| Divadelná sezóna | 2013/2014 |
|---|
1. časť: VNÚTRO VNÚTRA
Koncept, scenár, réžia: Ľubomír Burgr
Hudba: Ľubomír Burgr; skladby: Ej chlapci spod Tatier – F. K. Veselý/J. Blaho, Alla Pugacheva – Million Roses, Modlitba pro Martu – J. Brabec/P. Rada
Účinkujú: Vít Bednárik, Milan Chalmovský, Dušan Vicen, Vlado Zboroň
2. časť: PARANOIA QUERULANS
Koncept, scenár, réžia: Dušan Vicen
Hudba: Ľubomír Burgr, Dušan Vicen, Boris Vitázek; skladby: Murcof – Oort, Moon Ate the Dark – Messy Hearts, Explosions In a Four Chambered Heart, Capsules 11
Scéna: Milan Mikula
Vizuálna spolupráca: Boris Vitázek
Masky: Natalia Kida
Premiéra 29. 9. 2013, Staré divadlo Karola Spišáka – Tatra (festival Divadelná Nitra)
Nie je žiadnym tajomstvom, že slovenskí divadelníci z „nezávislého“ divadla SkRAT sú už roky na festivaloch „pečení-varení“. Problémy so štátnou podporou niektorých tvorivých snáh o súčasné umenie, ktoré sa dlhodobejšie vlečú dejinami slovenského divadla, niekoľkokrát spôsobili, že si títo divadelní tvorcovia hľadali miesto domovskej scény, miesto, kde sa slobodne vyjadriť. Hoci sa napokon usadili v centre A4 – asociácie pre súčasnú kultúru, počas rokov im poskytovalo priestor niekoľko festivalov, medzi inými aj Divadelná Nitra. Po predošlých uvedeniach ich inscenácií (Napichovači a lízači a Mŕtve duše) sa ani v koncepcii uplynulého ročníka na divadlo SkRAT nezabudlo. S inscenáciou Vnútro vnútra v medzinárodnej premiére reprezentovali slovenskú sekciu projektu Paralelné životy.
Inscenácia sa po dôkladnom dokumentárnom výskume pokúsila umelecky uchopiť dodnes neuzavretú tému týkajúcu sa mechanizmov moci Štátnej bezpečnostnej služby. Po prvýkrát teda členovia divadla SkRAT zmenili zaužívaný proces kolektívnej tvorby, ktorá bola založená najmä na reflektovaní tém ukrytých vo vnútri nich samých. Dušan Vicen poznamenal, že aj vďaka akejsi únave z večného čerpania z vlastných skúseností a myšlienok im zmena v podobe inscenácie, dalo by sa povedať dokumentárneho divadla prišla vhod. Bola vytvorená takpovediac na kľúč pre dramaturgiu Divadelnej Nitry a istým spôsobom nadviazala na už existujúcu inscenáciu Proces procesu procesom, ktorá otvorila tému fungovania slovenskej justície.
Tvorcovia režijno-dramaturgickej koncepcie Dušan Vicen a Ľubomír Burgr si prácu na výslednom javiskovom tvare a umeleckej výpovedi podelili. Výrazným dôkazom toho boli dve časti, formálne celkom odlišné, dokonca nenadväzujúce ani situačne. Komplexnosť mal však dodávať inscenácii spoločný východiskový úmysel mapovať líniu od počiatkov, príčin vzniku problému z nepotrestania zločinov ŠTB až po jeho dôsledky v dnešnej demokratickej spoločnosti. Vnútro vnútra sa tým odlišuje od mnohých nielen divadelných, ale umeleckých diel vo všeobecnosti, ktoré donekonečna lamentujú nad zlom, absurdnosťou, hrôzami socializmu a ich následkami, no málokedy sa pokúšajú zamyslieť na tým, prečo bolo umožnené, aby vznikli.
