá, no on zjavne nenašiel odpovede ani v jednom z nich. Miriam Ryšavá hrala o túžbe tancovať. Súčasťou jej časti je aj malá bábka – manekýn vodený čempuritami zozadu. Drobná, krehká bábka predstavuje tanečnicu, ktorá preskakuje Miriam nad hlavou – je jej myšlienkou, jej snom tancovať. Bábku dobre animujú Lukáš Tandara a Kristína Mackovčáková. Vyvrcholením etudy je step Miriam Ryšavej. Ani tu nejde o happyend, jej tanec sa končí tým, že ju spoluherci opäť zatlačia za okná, teda do sveta, kde o tanci len sníva. Kristína Mackovčáková hľadá, aké je to byť „fyzicky štandardný“, teda mať dve zdravé, „normálne“ ruky – mať takú ruku, v ktorej napríklad udrží ťažký náklad. (Herečka má na jednej ruke deformované prsty.) Kristína Mackovčáková „si skúša“ ruky spoluhercov a pomocou pohybovej kreácie potom zažije, aké je to mať dve silné ruky. Tu sa najviac vynára otázka, či toto je skutočný problém mladej, talentovanej, na prvý pohľad peknej ženy. Vo všeobecnosti je na mieste úvaha, čo z inscenácie odčítajú diváci, ktorí hercov poznajú aj osobne, a čo ostatní. Či sú problémy, o ktorých hovoria, zovšeobecniteľné, či sa do nich môžu diváci vžiť. Nie všetky výjavy z inscenácie sú čitateľné a pochopiteľné.
Dojímavý je Andrej Sisák, ktorý proti davu ide za skutočnou láskou, nech je jeho vyvolená hoci aj žaba. Všetci si z papiera postavia úhľadné lietadielko, len on žabu. Aj napriek výsmechu i agresivite ide za láskou. Malá papierová origami žabka sa premení na veľkú tak, že herečka má na sebe papierový kostým – masku kopírujúcu tvar malej origami predlohy. Vtipná etuda vrcholí svadbou. Miroslav Mihálek hľadá vo fejsbukovskej dobe skutočné vzťahy. Ako komunikovať s fejsbukovým avatarom, ako ho zmeniť na človeka? Okná operačného systému tu zastupovali reálne okná. Do všetkých etúd je zapojený Lukáš Tandara. V prvom i poslednom obraze predstavuje Dona Quijota, on je ten, ktorý v závere prudko cvála proti veterným mlynom. Ešte predtým ho však spoluherci „ukameňujú“ – agresívne ho zahádžu veľkým množstvom kníh.
Záverom inscenácie je cval proti veterným mlynom. Áno, aktéri inscenácie sú odhodlaní bojovať, ísť za svojimi snami a stáť si za svojimi názormi. Inscenácia Ja, Don Quijote je z nich a o nich. Nie je to však úderný tvar absolventskej inscenácie, aké sa niektorým činoherným i bábkarským ročníkom na VŠMU občas podaria. Vzbudia mediálnu odozvu, ba dokonca ľútosť, že je reprízovosť inscenácie nerealizovateľná, keďže herci opúšťajú školu. A tak majú často kvalitné a mimoriadne zaujímavé inscenácie ledva päť repríz (pars pro toto spomeňme absolventskú inscenáciu Petra Palika Zazi v metre).
Absolventská inscenácie Ja, Don Quijote mala premiéru presne štyri roky po uvedení prvej inscenácie tohto bábkohereckého ročníka – betlehemskej hry Noc nastala, vôkol ticho panuje (premiéra v decembri 2009). Počas piatich rokov štúdia sa ročník postupne zmenšoval, keď v štúdiu z rôznych dôvodov nepokračovalo päť študentov a študentiek. (Jakub Lužina začínal štúdium s iným ročníkom.) Neveľký počet absolventov má však slušný potenciál. Na ich výkonoch je vidno, že počas štúdia sa stretli s rôznymi poetikami. Možno je škoda, že v takto zvolenom a postavenom divadelnom tvare nemali veľkú možnosť prezentovať svoje herectvo a bábkoherectvo v plnej miere.
Inscenácia Ja, Don Quijote je výsledkom dobrej práce všetkých zúčastnených, pravdepodobne to však nebude tá, na ktorú sa bude z ich študentských čias spomínať najviac.
Lenka Dzadíková
publikované online 31. 12. 2013
Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).
Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.
Realizované s podporou MK SR.

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012).
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.