Svätožiara nad Stokou

Divadlo Stoka: Škovránok

Réžia: Blaho Uhlár

Výtvarné riešenie: Miriam Struhárová

Hudba: Lucia Piussi

Účinkujú: Michaela Fech, Jozef Chmel, Martin Kollár, Peter Tilajčík

Premiéra: 6. november 2023, Divadlo Stoka, Bratislava

„Prišla som sem, aby som si pozrela tú vašu chýrnu divadelnú AUTENTICITU, o ktorej sa už toľko popísalo. Ale práve zisťujem, že to sa môžem naozaj pozerať rovnako na bezdomovcov v parku, ako hrajú divadlo, alebo na babky na trhu.“[1]       Lucia Piussi

Začnem takto: Blaho Uhlár príliš neobľubuje, keď niekto doslovne analyzuje či interpretuje obrazy inscenácií jeho divadla – Divadla Stoka a hľadá v nich univerzálne platné vyjadrenia. Divadlo sa má žiť, každý v ňom vidí niečo iné, divák sa nemá čo ulievať, sám si vytvára vlastné významy a pohľady zložené z dekomponovaných súčiastok pokriveného sveta. Zážitok nedostane zadarmo, len tak. Nič nie je úplne jednoznačné, v podstate všetko môžeme obrátiť naruby.

Dohady však teraz pôjdu bokom. Napriek všetkému si totiž myslím, že je ešte stále dôležité o inscenáciách tohto divadla písať – všeobecne platným (dez)interpretáciám výstupov sa budem snažiť vyhnúť. Možno je to náročné vysvetliť niektorým iným viac či menej kompetentným osobám, keďže reprízovanie Škovránka záviselo od podpory Fondu na podporu umenia, od ktorého nedostal súbor ani euro, čím inscenáciu zdanlivo pochovali (dôvod je viac než prozaický – nejasne definovaný inscenačný a dramaturgický zámer). Ako napovedá citát použitý v úvode recenzie, hoci ho musíme brať s určitou rezervou, inscenácie Divadla Stoka akoby sa stále nebrali úplne vážne (kniha, z ktorej citát pochádza, bola vydaná v roku 2012 a opisuje obdobie Divadla Stoka od deväťdesiatych rokov po približne prvú polovicu nultých rokov v novom miléniu), a to napriek jeho dlhoročnej činnosti, oceneniam, kultovému statusu či akademickým prácam skúmajúcim jeho poetiku. 

A tu sa už dostávame k samotnej inscenácii. Pochovávanie, odchody, čakania, ale i následné zmŕtvychvstanie, či, ak chceme, exhumácia, sú témami, ktoré sa vinú celou inscenáciou. Smrteľnosť, dočasnosť, proces odumierania a nahrádzania starého novým.  

Smrť – doslovná, symbolická, duševná aj fyzická. Na zemi sú umiestnené pestrofarebné kytice kvetov, ale aj umelé elektrické sviečky. Na javisku sa objavujú herci (Peter Tilajčík, Jozef Chmel, Martin Kollár) a herečka (Michaela Fech) oblečení počas celej inscenácie v rôznorodých variáciách ľudových krojov. Jedna z mála podmienok súčasného vedenia ministerstva kultúry je teda splnená. Má to však jeden háčik, ktorým je použitie transvestizmu. Muži v tradičných ženských sukniach, to by úplne prejsť nemuselo. Ako ironická provokácia to však funguje. Tancuje sa (občas aj doslovne) na hroboch. Ak by sa ma niekto neznalý aktuálneho slovenského umenia spýtal, koho považujem v súčasnosti za vzorného reprezentanta tradičnej slovenskej kultúry, v momente by som odpovedal – Divadlo Stoka. A argumentoval by som tým, že v ére samostatného Slovenska ide o úplne prvé skutočne nezriaďované autorské divadlo, čo môžeme v kontexte doby považovať za hrdinský čin. Predsa len, chcelo to odvahu vykročiť do neistoty. A pokračoval by som tvrdením, že inscenácie Divadla Stoka dokážu vo svojej roztrieštenej a metaforickej komplexnosti reflektovať slovenské spoločenské reálie a nikto a nič im v tom nedokáže konkurovať. Túžba po pravde je hnacím motorom Stoky. Nielen z hľadiska výberu tém (kľúčovým parametrom pri výbere je ich aktuálnosť), ale najmä z hľadiska formy. Tá je síce ucelená, finálnemu výsledku však predchádzajú hodiny, týždne až mesiace improvizácií, úprav, skúšok. Iste, pochybnosti ohľadom trvácnosti či aktuálnosti „stokárskej“ poetiky môžu byť celkom namieste. Vo svojej dizertačnej práci som tvrdil: „V prípade Divadla Stoka aktualizácia prebehla, hoci netypicky, personálnou obmenou hereckého súboru. Ansámbel funkčný v deväťdesiatych a z istej časti aj v nultých rokoch nového milénia reprezentoval prostredníctvom inscenácií pocity celej jednej generácie, ktoré boli zintenzívnené novými podnetmi vyplývajúcimi z politicko-spoločenských zmien. Nová zostava súboru, fungujúca približne od roku 2011, síce neznamenala radikálny posun v rámci tvorivej metódy, prišla s ním však nová energia, tematický fokus, ale i entuziazmus obdobný ako pri vzniku divadla v roku 1991.“[2]

