V sieti

Ján Šimko: Pavučina lží

Réžia: Ján Šimko

Dramaturgia: Zuzana Palenčíková

Odborná spolupráca: Zuzana Juráneková a Matej Madro (Internetová poradňa pre mladých IPčko), Ľubomír Morbacher (Ústav pamäti národa)

Scéna: Diana Strauszová

Kostýmy: Veronika Vartíková, Diana Strauszová

Videoart: Boris Vitázek

Kamera a strih: Peter Kotrha

Hudba: Matúš Homola

Účinkujú: Henrieta Virágová, Miloš Kusenda, Michal Rosík

Premiéra: 19. september 2023, Dom kultúry Zrkadlový háj, Bratislava

Režisér, autor, dramaturg a pedagóg Ján Šimko patrí v kontexte slovenského divadla k tvorcom, pre ktorých je charakteristické experimentovanie s postupmi autorského a dokumentárneho divadla. Spomeňme napríklad, že bol kurátorom medzinárodného projektu Asociácie Divadelná Nitra Paralelné životy – 20. storočie očami tajnej polície (2010 – 2015), v rámci ktorého vzniklo šesť inscenácií divadiel z postkomunistických krajín. Hlavnou témou príbehov bolo poukázať na praktiky tajných služieb komunistického režimu. Okrem iného je tiež autorom a režisérom inscenácií dokumentárneho cyklu pre mládež Divadelného centra v Martine. Uveďme napríklad inscenáciu November 1989, ktorá reflektuje udalosti Nežnej revolúcie. Súčasťou tohto cyklu sú aj inscenácie Nahlas, ktorej hlavnou témou je ochrana/devastácia životného prostredia, či Spleť,opäť autorská inscenácia o (kyber)šikane a duševnom zdraví. Najnovším ,,prírastkom“ v tomto cykle je Pavučina lží.

Text Jána Šimka predstavuje sériu obrazov, ktoré síce na seba zdanlivo nenadväzujú, no majú spoločných menovateľov – svet sociálnych sietí a prekrúcanie pravdy. Autor na tento fenomén nazerá z dvoch uhlov pohľadu – historického a súčasného. Skúma princíp totalitných režimov, zamýšľa sa nad tým, čo z ich praktík preniká aj do súčasnosti a ako sa to prejavuje na sociálnych sieťach. Aké neblahé dôsledky má nesprávne používanie sociálnych sietí? Prečo ich uprednostňujeme pred komunikáciou z očí do očí? A dokážeme vôbec komunikovať bez toho, aby sme boli online?

Ján Šimko s dramaturgičkou Zuzanou Palenčíkovou pracujú s rôznymi typmi dokumentárnych materiálov. Uveďme ako príklady komentáre z diskusií na sociálnych sieťach, svedectvá, archívne spisy, televízne reportáže či tragické udalosti. Ako problematické vnímam to, že text je až príliš nasýtený množstvom tém vzťahujúcim sa k problematike sociálnych sietí. V dôsledku toho nevzniká hlbšie pomenovanie javov – diváci sa oboznámia so základnými faktmi a herci ich následne znázornia v konkrétnej mizanscéne.

