Pohľad do martinského zákulisia

Preklad: Peter Kerlík
Dramaturgia: Róbert Mankovecký
Scéna: Jozef Ciller
Kostýmy: Peter Čanecký
Hudba: Peter Mankovecký
Réžia: Peter Mankovecký
Osoby a obsadenie:
Matilda, divadelná riaditeľka: Eva Gašparová
Oscar, inšpicient: Michal Gazdík
Per, herec: Dominik Zaprihač
Harry, herec: František Výrostko
Lotta, herečka: Nadežda Vladařová
Linda, herečka: Jana Oľhová
Bengt, autor: Martin Horňák
Janssonová: Ľubomíra Krkošková
Premiéra 30. marca 2012 v Národnom dome Slovenského komorného divadla Martin
Po švédsky píšuci Fín Bengt Ahlfors patrí na Slovensku medzi obľúbených autorov decentných komédií. Decentných preto, že nepíše bulvár s jednoduchou zápletkou a kopancami do zadku. Sú to komédie, ktoré s niekedy aj čiernym humorom otvárajú problémy moderného sveta ako sex po šesťdesiatke či delenie dedičstva. Ahlfors je autorom viac ako tridsiatky hier. Najznámejšie z nich Iluzionisti, Posledná cigara, Divadelná komédia či Ale, ale, pani plukovníková sa s úspechom hrali a hrajú aj na Slovensku. Posledné tri menované tituly inscenovalo Slovenské národné divadlo.
Divadelná komédia sa inscenovala prvý raz v Slovenskom národnom divadle v roku 1993 (réžia Emil Horváth), potom v Divadle Jozefa Gregora Tajovského Zvolen v roku 2005 (réžia Ľubomír Paulovič). Jej témou je divadelné zákulisie, nekonečný kolobeh divadelného života. Tvorcovia skúšajú novú inscenáciu, chcú ponúknuť nové témy, názor, byť revoluční. Príde premiéra a po nej zdrvujúca kritika, ktorá ich na pár chvíľ odstaví, prinúti klásť si otázky o zmysle svojej práce, ale len na to, aby sa na druhý deň opäť pustili s nadšením do skúšania ďalšej hry. Zaradenie tejto hry do repertoáru bežného divadla, ktoré raz za sezónu vyvažuje ponuku premiér komédiou, sa dá považovať aj za odmenu pre verných návštevníkov divadla. Odhalenie divadelného zákulisia, mechanizmu skúšok, opakovania výstupov, žabomyšie vojny medzi hercami, to všetko predstavuje v istom zmysle svet zázrakov a kúziel, v ktorom sa kúzelník rozhodne odhaliť svoj podvod. Je to teda veľmi vďačný titul, ktorý umožní divákom vidieť divadelné dianie aj z druhej strany.
Slovenské komorné divadlo Martin si zvolilo Ahlforsovu hru za tretiu premiéru sezóny, po rozprávke a Vládcovi Oidipovi v podobe rekonštrukcie antického divadelného predstavenia.  Režisér Peter Mankovecký neprišiel s prevratnou interpretáciou, vychádzal z textu a z hereckých typov, ktoré mu martinské divadlo ponúklo. Hercov obsadil do takých rolí, ktoré zodpovedajú ich zaužívanému obsadzovaniu. Možno tu hovoriť o istom stereotype v martinskom divadle, ktorý by v budúcnosti možno stálo za to porušiť. Každý z hercov hrá postavu, ktorá viac-menej vyhovuje jeho temperamentu a vie si v nej nájsť, resp. vložiť do nej svoju vlastnú skúsenosť.
