Zazi v metre – zažiť (divadlo) v metre

Preklad: Blahoslav Hečko
Dramatizácia, réžia a výber hudby: Peter Palik
Dramaturgia: Miriam Kičiňová
Scéna: Zoja Zupková
Kostýmy: Tereza Mojžišová
Choreografia: Silvia Beláková
Hudobný mix: Dušan Kozák
Produkcia: Zuzana Staroňová, Lucia Šimášková, Kamila Kováčiková
Hrajú:
Zazi: Kristína Sviteková, Gabriel: Erik Sombathy, Mado, Osoba: Anna Čitbajová, Matrtajová, Johanka, Osoba: Edita Hrehušová, Osoba, Vojak: Petra Hulinová, Turandot, Čašník, Osoba: František Balog (študent Katedry herectva), Konitrus, Osoba: Andrej Kováč a. h., Charles, Čašník, Policajt, Trhovec, Osoba: Gabriel Tóth a.h., Zazi, Vojak, Osoba: Barbora Paliková a.h, Marcelina: Figurína
Pedagogické vedenie: Mgr. Marica Mikulová, Prof. Hana Cigánová, Doc. Svetlana Wardzinová
Premiéra: 8. apríla 2009, Malá scéna VŠMU Bratislava
Spúšťame prvé slovenské metro! Ohlasovali pozvania na predstavenia inscenácie Zazi v metre. Metro a túžba odviezť sa ním je totiž rámcujúcim motívom románu Raymonda Queneaua Zazie dans le métro.
Malá dvanásťročná „papuľnatá“ Zazi túži zažiť jazdu v metre. Ako na potvoru, práve, keď sa dostane do Paríža, jeho zamestnanci štrajkujú. Zazi u svojho ujka „teplajzníka“ Gabriela, ktorý sa po večeroch venuje travesty show, zažije niekoľko dobrodružných dní. Zazi v metre ponúka pohľad dievčatka na svet dospelých. Je teda pohľadom akoby cez kaleidoskop – farebné sklíčka zapadnú vždy inak. Zazi si svet okolo skladá, ako sa jej práve páči. Jej očami je všetko veselou naháňačkou, tragické je komickým. Úprimný pohľad dieťaťa na veci ako homosexualita, sexuálne obťažovanie, nočný podnik s travesty show či smrť ponúka tragikomický obraz dospelých, večne nadávajúcich, štrajkujúcich, súložiacich…
Román z roku 1959 patrí do zlatého fondu francúzskej literatúry. Dramaturgička inscenácie Miriam Kičiňová ho v bulletine prirovnáva k „šialenej a rýchlej jazde“. Útly román je dynamický svojím dejom i jazykovou zložkou. Autor používa osobitý jazyk plný novotvarov, kalambúrov, skomolenín, slovných hračiek, zámerných deformácií slov. Mieša poetické s vulgárnym, využíva množstvo slov z okraja slovnej zásoby.
Do slovenčiny knihu preložil Blahoslav Hečko. Je to výborný, čítavý preklad. Princíp komolenia u Hečka spočíva v používaní hlások v ich spodobenom tvare – „zadog“, „brázdniny“, „akurád“, „govno“, „psačia povinnosď“. Druhý význam slovám dodáva pridaním mäkčeňa („riťuálna“), viaceré slová spája do jedného, používa ich tak, ako by zneli v nárečí („kecci bou frkan“), vyberá netradičné prirovnania a onomatopoické slová („Kruh zvedavcov sa chichúňa, ich skepticizmus je ako zazubadlený žrebec.“)
Román R. Queneaua je inšpiratívnym dielom. Okrem slávnej filmovej adaptácie z roku 1960, oslovuje toto nevšedné dielo i divadelníkov. Pars pro toto spomeňme francúzskeho bábkara Dominiquea Houdarta, ktorý Zazi v metre inscenoval. Inšpiroval sa rozhovorom, ktorý na konci 50. rokov 20. storočia s autorom pripravila Marguerite Durasová. Houdart v inscenácii predstavuje Queneaua, s ktorým Durassová práve nahráva rozhovor, keď sa z jeho vrecka vynorí malá bábka Zazi…
Prvé slovenské javiskové uvedenie tohto románu pripravili študenti Katedry bábkarskej tvorby DF VŠMU. Režisér Peter Palik je doktorandom na tejto katedre. Dramatizáciu románu pripravil sám. Zachoval nápaditosť a hravosť Hečkovho prekladu. Zhutnil zážitky zo Zazinho pobytu v Paríži. Zameral sa na jej ujka Gabriela a jeho kamaráta Charlesa. Marcelinu, Gabrielovu ženu vynechal. Nevystupuje ako javisková postava. Na javisku sa vyskytuje ako čiernobiela figurína, ktorá má namiesto hlavy zrkadlo. Zaujímavé a trefné – manželka, slovami Zazi, „hromosexuála“ ako mlčiaca figurína.
