Strhujúci umelecký dialóg operného súboru

Francis Poulenc: Dialógy karmelitánok (Dialogues des Carmélites), opera v 3 dejstvách, 12 obrazoch a niekoľkých medzihrách
Libreto: Georges Bernanos
Hudobné naštudovanie: Ondrej Olos
Réžia a scéna: Linda Keprtová
Kostýmy: Danica Hanáková
Zbormajster: Lukáš Kozubík
Účinkujú: Markíz de la Force (Marián Lukáš/Ludovic Kendi), Chevaliere de la Force (Jaroslav Dvorský/Zsolt Vadász), Blanche de la Force (Janette Zsigová/Lucie Kašpárková), Madame de Croissy (Adriana Hlavsová/Jitka Zerhauová) a ďalší.
Celoštátna premiéra 22. marca 2013, Štátne divadlo Košice, opera
Impresia z predstavenia vznikla počas júnovej divadelnej prehliadky.
Významný francúzsky skladateľ Francis Poulenc (1899 – 1963), člen slávnej kontroverznej skupiny Parížska šestka (Les Six), začal kariéru hneď po prvej svetovej vojne. Svoj hudobný rukopis označil za dokonalý autoportrét a kritik Claude Rostand pridal, že je kombináciou mnícha s chuligánom (le moine et le voyou).
V časoch búrlivých bohémskych salónov, keď umenie iskrilo vtipom, nezvyčajnosťou, šarmom a bezstarostnosťou, píše typické dieťa veľkomesta, playboy, homosexuál, pôžitkár a dedič slávneho farmaceutického impéria Société Rhône-Poulenc prevažne komorné (podľa niektorých gýčové a pasticheur) práce. Niekoľko tragických udalostí v jeho živote (najmä predčasná strata životných partnerov) mu prinieslo nielen znovuobjavenie viery a spirituality, ale odkrylo v tvorbe novú dimenziu s prevahou sakrálnych tónov a zmenou hudobného jazyka. Ten nemá žiadny preddefinovaný štýl, ale je originálnou symbiózou stredovekého chorálu, mohutného baroka, sentimentálneho romantizmu a číreho neoklasicizmu s vždy prítomnou melodickou líniou.
Poulenc bol predurčený pre scénické kompozície, písal balety (aj pre slávny Ďagilevov súbor), skúšal dramatickú nosnosť hudby a sníval o opere. V jednom zo svojich štyroch operných opusov sa v dedikácii vyznal, že v hudbe okrem názorov svojej matky akceptoval Monteverdiho aj Verdiho, kolaboroval s Debussym aj Musorgským a fascinoval ho Stravinského The Rake´s Progress a Bergov Wozzeck. Pre Poulencov umelecký „dvojportrét“ je preto symptomatické, že aj najslávnejšia povojnová opera Dialógy karmelitánok (Dialogues des Carmélites, 1953-56) vznikla v blízkosti sakrálneho diela (Stabat Mater, 1950) a bláznivej surrealistickej buffy (Prsníky Tirésiove, Les mamelles de Tirésias, 1947).
Nezvyčajnú formu opery Dialógy karmelitánok tvoria s výnimkou niekoľkých arióznych miest a inštrumentálnych intermezz iba skvele organizované hudobno-dramatické deklamačné recitatívy a dialógy, s podporou farebne efektného orchestra, s dominantnými dychovými nástrojmi. Poulenc hľadal dlho vhodný námet, napokon mu ho ponúkol riaditeľ vydavateľstva Ricordi – Guido Valcarenghi ako výmenu za objednaný balet s mysterióznou témou sv. Margity. To bol dôvod, prečo mala opera svetovú premiéru v milánskej Scale v taliančine a francúzska (upravená) verzia až o pár mesiacov neskôr v Paríži v Théâtre National de l’Opéra. V krátkom čase úspešne vstúpila na všetky operné javiská, v činohernej verzii aj so slávnou Jeanne Moreau v úlohe Matky Márie.
Kresťan, monarchista, veterán prvej svetovej vojny a autor scenára Georges Bernanos (1888 – 1963) čerpal námet z novely Die Letzte am Schafott. Renomovaná nemecká autorka Gertrud de la Fort (1876 – 1971), reprezentantka významnej hugenotskej rodiny (jeden z jej predkov bol poradcom cára Petra Veľkého), ju napísala podľa skutočnej udalosti. Bernanosov mystický aj realistický text ukazuje odvrátenú tvár francúzskej revolúcie a zachytáva osudy jej obetí. V čase vrcholiaceho teroru sa 16 členiek karmelitánskeho rádu v severofrancúzskom mestečku Compiègne rozhodlo dobrovoľne podstúpiť 17. júla 1794 smrť pod gilotínou. Je dejinným paradoxom, že rovnakým spôsobom o niekoľko dní skončil pod gilotínou aj Maximilián Robespierre.