Riaditeľku a zároveň režisérku divadla Matildu stvárnila Eva Gašparová. Je to rázna žena, ktorej povahu definuje kostým: čierne nohavice a zatvorené topánky na opätku. Pôsobí skôr mužsky, v posturike aj v dikcii – hrá silnú osobnosť, ktorá za sebou ťahá celý súbor divadla. V prejave herečky sa sila ukazuje skôr v hlase, niekedy zbytočne kričí, a tak si získava pozornosť. Šarm a osobnosť zámerne chýbajú Bengtovi, autorovi skúšaného dramatického textu. Martin Horňák ho stvárňuje ako rezignovaného tvorcu, ktorý nevie nájsť silu ani nápady na dokončenie svojej hry. Útočisko, pre divákov smiešne, nachádza v stave alkoholickej „špičky“, rád si udržiava stabilnú hladinu alkoholu v krvi.
Zaujímavejšie pracovali so svojimi postavami ďalší herci. Čaro postáv z divadelného súboru je práve v tom, že do istej miery herci hrajú samých seba a v skutočnosti dobre poznajú život v zákulisí. Per Dominika Zaprihača je večný hráč vedľajších postáv, tzv. nahrávač. Tento mladý herec by chcel hrať prvých milovníkov a dramatické postavy. Tejto predstave podriaďuje svoj pracovný život: stále si rozcvičuje telo, trénuje výslovnosť, vždy vie naspamäť všetky texty, svoje aj cudzie. Inscenátori naznačili, že je tu možnosť jeho citovej väzby ku kolegyni Lotte, avšak tento motív nijako výraznejšie nerozvíjali, zostalo to vo forme jednostranného priateľstva. Per je komická figúrka, ktorú môžu diváci s úsmevom poľutovať. Jeho snahu totiž vždy prekoná skúsenejší kolega Harry (František Výrostko). Výrostkovi sa podarilo vytvoriť azda najvýraznejší charakter. Večný neverník, amant, len na svoj vzhľad a povesť zameraný protagonista súboru príde ako utrápený, ubolený a oklamaný manžel, keď zistí, že manželku už jeho klamstvá prestali baviť a chce sa nechať rozviesť. Navyše ho opustí aj milenka Lotta.  No hneď ako získa späť jej pozornosť, je z neho opäť macho, sebavedomý hlavný hrdina a najlepší herec. Tento oblúk vybudoval Výrostko s citom pre strih, ktorý umožní lepšie vyniknúť zmenám v charaktere a pôsobí komickejšie, keďže v priebehu minúty ukáže divákom náhlu zmenu postoja. Dokonca sa Harrymu po výstupe s Lottou vráti aj jeho typické gesto – ukazovákom a malíčkom jednej ruky si uhladí obočie. Egocentrickému Harrymu kontruje sebastredná Lotta, jeho milenka. Nadežda Vladařová má zmysel pre hyperbolu a štylizáciu, dodala Lotte niekoľko charakteristických znakov a gest. Stvárnila ju ako uplakanú druhotriednu herečku, ktorá namiesto talentu využíva svoje vnady na to, aby sa dostala k lepším postavám. Je stále v citovom rozpoložení, ktoré nedokáže prekonať ani na javisku a znemožňuje tým fungovanie celej skúšky. Nevie urobiť hranicu medzi hranými a skutočnými citmi.
Postavou Lindy Jana Oľhová vytvorila zaujímavú paralelu k postave herečky v inscenácii Kukura (Divadlo Aréna, réžia Rastislav Ballek). Aj tu prichádza ako herecká hviezda, avšak jej slávna minulosť je dávno zapadnutá prachom, spomínajú si na ňu už len starší kolegovia. Napriek tomu má hviezdne maniere a vysoké nároky. Má problémy s textom, nepamätá si ani mená kolegov. Nie je to však ignorancia a nadradenosť, Oľhová stvárnila Lindu skôr ako popletenú a zábudlivú starnúcu hviezdu, ktorá nanovo objavuje čaro divadla, divadelných trikov (suchý zips na šatách, aby si ich ľahko mohla vyzliecť).