Príbeh románu doplnili tvorcovia v inscenácii o zvýraznenie francúzskeho koloritu a ironizovanie známych mýtov o Francúzoch, predovšetkým zdôraznili ich časté štrajky. (Tejto téme venovali priestor aj v bulletine.)
Jednou z úprav je i úplne posledná veta. Keď sa matka opýta: „Tak čo si robila?“, Zazi odpovie: „Blblasom.“ Po Palikovej úprave z javiska znie: „Starla som.“ Hoci je jasné, že sa tomu tvorcovia snažili vyhnúť, predsa len nesie v sebe táto odpoveď istú dávku patetizmu a vnáša v úplnom závere tragický uhol pohľadu na udalosti, ktoré Zazi prežila s detskou zvedavosťou a hravosťou.
Okrem lokálnych odkazov, ktoré do textu vniesol už Hečko (spomína napríklad Učiteľské noviny), pridali ich niekoľko aj tvorcovia inscenácie – menujú populárneho psychológa, ktorého v inscenácii nazývajú Mironenko Zelinenko alebo Gabriel si objedná „jedno štrbské presso“.
Netradičný jazyk bol v inscenácii prítomný nielen v prehovoroch postáv, ale i v transparentoch a nápisoch ako „TAKSI“, „FRÍ“ či „reSERvé“. V inscenácii akcentované štrajky evokovali nielen transparenty, ale i skupiny skandujúcich ľudí a tiež amplión.
Skupinové scény vytvárali herci odetí v sivých kabátoch s maskami. Na maskách, ktoré si držali na dlhej paličke, boli vyobrazené oči, uši, nos alebo ak šlo o skupinku turistov, tak boli na maskách vyobrazené fotoaparáty.
Hoci sa ich v týchto scénach po javisku pohybovalo najviac osem, dokázali priestor obsiahnuť a navodiť dojem hromadného štrajku. Rovnako dobre vedeli zobraziť priestor rannej uponáhľanej ulice či ľudí čakajúcich v metre. Každý z hercov zároveň tejto bezmennej postave, v bulletine uvedenej ako Osoba, dokázal dať jedinečnosť vďaka štylizácii chôdze či gesta.
Scénografia Zoje Zupkovej umožnila inscenácii dosiahnuť dynamickosť. Prvkami scény boli multifunkčne využitá trampolína a rebríky, ktoré sa dali premiestňovať a skladať a predstavovavali tak to, čo práve javisková akcia potrebovala – barový pult, auto, Eiffelovu vežu, nočný podnik… Na javisku sa tak mohla atmosféra slnečnej parížskej ulice striedať s agresívnymi štrajkujúcimi.
Kostýmy navrhla Tereza Mojžišová. Neexperimentovala s výraznými farbami či vzormi. Farebne do popredia vystupuje Zazi. Má čiernu parochňu a čierno – žltý odev, popísané a pokreslené žlté tričko. Pôsobí detsky, no nie infantilne. Gabriel je odetý v bielych nohaviciach a topánkach rovnakej farby. Jeho štýl podškrtáva pánska kapsička nosená v ruke. Charles odevom prezrádza svoje povolanie šoféra – taxikára. Pri ďalších postavách použila malý francúzsky doplnok v podobe baretky či klobúka.
Kostýmy všeobecne pracujú s náznakom, nie sú doslovné. Policajt nemá skutočnú uniformu, ale tmavomodrý sveter s pásikom, ktorý ju sčasti pripomína.
