Zdĺhavé putovanie za Snehovou kráľovnou

Scéna: Zuzana Zacharová
Kostýmy: Monika Vontszemuova
Réžia: Róbert Csontos
Hrajú: Marianna Ďurianová, Martin Hindy, Marián Holenka, Jozef Kondek, Tomáš Mojzes, Martin Vojtko, Alexandra Žáčiková, Hasan Zahirovič
Premiéra: 4. decembra 2010, Divadlo Meteorit, Bratislava
Snehová kráľovná je svojou elegickou témou zložitým orieškom na inscenáciu pre deti. Obsahom aj rozsahom jednotlivých dejových zápletiek si text vyžaduje výraznejšiu úpravu, a teda aj šikovného autora dramatizácie. Inscenátori v Divadle Meteorit podrobili rozprávku úpravám a viacerým škrtom. Cestu malej Gerdy zúžili iba na návštevu kráľovského paláca a zbojníckej osady, no inscenácia je aj tak pridlhá.
Na začiatku prichádza bránou, dominantou zadného horizontu javiska, rozprávač, ktorý otvára príbeh. Vysoká postava v dlhom tmavom plášti, s cylindrom na hlave a paličkou v rukách však pôsobí magicky iba do chvíle prvého prehovoru. Odhliadnuc od nezvládnutej slovenčiny Hasana Zahiroviča, čo je u herca cudzokrajného pôvodu pochopiteľné, kazí jeho výstupy prílišná expresivita a nepresnosť výrazu. V snahe stvárniť rozprávača ako tajomného kabaretiera, ktorý sprevádza diváka týmto severským príbehom, Zahirovič doslova „tlačí na pílu“ a jeho tvár končí v čudesnom úškľabku. Monumentálnemu zjavu postavy kontrastuje jej slabé herecké stvárnenie, a tak celá vyznieva smiešne. Podobne nezvládnuté sú aj Zahirovičove ostatné postavy otec a havran.
Napriek tomu, že hlavným mediálnym ťahačom inscenácie bola Marianna Ďurianová v hlavnej úlohe, jej výstupom je venovaný minimálny priestor. Snehová kráľovná zväčša na javisko z brány vchádza alebo iba mlčky sleduje dianie vo svete ovládanom jej chladnou rukou. Ako jediná z postáv hovorí do mikrofónu, ktorý účinne podčiarkuje jej moc presahujúcu všetkých prítomných. Ak prehovorí, všetci ju počujú, všetci o nej vedia. Ďurianová predvádza výstupy s kamennou tvárou, ale nie veľmi zvládnutou rečou. Intonuje vždy rovnako, bez najmenších zmien, či ide o radosť z víťazstva nad ľuďmi či o hnev z prehry. V podstate je to len monumentálna postava, ktorej základná funkcia je jej prítomnosť na javisku. Aj preto snehová kráľovná (za pomoci štatistu) lieta a tak prezentuje svoje nadprirodzené schopnosti.
Režisér Róbert Csontos si plne uvedomoval, že najväčšou výsadou hercov Divadla Meteorit je telesná a tanečná zdatnosť. A tak je rozprávka viac tanečným ako činoherným divadlom. Pre zrozumiteľnosť fabuly ponechal režisér niekoľko hovoriacich postáv – rozprávača, havrana, otca (všetko Hasan Zahirovič) a snehovú kráľovnú (Marianna Ďurianová). Epický text rozprávky je rozdelený do minimálneho počtu replík týchto štyroch postáv, no ani raz medzi nimi nedôjde k dialógu. Väčšina deja stojí a zároveň padá na tanečných obrazoch, ktoré sú pre úplné pochopenie diania na javisku nepostačujúce.
Tanečné kreácie v kombinácii s lesklými kostýmami a rezkou hudbou doslova otvárajú detským divákom ústa. Väčšinu času však inscenácia ponúka iba naoko efektné synchronizované pohyby a nie tanec vyjadrujúci vzťahy postáv či udalosti zápletky. S prihliadnutím na fakt, že ide o inscenáciu pre deti, divák samozrejme nečaká zložité obrazy. No tu postavy tancujú doslova bezdôvodne, akoby iba zabíjali čas.
