Tichý šepot intimity zrodenia

Koncept a réžia: Jozef Vlk
Choreografia: Stanislava Vlčeková
Text: Eugen Gindl
Hudba: Jozef Vlk
Video art: Alex Zelina
Scénografia: Ján Ptačin
Kostýmy: Katarína Holková
Dramaturgia: Dáša Čiripová
Účinkujú: Peter Cseri, Stanislava Vlčeková
Whispering: Braňo Mosný
Premiéra: 24. a 26. 2. 2017, Debris Company v A4 – priestor súčasnej kultúry, Bratislava
Stojí svet na pokraji zániku? Je apokalypsa zrodením niečoho nového? Je tá cesta, po ktorej kráčame, cestou záhuby, nevyhnutnosti alebo absolútneho oslobodenia? Tieto otázky sa zdajú byť v súčasnosti čoraz bližšie k realite. Debris Company v kontexte slovenského nezávislého divadla pravidelne prichádza so scénickou kompozíciou, ktorá nekonvenčne a kriticky otvára javy, ktoré nedokážeme pomenovať, alebo si naopak myslíme, že ich pomenovať vieme, ale napokon v ich definícii a jej presnosti fatálne zlyhávame.
Fyzické divadlo Debris Company v zmysle postdramatického divadla fragmentarizuje text, priestor a zároveň aj vnímanie divákov, redukuje ich na impulzy, inšpirácie, ktoré si divák musí poskladať intuitívne sám. Režisér Jozef Vlk programovo pracuje na princípe hľadania hudobno-pohybových kompozícií zvýraznených alebo priamo tvorených silnou hudobnou a svetelnou zložkou. Nie je to inak ani v prípade inscenácie WOW! – prvej časti zamýšľanej trilógie. V roku 2017 bola realizovaná aj druhá časť Únos Európy a tvorcovia pripravujú záverečnú časť s pracovným názvom Jób.
V pološere na jasne bielom podklade postupne rozoznávame obrysy ženskej postavy (Stanislava Vlčeková), ktorá je oblečená v korzete a snehobielych honosných šatách a opodiaľ ležiace telo muža (Peter Cseri). Sú vhodení do celkovej kompozície ako figúrky, ktorých univerzum uchvacuje, obopína ich, takmer sa v ňom bez pohybu strácajú, aby z neho zase plasticky vyšli. Obaja performeri sú v mnohých častiach inscenácie takmer nehybní, aby sa zrazu strhli do náhleho pohybu. Sú to tvory v istom štádiu vývoja. Šepot rozprávača (Braňo Mosný) vytvoril dojem tajomného mystéria, ktoré je určené len pre tých, ktorí sú vyvolení.
V pozadí scény bežia projekcie Alexa Zelinu – obrazy vesmírnych telies a štruktúr. Prelínajú sa a pretekajú cez nich, akoby samotné telá boli len niečím amorfným, priesvitným a neurčitým.
Komentujúci hlas zvestuje: „Neznámy votrelec v lone nevinnosti zrodený zo svetla a nahá matka v úsvite rozumu.“ Svetlá hviezd prechádzajú cez oboch performerov a na okamih ožiaria ich tvár, čím zvýrazňujú ich skamenený výraz. V titulkoch projektovaných na plátno sa objavujú názvy častí, ktoré znázorňujú genézu zrodu a vývoja ľudskej civilizácie (Abstract, Holocén, GoldenAge, TheLegology, StupidityBoom, ProGnosis, ColorSlide, RedSpot, PornoGraffiti, CyberKlip, VirtualZoom, Decrescendo, Catharsis, Impromptu in Green).
V Abstracte sa dostáva divák do zvláštnej krajiny, v ktorej sa všetko začína tvoriť. Akcia sa začína dynamizovať príchodom Holocénu. Scéna sa presvetlila, do projekcií pribudli nové objekty, hviezdy sa vyformovali do súhvezdí. Performeri sa rytmicky rozpohybovali, akoby pod vplyvom projektovaných objektov sa fragmentarizovali, rozplývali, aby sa vzápätí spojili.
Žena pripomína postavu z Beckettových Šťastných dní – akoby sa nevedela odtrhnúť z jedného miesta. Stanislava Vlčeková sa dokázala aj v tomto obmedzení pohybovať veľmi dynamicky, kládla dôraz na ruky a pohybmi hlavou prenášala zo strany na stranu váhu, zakláňala sa. Jej pohyby evokovali nepočutý či nevypočutý hlas, ktorý chcel niečo nástojčivo povedať.
Zlatý vek sa začína svetelným projektovaním priestoru, v ktorom sa pohybujú kryštály, zhmotnené skupenstvá. Podľa hlasu rozprávača „už aj bohovia sa musia zaodieť“. Performeri menia pozície počas stmievania a opätovného rozsvecovania. Vytvárajú začiatky interakcie, vzťahu, ktorý vznikol vzájomnom prítomnosťou oboch postáv na scéne. Žena je znova v honosných šatách, ktoré sú ale vzdušnejšie, umožňujú jej pohyb. Muž má na sebe oblek krémovej farby.
V StupidityBoom sa performerka vyzliekla z noblesných šiat a zostala len v ľahkej spodničke. Obe postavy sa zakrádajú priestorom, v ktorom po niečom pátrajú, a opatrne krúžia okolo seba ako lovci. Pod nohami sa im projektuje ostrozelený koberec, ktorý sa premenil do vizuálnej esencie lávy či močiaru. Evokuje to prírodné prostredie, v ktorom obaja pôsobia trochu nepatrične.