Režijná práca Petra Palika sa vyznačuje prepracovanosťou detailov. Dôsledne narába s komponentmi scény a s rekvizitami narába divadelne. Lodička poslúži ako telefónne slúchadlo, otáčanie trampolínou znázorňuje vytáčanie telefónneho čísla. Vedrá, ktoré boli súčasťou scény, slúžili na sedenie, predstavovali taniere a stali sa i rekvizitou tanečno-rytmického výstupu v závere inscenácie.
V inscenácii Zazi v metre je prítomná i výborná réžia strihu a práca so svetlom – zdôraznenie vybranej akcie na javisku.
V bulletine režisér s dramaturgičkou sľubujú „Zazin surreálny sen o Paríži a ľuďoch v ňom“. Dosiahli to napríklad i zdvojením postavy Zazi. Keď sa Zazi sníva, pribudne na javisko rovnako odetá herečka s rovnakou parochňou.
Celá inscenácia je dotvorená hudbou prevažne Yanna Tiersena (autor hudby k filmu Amelia z Montmartru). Hudobný výber Petra Palika výrazne pomohol dynamike scén.
Úlohu Zazi vynikajúco zvládla Kristína Sviteková. Zazi používa neslušné slová a vulgárne gestá neuvedomujúc si úplne ich váhu. Z času načas niekoho aj kopne. Nie je to zlé dieťa, len svojsky opakuje a interpretuje čo vidí v „dospeláckom“ svete. Dospelá žena hrajúca dieťa, to je náročná úloha. Sviteková však neskĺzla do maznavého a otravného infantilizmu. Jej dvanásťročné dievča je dynamické, „mrštné“, vždy v strehu. Výborne zvládla i jazyk hry, často náročný na presnosť, dôslednú artikuláciu a dôraz.
Edita Hrehušová vykreslila ženu bažiacu po (akomkoľvek) mužovi. Jej Matrtajka sa nedala odradiť, keď to bol „hromosexuál“, neprekážal jej ani policajt. Matrtajová – úradne overená vdova bola eroticko šantivá, dostatočne vtieravá i rázna – nedala mužom šancu odporovať. Po Paríži chodila v klobúku, v topánkach s opätkami, so sieťkou na motýle a lovila…
Aj Erikovi Sombathymu sa podarilo zobraziť postavu viacvrstvovo a nevykresliť ju len na základe prvoplánových vonkajškových čŕt. Hral Gabriela, distingvovaného skrývaného homosexuála, ktorý si potrpí na dobrej voňavke a decentnom držaní vreckovky. Rád sa ňou ovieva, má ju navoňavkovanú a tak sa chráni pred zápachom davu v metre. Zazine otázky a iné výpady zvláda na rozdiel od Charlesa, Turandota a ďalších so stoickým pokojom.
Anna Čitbajová hrala nešikovne zvádzajúcu barmanku Mado krátkonožku, ktorá sa eroticky vrtí pri utieraní barového pultu. Jej erotickosť plynulo prerastá v komickosť.
Okrem absolvujúceho ročníka bábkohercov, účinkoval v inscenácií aj študent muzikálového herectva František Balog, ktorý vsadil na zvýraznenú artikuláciu a preexponovanú gestikuláciu. Jeho štylizácia bola veľmi vtipná.
V inscenácii účinkovali i dvaja niekdajší absolventi VŠMU. Bábkoherec Andrej Kováč hral Konitrusa, komickú postavičku – policajta v niekoľkých prestrojeniach. Bol skryto úlisný, prudko menil rozčúlenie na pokojné vyzvedanie.
Gabriel Tóth, absolvent herectva, ako Charles podal výborný, sústredený herecký výkon. Tóth výborne zahral i epizódne postavičky – policajta a kuchára. Každej dal osobitú štylizáciu.
Zazi v metre bola inscenácia bohatá na nápady, humor i dobré herecké výkony. Škoda, že ju stihol tradičný osud absolventskej školskej inscenácie – hrala sa od apríla do júna a po niekoľkých reprízach sa jej javiskový život skončil.
Tohtoročné absolventské inscenácie študentov „činohercov“ sa tomuto nemilému osudu vyhli. Ich tvorcovia ich preniesli do profesionálneho divadla, kde sa ďalej hrávajú. V dobe vzniku tejto recenzie existuje nádej, že by sa to mohlo podariť i so Zazi v metre. Inscenácia a jej tvorcovia by si to zaslúžili.

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012).
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.