Pre výtvarné riešenie Diany Strauszovej je príznačný minimalizmus. Digitálny svet reprezentujú dve veľké obrazovky umiestnené vedľa seba. Tento výtvarný prvok divákovi umožňuje pozorovať napríklad videohovory medzi rodinnými príslušníkmi, ktoré sa týkajú rozdielnych názorov na rôzne témy (školstvo, politická situácia). Videoart (Boris Vitázek) posilňuje svet digitálnych technológií prostredníctvom ,,poletujúcich“ emotikonov znázorňujúcich komunikáciu na internete (smiech cez slzy, lajky, srdiečka). Na obrazovke sú prítomné aj animované postavičky z mangy, t. j. japonského komiksu. Prečo práve manga? Japonské anime v súčasnosti predstavuje aj jeden z nástrojov propagandy neonacistických skupín, ktoré preberajú spôsob komunikácie, prispôsobujú ho však svojmu kontextu. Súčasťou scény sú tiež pulty, ktoré sa využívajú napríklad v mizanscénach, keď herecký kolektív dabuje animované postavy – na zdôraznenie komunikácie vo virtuálnom priestore s jej rôznymi prejavmi (od roztomilosti po hnev). K variabilite scény prispievajú tri rozkladacie stoly. Manipuláciou s nimi vytvára herecký kolektív napríklad vápennú pec, prostredníctvom ktorej inscenácia vytvára historické paralely. S princípom rýchleho striedania javiskových obrazov súvisia aj kostýmy Diany Strauszovej a Veroniky Vartíkovej. Kostýmové riešenie reprezentuje svet mladých ľudí, je v súčinnosti s režijno-dramaturgickou koncepciou. Kostýmy sú realistické a podčiarkujú konkrétne charaktery javiskových postáv – spomeňme štylizované uniformy vojakov, alebo biele tričká a modré džínsy, ktoré najvýstižnejšie definujú mladých ľudí. Súvisí s tým aj výber doplnkov – napríklad slnečné okuliare, šiltovky či ľadvinka. Súčasťou výtvarného riešenia sú aj masky Spidermana, ktoré si nasadia Miloš Kusenda a Henrieta Virágová s cieľom zachraňovať svet. Viaže sa to k mizanscéne reflektujúcej tragické udalosti dvojnásobnej vraždy na Zámockej ulici.

Aby tvorcovia poukázali na to, ako fungujú totalitné režimy, použili v inscenácii dobové prejavy z obdobia vlády Hlinkovej slovenskej ľudovej strany počas Slovenského štátu. Herci (Miloš Kusenda, Michal Rosík a Henrieta Virágová) stvárňujú vojakov, rytmicky pochodujúcich s odmeranými výrazmi na tvárach, ktorí hovoria o vraždení Židov vo vápenných peciach pred koncom druhej svetovej vojny v Nemeckej a ďalších obciach. Režisér Ján Šimko stavia vedľa toho postavičky v štýle mangy, ktoré sú na prvý pohľad rozkošné, človeku by nenapadlo, že by mohli podnecovať nenávisť, no opak je pravdou. Herci prostredníctvom tónovej modulácie, prechádzajúcej od civilného až k agresívnemu vyjadrovaniu, poukazujú na to, že od čias totality sa toho veľa nezmenilo. S rozdielom vizuálnych prejavov. Agresívna rétorika však ostáva rovnaká, dokáže zasiahnuť ľudí a podnecovať ich k nenávisti. Tvorcovia to komunikujú aj prostredníctvom scény minuloročného vražedného útoku na Zámockej, ktorá je však zbytočne explicitná – na obete sa poukazuje priamočiaro (po zámene rolí ich hrajú Henrieta Virágová a Michal Rosík), na obrazovkách sú premietnuté fotografie zapálených sviečok, priestor pred obrazovkami je označený páskou. Za nie príliš šťastné vyústenie situácie považujem to, keď si obete nasadia masky Spidermana a vyrazia zachraňovať svet. Gesto, ktoré tvorcovia možno zamýšľali ako humorné a chceli ním poukázať na to, že aj po tomto útoku sme stále ,,zapletení“ v pavučinách dezinformácií a nemáme sa vzdávať boja za spravodlivosť, však v kontexte udalostí pôsobí nedôstojne. Výsledným efektom boli skôr rozpačité reakcie divákov.

Oceňujem, že režijno-dramaturgická koncepcia prostredníctvom konkrétnych situácií odpozorovaných zo života ukazuje, v čom spočívajú najväčšie nástrahy digitálneho sveta a čo zapríčiňujú. Výrazné je to je to vo videu, v ktorom sa stretnú traja kamaráti – dievča (Henrieta Virágová) a jej kamaráti (Miloš Kusenda, Michal Rosík). Dievča potrebuje, aby ju kamaráti vypočuli, pretože sa s ňou rozišiel priateľ. Chlapci nedokážu odtrhnúť pohľad od mobilov, z úst jedného dokonca zaznie, že nedokáže byť offline, pretože sa bojí, že by mu niečo uniklo, a neuvedomuje si zásadnú skutočnosť, že jediné, o čo môže prísť, je skutočná priateľka, nie upozornenia na sociálnych sieťach.