V prvej časti, ktorá je oddelená od tej druhej prestávkou, herci reprezentovali troch funkcionárov ŠTB, ktorí sa vzájomne konfrontovali na základe vlastných osobných spisov. Tieto dokumenty chladne zaznamenávali a s nezmyselnou precíznosťou sledovali bežné každodenné ľudské konanie, ktoré často označovali za mimoriadne nevhodné. Kontrast jednoduchosti života so zložitosťou systému, nazeranie do vnútra osobných životov vo vnútri (z toho pravdepodobne vychádzal názov Vnútro vnútra) štruktúry ŠTB, mal pravdepodobne vytvárať tragikomickú situáciu. Napokon však deklamačný prejav hercov v postavách, u ktorých absentoval určitý charakter, spočiatku premenil prvú časť inscenácie na monotónnu, niekedy až nudnú. Oživujúcimi momentmi boli projekcie premietané na niekoľkých pohyblivých paravánoch z bielych plachiet tvoriacich jednoduchú scénografiu celej inscenácie. Medzi inými sa na jednom z plátien objavil aj rozhovor s Petrom Cibulkom, novinárom, ktorý sa v deväťdesiatych rokoch odvážil zverejniť zoznamy agentov a spolupracovníkov ŠTB (tzv. Cibulkove zoznamy). V ňom zarezonoval šokujúci fakt, že mnoho ľudí figurujúcich v týchto súpisoch sa neskôr podieľalo na budovaní slovenskej demokracie a ostali vo vedúcich funkciách štátu aj po roku 1989. Dialogické a monologické časti tak boli prerušované projekciou a hudobnými úryvkami skladieb odkazujúcich na počiatky budovania socializmu. Obrazy a mizanscény sa však občas menili nezrozumiteľne a pre nezainteresovaného človeka (tobôž pre cudzincov) súvislosti často strácali význam.
Festivalový divák Divadelnej Nitry, ktorá už tradične prináša náročné témy, však – či už chtiac alebo nechtiac – počíta s tým, že k úplnému porozumeniu inscenáciám si bude musieť niečo preštudovať. Ako by ale bola inscenácia prijatá inde? Po dôkladnejšom výskume si síce každý uvedomí, že inscenácia v sebe nesie bohatý a zaujímavý obsahový materiál, mnoho ťažko uchopiteľných prípadov zo skutočného života. Pre väčšiu komunikatívnosť prvej časti, no aj celej inscenácie, by však bolo bývalo dobré vniesť trochu viac rovnováhy medzi formou a obsahom. No nepredbiehajme.
Prestávkou oddelená druhá časť pôsobila, akoby sme sa premiestili v čase a priestore, akoby sme prešli na predstavenie inej inscenácie. Jej podoba predstavovala skôr akési hudobno-obrazové divadlo, snovú realitu, ktorá v kontraste so začiatkom inscenácie spôsobila až šok. Herci (Vít Bednárik, Milan Chalmovský, Vlado Zboroň, Ľubomír Burgr) mali na hlavách masky, hyperbolizované a ohyzdné ľudské hlavy, odetí boli v dlhých bielych plášťoch. Mechanicky premiestňovali predmety na scéne, ktoré boli celé zakrvavené, umiestnené na bielom nemocničnom vozíku a predstavovali dôkazy brutálneho zločinu vraždy kňaza Přemysla Coufala, ktorého reprezentovala bábka v životnej veľkosti. Dušan Vicen vo svojom koncepte prešiel od konkrétnosti k abstraktnosti a vytvoril akúsi nočnú moru, ktorá takmer bez slov vypovedala o tom, akú traumu a strach prinášajú dodnes prípady našej minulosti (či už osobnej, alebo národnej), ktorých pozadie stále nie je objasnené. Hrané obrazy doplňovali opäť projekcie hercov (Robert Roth, Jana Oľhová a František Kovár) hovoriacich úryvky z Hamleta, čím chcel Vicen pravdepodobne ešte viac zdôrazniť naliehavosť otázky zmyslu nielen umenia, ale aj dôležitosti vypovedať o premlčaných zločinoch, ohavnostiach režimu a vine/nevine.
