Stoka znova a znova

Divadlo Stoka – Blaho Uhlár a kol.: Re re re…
Výtvarné riešenie: Miriam Struhárová
Organizačná spolupráca: Ľudmila Kružliaková
Účinkujú: Michaela Halcinová, Martin Kollár, Lenka Libjaková, Braňo Mosný, Tomáš Pokorný, Peter Tilajčík
Premiéra: 30. 6. 2017, Stoka Bratislava
Po zániku priestoru a rozpade hereckého súboru sa na začiatku tretieho tisícročia zdalo, že kultová scéna slovenskej divadelnej alternatívy sa stane už len legendou, o ktorej sa bude písať, šepkať či vykrikovať pri pive. Lenže ako pred niekoľkými rokmi výstižne napísala Soňa J. Smolková – „Blaho Uhlár ja ako hydra. Odseknete mu hlavu a vyrastú ďalšie dve.“ V novom priestore a s novými hercami pokračuje energicky a poriadne nahlas. Už prvé inscenácie, v ktorých sa objavili ešte ako študenti VŠMU Braňo Mosný a Peter Tilajčík, zaznamenali pozitívne ohlasy u kritiky a divákov. V nasledujúcich rokoch sa kolektív rozšíril o ďalších hercov ako Martin Kollár, Tomáš Pokorný a herečky Michaela Halcinová a Lenka Libjaková. Generačná a inštitucionálna spriaznenosť spojila členov skupiny a prispela k jej kompaktnosti. Zdá sa, že práve vďaka tejto skupine sa Uhlárovi podarilo zachovať kontinuitu tvorivej metódy príznačnej práve pre divadlo Stoka. Niektorí členovia hereckého súboru si spomenutý spôsob tvorby vyskúšali aj v rámci pôsobenia v divadle DPM počas prípravy predstavenia September 2015.
Inscenácia Re re re… divákovi predkladá povedomé obrazy esteticky vycibrenej prázdnoty, bezcitnosti a osamelosti. S povestnou iróniou, sarkazmom, humorom dotiahnutým ad absurdum. Názov divákovi určite pripomenie jednu zo súčasných foriem každodennej komunikácie. Slová vyslovujeme, ale stále častejšie píšeme, v esemeskách, v chatoch či v e-mailovej komunikácii, kde sa forma dialógu nezriedka skrýva za skratkou Re. Re ako predpona sa používa nielen vo význame znova, opäť, nanovo, ale znamená späť, nazad. V tomto zmysle je možné čítať tematické návraty Stoky, reflektujúce, ako sami uvádzajú, „stále tie isté džaburiny a znova a znova“.
Tvorcovia v inscenácii tematizujú individualizmus, orientáciu jedinca na napĺňanie predovšetkým vlastných potrieb a iné fenomény súčasnej spoločnosti, ktoré zmenili naše hodnoty, postoje a vzťahy k druhým. Podľa Gillesa Lipovetského však po období pôžitkárskeho individualizmu sa pohodový, cool, anarchistický i flexibilný Narcis mení na jedinca vystrašeného z každodenného života, z vlastného tela a zo spoločnosti a ľudských vzťahov, ktoré na neho pôsobia agresívne. Etický rozmer je dnes chápaný „ako bezbolestná morálka podliehajúca slobodnej voľbe, založená skôr na pocitoch, nie na povinnostiach či postihoch a prispôsobená novým hodnotám individualistickej nezávislosti.“ V stokárskej inscenácii však nájdeme skôr „katastrofický obraz dnešnej spoločnosti, podľa ktorého morálka zo sociálnej oblasti vymizla a nahradil ju cynizmus a egoizmus. (…) Situácia sa zhoršuje.“ Nikto sa nechce obetovať pre blaho iných, ak to nie je aj jeho blaho, a aby to takto naozaj bolo, často sa uchyľuje k špinavej hre, manipulácii. A hra je neraz viac tvrdšia ako špinavšia, krásna forma je často nebezpečnejšia a agresívnejšia.
V dvanástich obrazoch inscenácie defilujú postavy, či skôr postavičky dnešnej tragikomickej skutočnosti a „odkrývajú karty“ v akciách súkromných či verejných. Každá z nich je divákovi tak trochu povedomá, aj tá najabsurdnejšia. Jednotlivé výstupy je možné vnímať ako modelové situácie s prvkami absurdity. Divák v úlohe voyeura sleduje scény odohrávajúce sa „za oknom“. Postavy až na pár výnimiek nemajú meno, sú identifikovateľné cez sociálny status. Každá má však nejaký problém a s ním súvisia rôzne formy strachu a úzkosti. Prapodivné fóbie, prostoreký postihnutý chlapec, „drsný“ boj gangov, psychedelický dialóg, či monológ vyvolávajú smiech, ktorý môže pôsobiť prvoplánovo, no za ním je realita, ktorá desí bezobsažnosťou. Čierny humor, sarkazmus a poetika krutosti nikdy neboli Stoke cudzie.
