| Divadlo | Bábkové divadlo na Rázcestí, Banská Bystrica |
|---|---|
| Inscenácia | Marta Guśniowska: Dobrú chuť, Vlk! |
| Premiéra | 9. decembra 2012 |
| Divadelná sezóna | 2012/2013 |
Preklad: Marián Pecko
Hudba: Róbert Mankovecký a. h.
Výprava: Eva Farkašová a. h.
Hrajú: Ivana Kováčová, Mária Šamajová/Peter Butkovský
Premiéra: 9. decembra 2012 v Teátriu BDnR Banská Bystrica
Banskobystrické Bábkové divadlo na Rázcestí otvorilo sezónu 2012/2013 inscenáciou pre deti. Uviedli hru poľskej autorky Marty Guśniowskej Dobrú chuť, Vlk! Mimoriadne plodná a v súčasnosti v stredoeurópskom priestore hojne uvádzaná dramatička už nie je neznáma ani u nás. Dve jej hry uviedli v košickom Bábkovom divadle: O bračekoch, sestričkách svätého Františka (2011) a v aktuálnej sezóne O rytierovi bez koňa (2012).
Banskobystrické divadlo je úplne prvé, ktoré hru Dobrú chuť, Vlk! naštudovalo. Toto prvenstvo je zásluhou dlhoročných kontaktov režiséra Mariána Pecka s poľskou bábkarskou obcou. Premiéra hry na Slovensku je výsledkom jeho osobného dohovoru s autorkou. Umelecký šéf BDnR a režisér inscenácie hru Smacznego, proszę Wilka sám preložil.
Marta Guśniowska absolvovala štúdium filozofie. Vo svojich hrách často rieši myšlienkovo náročné témy. Ani táto nie je len banálnym rozprávkovým príbehom. Venuje sa neľahkej téme staroby, smrti a otázke, čo je po nej. Na festivale Bábkarská Bystrica 2012 sa uskutočnila konferencia na tému tabu v tvorbe pre deti. Autorky príspevkov hľadali odpoveď na otázku, či hovoriť deťom v divadle pravdu, alebo ich chrániť pred drsnosťou reality a či existujú v divadle pre deti nevhodné témy. Jednou z tabuizovaných tém je aj smrť. Guśniowska v hre Dobrú chuť, Vlk! zobrazuje úmrtie starého tvora – vlka. Vypadávajú mu zuby a to je znamenie, že sa už aj on „poberie“. Ľahol si teda do postele, zaznela tichá hudba a očakával, že už bude mŕtvy. Nestalo sa tak, pretože ho čakala ešte jedna úloha. Nebolo to však ani vyčúrať sa, ani opraviť dieru v plote. Jeho poslednou úlohou, ako neskôr vysvitlo, bolo postarať sa o malého zajačika, ktorému zožral otca.
Klasické rozprávkové postavy (vlk, líška, zajac) dopĺňajú napríklad dva kliešte, ktoré sa prisajú na vlka. Autorka použila prvky nonsensu (líška, aby zlákala zajačika k sebe domov, povie, že je medveď) aj netradičné vzťahy – napríklad vlk žije s pavúkom („pavúčicou“) Pavučinkou.
Na rozprávke pracoval ustálený inscenačný tím Pecko – Farkašová – Mankovecký. Rukopis Evy Farkašovej je viditeľný už na prvý pohľad: neodmysliteľná červeno-čierna farebná kombinácia a kabaretné prvky v odevoch (traky, klobúk). Scénu tvorí stolík a vysoký paraván (nie v zmysle miesta pre hranie bábkového divadla, ale kus nábytku – španielska stena), za ktorým sa odohráva niekoľko akcií. Základným hracím priestorom ja však masívny kus nábytku s neveľkou plochou. Na ňu herci priznane ukladajú, čo práve potrebujú pre zobrazenie daného prostredia – drobný nábytok či domček… Bábky sú animované priamo. Starý vlk je elegán s kravatou a oblekom, srsť malého zajačika symbolizuje biely kabátik s kožušinou. Sú tak sčasti antropomorfizované. Zaujímavá je bábka Pavučinky. V rukách má veľké ihlice. Pomocou nich ju herci animujú, udieraním o seba vydávajú jemný zvuk pletenia a zároveň slúžia ako veľké chodúle, na ktorých sa Pavučinka presúva.
Hudba Róberta Mankoveckého využíva strunové nástroje a znie najmä medzi jednotlivými obrazmi.
Herec a herečky využívajú striedmu štylizáciu. Inscenácia má „polovičnú“ alternáciu. Mária Šamajová sa alternuje s Petrom Butkovským. Šamajová výraznejšie pracuje s mimikou, je pri práci s bábkou istejšia. Z premiérových výkonov možno konštatovať, že je na prvý pohľad vidieť skúsenostný rozdiel medzi interpretmi. Peter Butkovský nie je ešte dostatočne herecky smelý. Sčasti to azda možno pripísať premiérovej nervozite.
Inscenácia Mariána Pecka v istom zmysle nadväzuje na Rozprávky o psíčkovi a mačičke (2008). Je to komorná inscenácia s drobnými sympatickými bábkami hraná dvoma hercami. Aj na Čapkovej rozprávke pracoval s Evou Farkašovou a Róbertom Mankoveckým.
Najnovšia inscenácia BDnR je venovaná deťom od troch rokov. Nájdu v nej zaujímavé a netradičné postavy a príbeh so šťastným a poučným koncom.
Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012).
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.