Rovnako oceňujem, že tvorcovia v súvislosti so šírením hoaxov upriamujú pozornosť aj na rodinné vzťahy. Príkladom je mizanscéna, počas ktorej prebieha videohovor medzi otcom (Michal Rosík) a dospievajúcim synom (Miloš Kusenda). Hlavná téma vychádza zo synovej zlej známky z dejepisu. Syn popriera holokaust a nechce zmeniť názor ani po naliehaní učiteľky. Otec nejaví záujem o zmenu jeho názoru, zameriava sa iba na synov výkon a nemá vôľu s ním viesť debatu a primäť ho k inému uvažovaniu. Tragický obraz ľahostajnosti zo strany rodičov.

Autor a režisér prepája tému prekrúcania pravdy a manipulácie na sociálnych sieťach s faustovským motívom (Faust zapredal svoju dušu diablovi), ktorý je aktuálny – mladí ľudia trávia veľa času na internete a snažia sa dopátrať pravdy, akurát namiesto diabla musia čeliť konšpiráciám a hoaxom. Škoda, že inscenátori tento motív viac nevyzdvihli. V množstve rizík súvisiacich so sociálnymi sieťami faustovský motív zaniká, pretože divákom, najmä dospievajúcim, môže ponúknuť nejednu podnetnú úvahu. Na čo si mám dávať pozor? Prečo by som mal byť ostražitý? Ako prehodnocovať informácie?

Princíp rýchleho strihu a fakt, že javiskové obrazy na seba zdanlivo nenadväzujú, kladie na hercov nemalé nároky. Herecký súbor stvárňuje rôzne typy postáv (zaneprázdnený otec, ľahostajný syn, chladnokrvní vojaci a pod.) a v závislosti od javiskového obrazu mení výrazové prostriedky – od ľahostajnosti prejavujúcej sa vyhýbaním pohľadu z očí do očí a krátkymi vetami (videohovor medzi otcom a synom) cez agresívne prejavy animovaných postáv z komiksu, ktoré herci dabujú (od počiatočného jemného a maznajúceho sa hlasu po nenávistné výkriky), až po rytmické pochodovanie vojakov.

Autorská hudba Matúša Homolu, našťastie, neprichádza s alúziou na prostoduchý výber tínedžerských skladieb spojených s prostredím sociálnych sietí. Žiaľ, v rýchlo sa striedajúcich mizanscénach pôsobí nevýrazne.

S množstvom technológií sa vytráca ľudský dialóg, preto oceňujem, že tvorcovia siahli po téme internetovej propagandy a manipulácie a majú ambíciu s ňou cestovať po Slovensku a viesť diskusie (nielen) s mladými ľuďmi. Reflektovať témy radikalizácie a manipulácie na sociálnych sieťach je v dnešnom digitálnom svete dôležité.

Inscenácia kladie viac otázok, než dáva odpovedí, čo považujem za jej výhodu. Ako sa „nezamotať“ vo svete sociálnych sietí? Čo robiť, keď je niekto šikanovaný v digitálnom svete? Prečo je dôležité orientovať sa v správnych zdrojoch a nemať klapky na očiach? A ako vlastne zistiť, ktoré zdroje sú relevantné? Ako podnietiť rodičov, aby sa nezaujímali iba o výkony svojich detí? Ako docieliť, aby s nimi trávili viac času? Aj preto sa po každom predstavení koná diskusia s tvorcami, vrátane členov tvorivého tímu z Ústavu pamäti národa a IPčka, a diváci tak môžu hľadať odpovede na otázky spoločne s tvorcami.

Napísanie tejto recenzie podporil