V Škovránkovi sa stala zásadná vec, a síce stret dvoch generácií Stoky, čo sa udialo obsadením Jozefa Chmela, herca pôvodného, „starého“ súboru divadla. Práve toto zblíženie dvoch rôznych a zároveň rovnakých svetov spôsobilo, že Škovránok pôsobí „čerstvo“, sviežo, a napriek faktu, že ide o prvé stretnutie oboch stokárskych generácií, súbor je celistvý, prirodzený, zohraný. Jozef Chmel prináša do súčasnej Stoky herecký kontrast k zvyšku súboru. Typovo je to herec subtílny, jeho charaktery sú submisívne, večne trpiace, urážané, podobne ako postavy Petra Tilajčíka. Medzi mladšími kolegami však pôsobí ako otec prinášajúci nielen svoje herecké skúsenosti (vo výstupe Otec a syn aj doslova), ale najmä skúsenosti s témami, ktoré Stoka v Škovránkovi reflektuje. Skrátka – má to odžité. Prostredníctvom typického cynického humoru prináša súbor na javisko závažné, boľavé posolstvá. Komentuje aj politiku – napríklad výstup Kráľovský otec, v ktorom kráľ v podaní Martina Kollára podpichuje svoje dve dcéry (Peter Tilajčík a Michaela Fech) tým, že sa ich pýta, kde je ich najstaršia sestra. Je totiž mŕtva a kráľ, nezodpovedný, zhýralý a oplzlý, sa na tom smeje.

Martin: „Viete čo, jebte na to! Ja som už vedel od začiatku, že to bude fraška, celý tento snem, celé toto… ja som vedel… ja idem za tým alchymistom, ktorý mi poradil sérum večného toho… večného života. Poďme si, prosím vás užiť a ja budem vládnuť radšej naveky, keďže tá vaša tretia, najm… najmúdrejšia je tam. No. Inak… Ako zomrela vaša sestra? Ty najmladšia si to budeš pamätať. Nie, že by som mal blbú pamäť, ale je to kvíz.“[3]

Martin Kollár je herecky najextrovertnejším, najhlasnejším článkom inscenácie. Vyvažuje tak introvertnosť a ostýchavosť Petra Tilajčíka a Jozefa Chmela. Okrem všeobecne aplikovateľných spoločenských podobenstiev prebieha v niektorých výstupoch trochu netypická hĺbavá introspekcia. V prípade Stoky sme zvyknutí na oscilovanie na hrane čierneho, morbídneho humoru a smútku. V Škovránkovi však nájdeme aj výstupy, ktoré sú skôr vážne než zábavné. A keď je už aj Stoka vážna, tak sa v spoločnosti deje naozaj niečo katastrofické. Mierim teraz k sólovým výstupom jednotlivých hercov, ktoré sú v inscenácii rovnomerne rozmiestnené.

Napríklad výstup Plastika duše patriaci Michaele Fechovej s až temer existencialistickým posolstvom:

Michaela: „A kto vie spraviť plastiku duše? Pánbožko. A ony, tieto ženy nájdu potom boha… už im nikto potom nemôže povedať: Počúvaj ty máš také veľké kozy, že ty nemáš boha pri sebe, lebo práveže ony ho už pri sebe majú, a ony potom hovoria také veci, že podľa biblie… a v biblii… a ja som zistila, že toto je jeden obrovský hoax. Lebo podľa mňa rovnako ako tú bibliu nikto nečíta a nikto už nečíta ani návod na televízor, alebo ako sa používa hrniec. Prosto tú bibliu ľudia nečítajú a človek…“[4]

Napriek použitým vulgárnostiam ide o úprimnú snahu poukázať na zneužívania náboženstva ako všeobecne platného ospravedlnenia, výhovorky, pokrytectva. To, čo malo pôvodne kultivovať dušu, sa stalo centrom povrchnosti, obsahového prázdna. Tvorcovia toto zlo nevelebia, ale práve naopak, odhaľujú ho pre svojich divákov, aby sa takto poučení mohli stať lepšími ľuďmi. Nad Divadlom Stoka sa vytvorila pomyselná svätožiara.

Ale vráťme sa ešte k nedostatku financií, podceňovaniu, kladeniu prekážok pod nohy a pomôžme si metaforou z Biblie (keďže ju už ľudia nečítajú):

„Vtedy povie Kráľ tým na pravici: Poďte požehnaní môjho otca, prijmite ako dedičstvo kráľovstvo, ktoré vám je pripravené od stvorenia sveta. Lebo hladný som bol, a dali ste mi jesť, bol som smädný, a dali ste mi piť, prišiel som ako cudzinec, a prijali ste ma, bol som nahý, a zaodeli ste ma, bol som nemocný, a navštívili ste ma, bol som vo väzení, a prišli ste ku mne.“[5]

Najslabší budú nakoniec najsilnejšími. Blaho Uhlár získal v januári 2024 od prezidentky Zuzany Čaputovej vyznamenanie – Rad Ľudovíta Štúra III. triedy za mimoriadne zásluhy a rozvoj v oblasti kultúry a umenia. Kruh sa zatiaľ uzatvára a ja len dúfam, že Stoka vo svojom úsilí kultivácie slovenského národa, pripomínajúcom počínanie exhumovaného Shakespearovho Yoricka, neprestane.

---

[1] PIUSSI, Lucia. Život je krátky. Bratislava: Limerick, 2012, s. 171.

[2] HRBEK, Milan. Uplatňovanie kompozičných a dekompozičných princípov v súčasnom slovenskom divadle – od textu po divadlo obrazu. Dizertačná práca. Nitra:Filozofická fakulta Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, 2022, s. 29.

[3] Škovránok. Scenár k inscenácii. Bratislava: Divadlo Stoka, [s. a.], s. 5.

[4] Škovránok. Scenár k inscenácii. Bratislava: Divadlo Stoka, [s. a.], s. 10.

[5] Biblia: Evanjelium podľa Matúša, 25.34-46.