Ústredným námetom opery je strach, fyzická aj metafyzická úzkosť krehkej mladej ženy, túžba po živote a nekonečná obeta v presvedčení hlbokej viery. Detsky pokorná a plachá aristokratka Blanche de la Force je nepríjemne konfrontovaná s revolučnou drsnosťou a hľadá útočisko v kláštore. Podobnosť mena s de la Fort viedla k hypotéze, že by mohlo ísť sčasti aj o príbeh autorky predlohy, ktorá prešla obdobnou životnou skúsenosťou aj traumou a nakoniec konvertovala na katolicizmus. Dôležitý dejový servis poskytuje príbehu prostredie sakrálneho aj profánneho sveta so všetkými pozitívnymi aj negatívnymi sprievodnými javmi.
Mladá režisérka a scénografka Linda Keprtová vytvorila emocionálne úchvatné, pritom výsostne divadelné, sugestívne aj apelatívne dielo. Bez devocionálií neomylne transformovala dej do polohy silnej psychologickej štúdie a drámy jednotlivých postáv aj celku, s bohatstvom neprehliadnuteľných detailov a symbolov. Nešlo jej pritom o aktualizáciu, ale o nezanedbateľnú pripomienku, že všetky veľké revolúcie nesú so sebou aj množstvo „vedľajších“ príbehov, o ktorých história nehovorí. S žensky jemnými a krehkými výrazovými prostriedkami vytvorila Keprtová príbeh čistej duchovnej extázy a odhodlania dobrovoľnej smrti za spevu hymnických piesní Ave Maria, Salve Regina a Gloria Deo Patri. Efektná choreografia minimalizovala javiskový pohyb, asketicky účinnou štylizáciou vytvárala neobyčajné obrazy ľudskej pokory a odovzdanosti, preskupovala kolektívne scény s individuálnymi a koncepčne dotvárala celok brilantným svetelným dizajnom. Revolučná masovosť sa pohybovala tiež v línii symbolov, absentovala teatrálna „pohodlnosť“ demolačných útokov. Monotónnosť šedej scény účinne rozbíjala a oživovala najmä farebnosť historizujúcich kostýmov civilného sveta a mníšske habity, spolu so sekularizovanými dlhými bielymi košeľami obetných „baránkov“ dotvárali v závere kompletný vizuálny scénický prejav. Opera sa hrá bez kulís. Jedinými „hrajúcimi“ rekvizitami boli opona, stoličky, príležitostne veľké priehľadné kocky. Bez prestavby, pritom nehlučne a aktuálne diferencovala dva antagonistické svety vertikálna opona. V symbole veľkoplošného kamenného múru s fixným kriedovým nápisom BLANCHE poskytla aj informačný priestor, ktorý s každou novou zmenou tvaru mena ilustroval meniaci sa osud hlavnej predstaviteľky. S postupne dopísanými (aj preškrtanými) novými menami sa stávala aj Blanche súčasťou veľkej stély (zbytočných) obetí veľkej revolúcie. Sociálne spektrum spoločnosti (nielen kláštorných osobností s ich pevnou pozíciou) symbolizovali rôzne tvary a polohy drevených stoličiek. Svojím multifunkčným využitím vždy nanovo vytvárali aj momenty revolučne sa meniacich prejavov vlastníckych vzťahov, spôsobov aj práv. Veľké priehľadné kocky s neónovým nasvietením boli inštalované v zadnom priestore javiska. Podľa potreby poskytovali zvýšené pozície pre rôznorodé kompozičné tvary (aj morbídne) ľudských tiel v symbole náhrobných aj oltárnych skulptúr. Kým kláštor a plenér ulice mali výsadu trvalej okupácie javiska, úvod patril interiéru rodiny markíza de la Force so skromným zariadením (stôl, stolička) a detskou bábikou. Radosť, ale najmä znepokojenie priniesol domov príchod Blanche, keď predniesla invalidnému otcovi (Marián Lukáč) a bratovi (Jaroslav Dvorský) informáciu o vstupe do kláštora. Strach z násilia a predstava istoty v kláštore boli však silnejšie než autority a nástojčivé prehovárania obidvoch mužov. Inštitucionálnu poslušnosť rádu karmelitánok, ich spoločnú „púť“ v hľadaní vnútornej sily v pevnej viere naruší nemilosrdne aj za múrmi kláštora revolučná vlna s nekontrolovanými prejavmi davovej hystérie. Blanche je znova konfrontovaná s vlastným rozhodnutím aj presvedčením. Šokom pre ňu je aj ľudsky nedôstojná smrť, rúhanie a umieranie v pochybnostiach Madame de Croissy (skvelá Adriana Hlavsová), záhadnej postavy celého príbehu. Každé ďalšie stretnutie Blanche s profánnosťou produkuje a znásobuje pochybnosti, strach aj obavy. Definitívnym rozhodnutím je útek domov. Keď v zdemolovanom sídle spoznáva nové prejavy násilia (smrť otca), vracia sa späť. Ukrytá v anonymnom dave ľudí úzkostlivo sleduje pochod smrti svojich spolusestier. Jej inkognito sa však v poslednej chvíli mení na záverečné verejné prosby a s modlitbou Veni Creator Spiritus ako posledná na popravisku umiera.