Tancuje Kay, tancuje Gerda, tancuje celé kráľovstvo, no najviac zo všetkých tancujú zbojníci. Práve stretnutie Gerdy so zbojníkmi tvorí jadro inscenácie. Róbert Csontos však aj túto scénu naťahuje, a to skôr formálne než obsahom. Z pôvodnej rozprávky vynechal malé dieťa – zbojníčku, ktorá sa po vypočutí Gerdinho príbehu rozhodne pomôcť a darovať Gerde na ďalšie putovanie soba. V Csontosovej inscenácii sa Gerda stretne so zbojníkmi a ich kapitánkou, od ktorej dostane soba výmenou za zlatú kolobežku. Svoje prepustenie zo zajatia si však musí doslova vybojovať, ako ináč – tanečným súbojom. Hoci je táto časť Gerdinej cesty zbytočne natiahnutá, má aj svoj význam. Inscenácii dodáva na chvíľu groteskný charakter, a tak spríjemňuje miestami až príliš vážnu rozprávku. Tomáš Mojzes v úlohe kapitánky prekvapil pozoruhodným komediálnym talentom a na dlho „obsadil“ celé javisko. Kapitánka tak drží pod papučou nielen zbojníkov, ale spočiatku aj všetkých divákov. Mojzes vydáva akési skomolené nedefinovateľné zvuky, ktorými kapitánku trefne charakterizuje. Režisér však tejto postave ponúkol až neprimerane veľký priestor. Od tanečného „battle“ kapitánky s Gerdou, cez (stále tanečné) variácie po objave hudobného prehrávača prerastajú tieto scény až ku kapitánkinej neopodstatnenej paródii Michaela Jacksona… Veľa nápadov, málo dramaturgie. Aj pôvodný dobrý zámer – odľahčiť ťažkú tému rozprávky – sa stráca v neprimeranej hyperbole, viacnásobnom opakovaní gagov a výsledok je lacný. Z jednej časti príbehu sa tu stala samostatná zložka, akoby nesúvisiaca zo zvyškom inscenácie. Prehnaní zbojníci zbytočne retardujú temporytmus a odvádzajú pozornosť diváka.
Celý príbeh sa odohráva medzi snehovými guľami, kvapkami sĺz topiaceho sa ľadu či perlami. Autorka scény Zuzana Zacharová ich zhmotnila veľkými sivými loptami. Tak ako ostatné zložky inscenácie, ani scénografia nie je využitá naplno. Samotná inscenácia lopty nijako nepomenúva ani nenaznačuje ich možnú symboliku. Pochopenie tohto prvku teda zostáva na divákovi. Jednoduchý scénografický nápad, ktorý nabáda k hre s rekvizitou zostáva na škodu veci nevyužitý. Režisér ich použil iba pri hre Kaya a Gerdy, kde však lopty aj tak zostali iba loptami. Obraz zamrznutého sveta, ktorým Gerda putuje, dopĺňajú trblietavé a lesklé materiály kostýmov. Najmä mužské postavy z kráľovského paláca majú na sebe iba nohavice a rôzne krátke či priehľadné vestičky, čo v rozprávke pre deti pôsobí veľmi rušivo. Napriek občasným bizarnostiam, ostatné kostýmy korešpondujú s tradíciou obliekania jednotlivých typov postáv a tanečným charakterom inscenácie.
Snehová kráľovná Divadla Meteorit sa zjavne spolieha na diváka znalého veci. Tanečným spracovaním, trblietavými kostýmami a rozšírením hracieho priestoru aj do uličiek v hľadisku nadchne detských divákov. Čo však s rodičmi? Ak svoje dieťa vzali do divadla, aby lepšie poznalo rozprávku o snehovej kráľovnej, ich zámer zrejme zostane nenaplnený a oni si tri hodiny odsedeli zbytočne. Je otázne, koľko detí po skončení inscenácie vie, o čom sa vlastne hralo.
 
Lucia Lejková

Lucia Lejková

Lucia Lejková absolvovala štúdium teórie a kritiky divadelného umenia na VŠMU v Bratislave. V rokoch 2013 – 2019 pracovala ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave. Od roku 2019 pracuje v autorskej spoločnosti LITA. Aktívne sa zúčastňuje divadelných festivalov a prehliadok, publikuje v divadelných časopisoch a internetových portáloch, venuje sa treťosektorovým aktivitám a organizácii kultúrnych podujatí.

V rokoch 2015 až 2018 bola členkou výboru Slovenského centra AICT.