Performeri sa obrátili na divákov s nasadenými klaunskými nosmi. Operný spev a šepot dodáva scéne dynamizmus. Obaja hrali presne a rýchlo vstrebali impulzy, ktoré im ponúkla hudba (Jozef Vlk) a vizuálna stránka (scénografia a svetelný dizajn: Ján Ptačin).
V ProGnosis sa farebná stopa zmenila na čiernobielu. Projektovaná ruka sa zakrádala po podlahe priestoru, performer jej ustúpil. Postupne sa na projekcii ukázali torzá tiel, ktoré sa pohybujú priestorom ako na bežiacom páse. Zaradom sa deformujú a ničia.
Tu sa stávajú obaja performeri štatistami, pozorovateľmi zmien. Napĺňa sa šialená predpoveď, ktorá ohlasuje nahradenie prírodného prostredia industriálnym prostredím.
V ColorSlide performer prechádzal sledom fyzických impulzov v bezmennom priestore, v pozadí zahmlenom. Osteoporóza prosperity, ako nazval túto časť dejín šepkajúci hlas.
V priebehu performancie sa projekcia dostáva do priestoru, je čoraz viac plastickejšia, až sa prekrýva fyzická prítomnosť samotných performerov.
V RedSpot hudba nižších basových tónov dynamizovala pohybovú akciu. Performerka sediaca na rohu scény na stoličke skladala zo seba šaty a v pozadí sa pomaly pohyboval performer. Dejiny sa dostali do mechanického opakovania. V pozadí na projekcii sa objavila silueta podobnej ženskej bytosti.
„Svetielkujúce ohanbie kapitálu“ – charakterizuje dobu ovládanú financiami a obchodom rozprávač. Hudobne a zvukovo to bola najindustriálnejšia časť, zároveň však pohybovo bola paradoxne z tých osobnejších.
V časti CyberClip sa hudba premenila na viac ambientnú, preklenutie osobného priestoru pokračuje, len prechádza do meditatívnejšej atmosféry.
VirtualZoom je časť performancie, kde môžeme najvýraznejšie vidieť skrytý význam pohybovej akcie v podobe slovného aj fyzického obliekania a vyzliekania. Obaja performeri sa nachádzali v rytme imaginatívneho milovania, ktoré pripomínalo resuscitáciu.
V Decrescende performer vyliezol spod šiat svojej partnerky a sadol si na stoličku, z ktorej sleduje pásmo obrazov.
V Catharsis sa motív vrátil k významu obliekania, hudobnému motívu zo začiatku performancie. Performeri sa ocitli na ostro bielej ploche a držiac sa za ruky sa pomaly otáčali. Táto idylická scéna sa však náhle premenila na dva individuálne svetelné body, v ktorých sa performeri strojovo pohybovali. Scéna vrcholila znova idylickým spojením, ktoré kopírovalo ľudskú konvenciu hranej dôstojnosti. Slovné pomenovania šepkané do priestoru navonok pôsobili zložito. Zložité vetné konštrukcie sa ale rozkladali pod vplyvom obrazu, zvukov a pohybov, ktoré z nich abstrahovali význam. Ten môže byť pre diváka práve v súčasnosti, v ktorej sa odohráva niekoľko druhov apokalypsy, zrozumiteľný a aktuálny. Rôzne zložky kompozície nastupujú rovnocenne jedna proti druhej alebo jedna s druhou, aby stvorili ďalšiu rovinu.
Výtvarnosť jednotlivých scén, šepot, hudba pôsobili ako prvky greenawayovských obrazov, ktoré postupne odhaľovali jednotlivé úrovne genézy ľudského rodu.
Celková kompozícia WOW! síce podčiarkuje rukopis Debris Company, bohato využíva hudobnú a obrazovú zložku kombinovanú s presnými precíznymi pohybmi, ale zároveň divákovi otvára možnosti ísť do hĺbky, k jadru problému. Šepotavý komentár scénu po scéne najprv slovne identifikoval, aby sa neskôr pohybovo, hudobne a vizuálne rozvinul. Ide o teóriu, konšpiráciu, zahrávanie sa, alebo o reálne nebezpečenstvo, ktoré hrozí civilizácii? Text Eugena Gindla bol hovorený šeptavým, miestami zaliečavým, miestami tajnostkárskym hlasom a vnášal mnohé otázniky, ktoré sa zdajú byť v ľahkosti a plynulosti projekcie ľahko zvládnuteľné. Podľa slov režiséra Jozefa Vlka a dramaturgičky Dáše Čiripovej je to akási „slepá mapa sveta,“ ktorý je pod povrchom toho, čo žijeme. A v tejto dobe je priveľmi konkrétna a zraňujúco aktuálna.

Marek Godovič

Marek Godovič je absolventom Vysokej školy múzických umení v
v odbore divadelná veda a polonistika a Filmovej a televíznej fakulty Akadémie múzických
umení v Prahe v odbore scenáristika a dramaturgia. V priebehu štúdia sa zúčastnil
semestrálnych pobytov na Escola Superior de Teatro e Cinema v Lisabone a na Jagielonskej
Univerzite v Krakove. Ako autor, dramaturg a scenárista spolupracoval na rôznych
divadelných a rozhlasových inscenáciách. Od roku 2011 pracuje v Divadelnom ústave v
Štúdiu 12. Recenzie a kritiky publikoval v časopise kod, SME, Tanci, Salte či Pravde. Ako kritik sa
zaoberá súčasnou drámou, fyzickým divadlom a súčasným tancom.