V tomto prípade hodnotiť výkony hercov nie je namieste, stali sa len akýmsi živým materiálom, figúrkami. V jednom momente si však strhli z hláv masky, vystúpili z rolí, ktoré reprezentovali, a zdanlivo sami za seba viedli rozhovor plný pochybností o účinnosti a zmysle vzniku tohto divadelného diela, pochybností o vhodnosti zvolenej témy. Výstižne tak poukázali na to, že, hoci je to šokujúce, dodnes nie je veľmi bezpečné zaoberať sa mašinériou ŠTB. A nielen to, keď jeden herec (Vít Bednárik) protestoval proti neistotám ostatných, všetci mu pripomenuli, či náhodou toho všetkého nebol súčasťou aj on sám. Z nedávnych diskusií v médiách je známe, že v zoznamoch ŠTB mohli ako dôverníkov evidovať aj ľudí, ktorí o tom netušili a s tajnými nespolupracovali. Mnohým nevinným to zničilo životy. V debate Načo pamäť, ktorá sa odohrala na Divadelnej Nitre, zaznel názor, ktorý sa týkal akejsi kolektívnej viny. Sú tieto obete nevyhnutné na to, aby sme sa vyrovnávali so svojou minulosťou? Vidíme, že experimentovanie s hercom, jeho postavou, reprezentáciou, priestorom a časom (minulosťou, prítomnosťou „tu a teraz“ a niečím medzi tým) v tomto prípade fungovalo viac ako v prvej časti. Túto „nočnú moru“ nazvali inscenátori Paranoia Querulans, diagnózou, ktorá bola bičom na nepohodlných ľudí. O väčšom emotívnom účinku na divákov, ktorý spôsobila, vypovedalo aj ticho, ktoré sa rozhostilo v štúdiu Tatra po ukončení predstavenia. Nevedeli, či ostať sedieť, či niečo ešte bude pokračovať a precitnú zo zlého sna. Nič také sa nekonalo, herci sa neprišli pokloniť a na konci zostalo len zvolanie „Zapnite svetlo!“ – rovnako, ako to bolo v spomínaných časoch na začiatku vyšetrovania nejakého prípadu. Ten sa však hneď vzápätí neuzavretý skončil, práve tak ako sa skončilo aj predstavenie Vnútro vnútra.
Pozitívum nielen festivalu, ale aj inscenácie SkRATu je to, že dáva impulz k reflexii a snaží sa zodpovedať doposiaľ nezodpovedané (a často asi aj nezodpovedateľné) otázky minulosti. Je tiež snahou o analýzu ďalekosiahlych následkov „hrubej čiary“, ktorú sme ako národ po vzniku demokratickej Slovenskej republiky za minulosťou urobili, sleduje, ako ľahko zabúdame na zlé a pamätáme si len tie pekné veci. Inscenácia má ambíciu podnietiť nás k tomu, aby sme si uvedomili svoj podiel viny na (neustálom) zlyhávaní justície a naše miesto v rámci národných dejín. Tak istým spôsobom zapadá do konceptu s názvom Očistení?, ktorý sa niesol celým festivalom. Je možné, aby sme sa prostredníctvom umenia očistili a postupne vyrovnávali s traumatickou minulosťou, ktorú dnes pravdepodobne legislatívne nevyriešime? Už uvedomením si, že sme všetci, Slováci i Česi bez rozdielu, jej súčasťou, sa pohýname vpred alebo sa snáď aspoň poučíme. V konečnom dôsledku sa však to všetko pozitívne – kvôli komplikovanému radeniu motívov, tém a jednotlivých prípadov – strácalo v miestami ešte komplikovanejšej forme a po skončení ostala visieť vo vzduchu veľká potreba osvetliť si ešte mnoho vecí.
Jana Hlodáková
publikované online 21. 11. 2013
Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).
Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.
Realizované s podporou MK SR.
Jana Hlodáková pochádza z Lučenca. V roku 2013 ukončila štúdium teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení. V súčasnosti je doktorandkou na Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV v odbore estetika. V rokoch 2011/2012 absolvovala ročný študijný pobyt (odbor divadelná veda) na parížskej Sorbonne Nouvelle 3, kde sa zúčastnila na rôznych umeleckých projektoch. Počas štúdia prispievala do školského časopisu Reflektor, festivalového denníka medzinárodného festivalu študentských divadiel Istropolitana, dnes príležitostne uverejňuje príspevky v denníku SME. Zúčastnila sa aj na synergickom projekte Teoretici v praxi – Peter Bu: Všetky tie somariny o ženách, na ktorom sa podieľala prekladateľsky i vedecky.