Inscenácia nepôsobí len témou. Estetizácia formy, dôraz na krásny, ale prázdny obal je kontextom súčasnej doby. Paradoxne tradičný účinok kontrastu sa stráca, krása a prázdnota tvoria komplementárnu dvojicu. Scénická plocha je limitovaná nedivadelným priestorom, v ktorom súbor isté obdobie inscenuje. Už však pri predchádzajúcich inscenáciách – Víťazstvo, Wellness a ďalšie – bol pre scénického výtvarníka skôr tvorivou výzvou ako hendikepom. V aktuálnej inscenácii sú postavy doslova „zahnané do kúta“. Divák sa na akcie pozerá skrz štvrtú stenu, ktorá je v skutočnosti len stenou treťou, diagonálou, či dlhšou stranou trojuholníka ohraničujúcou priestor hereckých akcií. Medzi hľadiskom a javiskom nie je portál, ani prepadlisko, ale stena z čiastočne transparentných textilných pásov, evokujúca napr. aj žalúzie, zatemnenie okien, za ktorými otec oznamuje dcére, že je adoptovaná, muž žiada ženu o ruku, „friend frienda o lajčík“… Divák nazerá do pracovne psychiatra, prizerá sa „súboju samcov ulice“. Za oknom stojí možno vrah i trojica skúmajúca hmotu padajúcu z neba. Výtvarné riešenie scény i kostýmov Miriam Struhárovej pôsobí takmer ako príprava pre fotenie do lifestylového hipsterského časopisu. Postavy konverzujú v pohodlných modrobielych a čiernobielych pásikavých kostýmoch. „Príjemne nostalgickú“ atmosféru dotvára pozadie zo závesov, svetelný dizajn a piesne Františka Krištofa Veselého predeľujúce jednotlivé výstupy. Tvárová maska má jeden výrazný prvok – čiernu farbu na perách, detail narúšajúci estetický pôžitok z „krásneho obrazu“, ale funkčný, upriamujúci pozornosť na kľúčové roviny inscenácie – text a jazyk postáv.
Podľa tvorcov inscenácie „reč je už nezrozumiteľná, postavy sa znova a znova púšťajú do nič neriešiacich pseudodialógov.“ Počas rozhovoru postavy síce nedospejú k riešeniu problému, ale viacerým z nich sa zmení životná situácia. „Pozitívna“ správa potvrdzuje chorobu, po úprimnej výpovedi o vyprchanom vzťahu nasleduje rozhodné gesto, vrah je odhalený, zrúti sa virtuálne priateľstvo, niekto oslepne. Postavy konverzujú štýlom slovného „ping-pongu“, ktorého primárnym cieľom je získanie výhodnejšej pozície, naplnenie vlastných ambícií a pozitívna sebaprezentácia. Čo na tom, že nielen svadba, ale ani vzťah, a teda ani rozchod dvojice nie sú z hľadiska tradičnej morálky prípustné. Nevadí, že budúci adept na účasť v reality show nemá talent. Dôležitá je práve show, naša show, ako v nej vyzeráme, ako sa prezentujeme. „Má zmysel hovoriť pravdu? Má zmysel ju hľadať?“ Surový obsah je až na výnimky ukrytý v sofistikovanom a argumentačne vycizelovanom jazyku. Predátori nepoužívajú gestá „mačov“, ani vulgarizmy. Fyzická agresivita je simulovaná a pripomína slapstick comedy. A vulgarizmus? „Je vulgarizmus katarziou?“
Dominantnou stránkou inscenácie je text, okolo ktorého je vystavaná herecká akcia. Stiesnený scénický priestor hercom neumožňuje výraznejší pohyb a v jednotlivých scénach využívajú viac gesto. Herecké kreácie charakterizuje minimalizmus v geste i pohybe a snaha o autentický, väčšinou civilný prejav. Súbor pôsobí súdržne, vo vzájomných interakciách je viditeľná celistvosť a sebadisciplína. Žiadny z hercov sa nesnaží vyniknúť na úkor iného, jeden druhého sledujú a podporujú s vedomím jednoty. Každý z nich disponuje viacerými možnosťami obsadenia, dokáže stvárniť manipulátora i jeho obeť. Najviac priestoru dostáva dvojica, s ktorou Uhlár spolupracuje najdlhšie – Mosný a Tilajčík. Ich postavy patria k najvýraznejším a nezáleží, aký prístup k ich stvárneniu zvolia. Plocha sa zväčšuje pre Martina Kollára a Michaelu Halcinovú, ktorých prejav sa vyznačuje vecnosťou a ironickým nadhľadom. U posledných dvoch členov skupiny – Tomáša Pokorného a Lenky Libjakovej – do tvorby postavy zasahuje nielen prejav, gesto, ale výrazne aj fyzický vzhľad.
Nová inscenácia Stoky má potenciál získať si divácke publikum mimo tábora fanúšikov divadla. Vyvoláva smiech i mrazenie. Absurditou a paradoxmi. Ironizáciou médií. Bizarnosťou a egocentrizmom indivídua. Divák rôznorodé situácie „číta“ prostredníctvom osobnej skúsenosti, alebo intuitívne. Pravdepodobne len málo z nich je pre neho neznámym terénom. A nakoniec sa spolu so „stokármi“ môže pýtať: „Panebože, čo nás ešte čaká?“ S pátosom, s iróniou, s rezignáciou, strachom… alebo radšej „byť slepým“ spolu s ostatnými.

Viera Bartková

Viera Bartková absolvovala štúdium odboru estetiky, slovenského jazyka a vedy o výtvarnom umení na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a študijné pobyty na univerzitách v Budapešti, Padove a Ríme. Doktorandské štúdium ukončila na Katedre kulturológie, kde vyučovala kurzy z dejín umeleckej kultúry. Od roku 2014 pôsobí ako odborná asistentka a didaktička estetickej výchovy na Katedre estetiky FiF UK v Bratislave. Popri výskume so zameraním na problematiku interdisciplinárnych a interkultúrnych vzťahov v umeleckej kultúre sa aktívne zúčastňuje divadelných festivalov a prehliadok, venuje sa umeleckej kritike a na Univerzite tretieho veku vedie kurz z dejín divadla a drámy pre seniorov.