Thanatos a Eros sa vrátili do školy

Réžia: prof. Ľuboslav Majera
Asistent réžie: Dana Turanská
Dramaturgia: Katarína Mišíková, Marek Turošík
Scéna: prof. Ľuboslav Majera
Kostýmy: Zuza Formánková
Hudba: Miroljub Arandjelovič – Rasinský
Pedagogické vedenie: Mgr. art. Eva Večerová
Choreografia: Martin Urban
Hrajú: Dominika Pelleová, Antónia Olšavská, Monika Smolková, Mária Hulecová, Mária Olejníková, Zuzana Ďuríková, Anna Matejová, Ladislav Ladomirjak, Matej Erby, Štefan Lengyei, Jana Jenčová, Ivana Halašová, Peter Olejár
Premiéra: 27. januára 2011 v Divadelnom štúdiu FDU AU v Banskej Bystrici
Lorcovo vrcholné dramatické dielo Krvavá svadba v podaní študentov Akadémie umení v Banskej Bystrici je plné vášní, horúcej krvi a chuti po pomste. Príbeh o láske muža k žene, ktorej rodina súvisí so smrťou jeho otca, prináša všetky odtiene červenej. Zatrpknutosť, neschopnosť odpustiť a citový chlad modrej sa mieša s túžbou postáv po živote, ktorý sa vymyká spoločenským konvenciám a rozumným životným rozhodnutiam.
Inscenácia začína rozhovorom matky so synom – ženíchom. Sediac na stoličke šúpe do vedra zemiaky a s trpkosťou spomína na minulé udalosti ohľadom smrti jej manžela. V pozadí sedí rad ostatných hercov a herečiek sťaby dvanásť apoštolov, ktorí postupne významovo participujú na vývoji deja a mizanscén, raz ako zbor, inokedy ako individuálne postavy. Zároveň pôsobia ako nemí, hluchí a slepí svedkovia udalostí, ktoré (sa) rozohrávajú pred nimi na javisku. Prostredníctvom popisných gest, ktoré rytmicky a synchrónne predvádzali zakrývaním očí, uší a úst, sa zapájali do predstavenia. Jeden protagonista zboru toto živé „teleso“ navyše sprevádzal nevtieravou hrou na gitare. Celkovo pôsobili sošne, v rámci svojich možností vhodne vypĺňali vizuálnu a zvukovú zložku inscenácie. Tú dokázali vytvoriť prostredníctvom jemných, pôsobivých viachlasov a opakujúcej sa melódie. Skĺzli však aj do popisnej roviny à la detská tvorivá dramatika, keď zboristi napodobňovali zvuk lesa, pričom aj bez toho bolo jasné, že postavy sa nachádzajú v lese.
Dej ďalej pokračoval návštevou nevestinej rodiny, prípravami a svadbou, ktorá priniesla prudký zvrat. Ženích (Matej Erby) sa v záchvate žiarlivosti vydáva do lesa za nevestou (Antónia Oľšavská), ktorá počas svadby utiekla s Leonardom (Ladislav Ladomirjak), jej bývalým „z rodiny vrahov“ ženíchovho otca. Oboch – ženícha aj Leonarda – nakoniec dostihne Smrť, ktorá sa vznáša vo vzduchu počas celého záverečného obrazu ich pohrebu. Bolesť a nárek matky s vdovou zároveň pochovávajú nádej na naplnený život pod tlakom nezastaviteľného prírodného cyklu zrodenia a smrti.
Symbióza herecko-speváckeho zboru a medziľudskej drámy bola príjemným oživením inak ťažkopádneho tempa predstavenia. Dva paralelné hracie plány zároveň ponúkali priestor aj na zviditeľnenie individuálnych hereckých výkonov. Za zmienku určite stoja charizmatická Dominika Pelleová v úlohe matky, Mária Olejníková ako slúžka a Mária Hulecová –Leonardova žena. Pelleovej rola kladie vysoké nároky na herecké stvárnenie, najmä v súvislosti so životnou vyzretosťou a vnútorným prežívaním matky, ktorej rozhodnutie oženiť syna závisí od toho, ako sa vyrovná s ranami minulosti v prospech jeho slobody a budúcnosti. Neustále prítomný ruženec v jej rukách odkazoval na zakorenenú vieru v Boha, ako aj silu, ktorá jej pomáha prekonať ťažký život v spoločenských podmienkach andalúzskeho vidieka. Odetá v čiernom v sebe skrýva jazvy a potláča strach z budúcnosti svojho syna, ktorý kontrastne k nej pôsobí naivne, plný chuti do života, odvážny, avšak nepripravený na sklamanie a životné lekcie, ktoré ho čakajú. Herečkin výraz akcentoval tragiku jej údelu, čo bolo v súlade s ťaživou atmosférou celej inscenácie. Naopak, postava nevestinej slúžky do predstavenia prinášala pohľad dievčaťa, ktoré neskrýva svoju radosť z udalosti, akou je chystaná svadba. S prirodzenou empatiou a ľudskosťou viedla rozhovor s nevestou, s pochopením ju povzbudzovala a tešila sa. Práve vďaka vedomému prístupu k postave, premysleným akciám a hereckému nasadeniu divákov presvedčila o tom, že každá rola je dôležitá a môže zanechať dojem, pokiaľ na nej herec poctivo pracuje. Nakoniec, Mária Hulecová ako Leonardova žena predstavovala starostlivú matku svojho dieťaťa, ktorá v pokore znáša klamstvá a hrubosť svojho manžela. Aj vďaka uspávanke dokázala na javisko vniesť jemnú ženskú energiu, krehkosť a citlivosť.