Kľúčovou postavou inscenácie však nie sú herci ani riaditeľka, ale inšpicient Oscar. V zmysle „ľudovej pravdy“, že riaditeľom inštitúcie býva vrátnik, aj tu je Oscar (Michal Gazdík) tým, ktorý v skutočnosti všetko riadi. Oscar je nenápadný starý pán, oddaný divadlu a ľuďom, ktorí v ňom robia. Pôsobí dojmom, že z divadla nikdy neodchádza, stále je k dispozícii, vie všetky novinky, poradí, má poruke „kávu“, t. j. poldeci schované v kávovej šálke. Utieka sa k nemu samotná riaditeľka divadla. Gazdík dodal svojej postave všeobjímajúcu láskavosť a nenápadný humor až sarkazmus nenápadného, pozorujúceho glosátora.
Ľudmila Krkošková sa predstavila v postave Janssonovej, nadšenej ochotníčky, ktorá sa náhodou stane šepkárkou. Janssonová predstavuje opačný pohľad na divadlo, pohľad zvonka. Je to nadšená diváčka, ktorá pre svoje ochotnícke divadelné ambície márne hľadá oporu v manželovi. Je naivná vo svojich predstavách o divadle, prejavuje sa to v jej neustálom údive, v intonácii, v tom, ako vynáša všeobecné súdy a hodnotenia o divadle len na základe toho, ako si ona predstavuje jeho fungovanie.
Divadelná komédia prináša okrem pohľadu do zákulisia aj obraz nekonečnej naháňačky za „veľkým umením“, ktoré neustále kazia administratíva, nadriadené úrady, príkazy a financie. A v konečnom dôsledku diváci, resp. kritici, ktorí pre takéto „veľké umenie“ nemajú pochopenie. Je to zručne napísaný text s niekoľkými zvratmi a divácky vďačnými charaktermi. Problémom textu, a teda aj inscenácie je jej rozvláčnosť, to sa týka najmä prvej polovice. Prvá časť predstavuje jednotlivé postavy. Každá má svoje entrée, prichádza do kontaktu s inšpicientom, režisérkou, ostatnými kolegami. Vzniknú čiastkové konflikty, ktoré ďalej rozkrývajú charaktery, ale dej neposúvajú. Zápletka hry nie je taká bohatá a prepracovaná, aby bola potrebná takáto drobná charakterokresba, ani zo žánrového zaradenia hry to nevyplýva. Prvá časť inscenácie sa tak značne naťahuje a temporytmicky kríva[i]. Druhá časť, naopak, má spád a šťavu. Tvorcovia hľadali vtipné zobrazenie bežných situácií z divadelných skúšok, pohrávali sa s obrazom opakovaného výstupu. Je to inscenácia, ktorá ničím nevybáča z radu štandardne a zručne zrežírovaných komédií, ale ani nepodlieza divákom za cenu získania si ich priazne.
Dária F. Fehérová

Dária Fojtíková Fehérová

Dária Fojtíková Fehérová absolvovala štúdium divadelnej vedy na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a doplňujúce pedagogické štúdium so zameraním na detskú dramatickú tvorivosť. Venuje sa divadelnej kritike, publicistike a dramaturgii, aktívne sa zúčastňuje domácich aj zahraničných odborných podujatí, konferencií a festivalov. Venuje sa ochotníckemu divadlu, najmä ako členka odborných porôt a šéfredaktorka festivalových denníkov. Absolvovala viacero zahraničných kritických workshopov (AICT, Mobile Lab). Od roku 2010 pracuje v Divadelnom ústave, od roku 2014 ako vedúca Oddelenia divadelnej dokumentácie, informatiky a digitalizácie a programová manažérka festivalu Nová dráma/New Drama (2010). V roku 2013 ukončila postgraduálne štúdium na Katedre estetiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, kde obhájila prácu Estetika súčasnej slovenskej dramatiky. Od roku 2009 je členkou výboru Slovenského centra AICT, od roku 2014 jeho podpredsedníčkou.Je spoluautorkou monografie Ferdinand Hoffmann. Kritik, dramaturg, režisér... (spolu s Vladimírom Štefkom a Martinom Timkom).