Košická inscenácia nie je len o živote a smrti. Je aj o kvalite spoločnosti v krízových situáciách, o morálke a etike v konaní, náhradných riešeniach aj správnych rozhodnutiach. Prostredníctvom pohľadov z „iného“ sveta prináša iné motivujúce aj frustrujúce skúsenosti bez nároku na neomylnosť. Neidealizuje svet mystiky, naopak, otvára priestor pre „nekarmelitánske“ dialógy a odtajňuje aj fakt, že ľudské zlyhanie nie je len výsadou sveta pred bránami kláštora. Inscenácie Dialogues nie sú vo svete výnimočné. V rokoch neslobody bol však ideologický manifest silnejší než umelecké argumenty. Aj preto sa k nám príbeh dostal až v 21. storočí. Inscenačný tvar pripomenul mnohým aj socialistické roky, keď sa likvidovali rády, zatvárali kláštory a viera sa považovala za prejav mentálnej zaostalosti a spoločenskej menejcennosti.
Vnímanie kompletnej divadelnej produkcie (aj vo význame Gesamtkunstwerku) významným spôsobom ovplyvnila trojhodinová hudba, ktorá v rukách dirigenta Maroša Potokára výrazne prehovorila, významne vypovedala a intenzívne zasiahla všetkých účinkujúcich. Náročná partitúra buduje na malých, niekoľkotónových sériách, pričom sa jednotlivé línie navrstvujú a hudobne zhutňujú v kontexte deja. Takmer impresionisticky naskicoval Poulenc náročný, vokálno-deklamačný part Blanche (étericky krehká Janette Zsigová), ktorý pre svoju transparentnosť vyžaduje takmer dokonalosť intonačnej čistoty. Leitmotivicky ho doplnil markíz de la Force, krátkymi vstupmi zdramatizoval brat Chevaliere, oživila sestra Konstance (Michaela Várady), revolucionári, kláštorné výstupy, a dotvorila majestátna zbožnosť s hudobnými zborovými kulisami Ave Maria a Ave verum corpus. Hudba má špecifickú poulencovskú gráciu, noblesu, mimoriadnu inštrumentáciu, nezvyčajné efekty, náročné party, pripomínajúce miestami organové hlasy. Nie je sentimentálna, dobre znie, aj sa dobre počúva. Nemá však gradačný dynamický záver. Za zvuku svištiacej gilotíny (aj zvuku harfy?) postupne a pomaly odchádza s umierajúcimi do dimenzií ticha a stráca sa v pianissime záverečnej kódy. To všetko rozkrylo vysoké interpretačné nasadenie v orchestri aj na scéne. Hudobné aj javiskové naštudovanie predviedlo virtuozitu všetkých účinkujúcich, stalo sa nielen aktuálnou pripomienkou jubilea skladateľa, ale aj bezprecedentnou slovenskou kultúrnou udalosťou s výnimočným exportným umeleckým potenciálom. Bolo by zbytočné uvádzať mená a výkony jednotlivých interpretov a predstaviteľov, pretože výsledok je strhujúcim umeleckým dialógom celého operného kolektívu v Košiciach. BRAVÓ!
Mária Glocková
publikované online 14. 10. 2013
Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).
Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.
Realizované s podporou MK SR.

Mária Glocková

Mária Glocková vyštudovala klavír na Konzervatóriu v Košiciach, neskôr hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Dlhodobo pôsobila v Štátnej opere v Banskej Bystrici ako dramaturgička, neskôr aj ako umelecká šéfka. V 70. rokoch významným spôsobom ovplyvnila dramaturgické profilovanie súboru a spoluzakladala opernú časť divadelného festivalu Zámocké hry zvolenské. Ako interná redaktorka pracovala v denníku Smer-Dnes, spolupracovala aj s inými slovenskými denníkmi a periodikami. Pravidelne publikuje v Hudobnom živote. Je autorkou literárnych, divadelných a operných scenárov, publikácií, autorsky aj moderátorsky pripravila mnohé výchovné a kultúrne podujatia v Banskej Bystrici. V súčasnosti pedagogicky pôsobí na Fakulte múzických umení Akadémii umení v Banskej Bystrici, kde prednáša dejiny hudby, dejiny divadla, estetiku hudby, vedie semináre publicistiky a režijne vedie Operné štúdio pri Fakulte múzických umení Akadémie umení.