Dramaturgická úprava pôvodného Lorcovho textu bola prispôsobená počtu účinkujúcich. Z pôvodných troch drevorubačov ostal len jeden nevýrazný, priam nezainteresovaný „muž lesa“ (Peter Olejár), mystické a symbolické postavy Luny a žobráčky – Smrti, neboli fyzicky prítomné. Objavili sa však tzv. vábnice (Jana Jenčová, Ivana Halašová), ktoré, azda pod vplyvom splnu, zviedli v lese ženícha. Bohužiaľ, ich herecké výkony možno so smútkom v kritikovej duši z tohto režijno-dramaturgického nápadu prirovnať k lascívnemu lesbickému aktu dvoch dievčat, ktoré akoby sa pred šichtou v nočnom strip-bare prišli namiesto na stole utvrdiť vo svojom talente najprv na divadelnom javisku. Nevadí… Eros má v dnešnej dobe mnoho podôb a našťastie sa má stále čo učiť.
Ako vyplýva z uvedených riadkov, interpretačná línia hry sa niesla v znamení smrti a vášne, ktoré boli súčasťou inscenácie od začiatku až do konca. Raz boli len tušené ako v prípade ženíchovej opantanosti nevestou či svadobnej hostiny, inokedy explicitné. To platí v prípade spomínanej „erotickej“ scény, ale tiež pre záverečný veľkolepý pohreb, ktorý sa nezaobišiel bez pátosu. V symbolickej rovine a vďaka scénografii inscenácia fungovala výborne a patrične komunikovala mimojazykové významy (hlina, vedrá, biela plachta, nôž a i.). Štylizovaná, aj keď mľandravá, choreografia s vínovými fľašami počas svadobnej hostiny efektne dotvárala jej atmosféru, účinkujúci tak mohli byť účastní na hostine nielen prvoplánovo ako hostia.
Za výrazné percepčné úskalie inscenácie možno považovať rozkol medzi generačnou výpoveďou a výpoveďou hry ako takej, ovplyvnenej kontextom svojho vzniku. V predstavení sa párkrát objavili repliky, ktoré mladým hercom a herečkám takpovediac „nešli do úst“. Napríklad replika jednej z postáv: „Si stará, ja takisto“ – vyvolala v publiku smiech. Fyziognómia mladých hercov tu narušila autenticitu predvádzaného a kontrovala deklamovanému textu. Objavili sa aj pasáže, ktoré nechtiac v našom kontexte nadobudli iný význam – napríklad zmienka jednej postavy o tom, že po polnoci šunku nejedáva, asociovala viacerým známu diétu po šiestej večer, čo opäť vzbudilo smiech. Generačný rozdiel tiež spôsobil, že vtedajšie konvencie a reálie neboli súčasníkmi vnímané ako aktuálne. Bolo cítiť, že herci nie sú s textom úplne stotožnení, pohľady mladých na vzťahy, svadbu a sviatosť manželstva sa dnes v mnohom líšia. Aj keď hra má svoje nadčasové ľudské momenty – ukázalo sa, že na ich zdôraznenie je potrebné vyzretejšie herectvo a jednotnejšia dramaturgická interpretácia.
Veľkým prínosom inscenácie je, že režisér s dramaturgmi dokázal aj vďaka skráteniu pôvodného textu poskytnúť príležitosť všetkým zúčastneným hercom a herečkám, ako nakoniec už sám predznamenáva v bulletine k predstaveniu: „Krvavá svadba poskytuje možnosť, aby si v nej zahrali všetci poslucháči bakalárskeho štúdia. TO však nevylučuje to, čo činí Lorcu Lorcom a poskytuje rôzne čítania tejto drámy. Pritom je dostatočne naplnená emóciami, ktoré by adepti mali zvládnuť.“ Takýto zámer bol naplnený len čiastočne, úsilie vynaložené na hereckú prácu pri stvárňovaní postavy bolo v jednotlivých prípadoch neprimerané a nevyrovnané. Podobne to bolo aj s prítomnosťou Erosa a Thanata na scéne, ktorí sa snažili raz málo, inokedy priveľmi.
 
Milan Zvada

Milan Zvada

Milan Zvada absolvoval štúdium anglického jazyka a filozofie na Fakulte humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, v rámci štúdia v Holandsku a vo Fínsku absolvoval program Erasmus Mundus MA v odbore International Performance Research. Venuje sa prekladateľstvu a divadelnej publicistike. Pôsobí ako učiteľ anglického jazyka, dramaturg a projektový manažér v oblasti nezávislej kultúry, v súčasnosti je dramaturgom kultúrneho centra Záhrada v Banskej Bystrici.