ŠTEFÁNIK A TANEČNÉ DIVADLO

Dramaturgia: Zuzana Mistríková
Libreto: Zuzana Mistríková, Ondrej Šoth
Réžia: Ondrej Šoth
Choreografia: Juraj Kubánka, Maskym Sklyar, Ondrej Šoth, Lyudmyla Vasylyeva
Hudobná dramaturgia: Ondrej Šoth
Hudobná spolupráca: Michal Novinski (Hudobná koláž z diel – L. van Beethoven, J. Brahms, A. Bruckner, A. Dvořák, G. Fauré, G. Mahler, I. Matvijenko, M. Novinski, E. Satie, A. Schiffgen, B. Smetana, S. Stračina, G. Verdi, R. Wagner, Au Bordel, DJ Cheb I Sabbah)
Scéna: Marek Hollý
Kostýmy: Andriy Sukhanov
Film: Anton Faraonov, Sergii Jegorov, Vasyl Sevastyanov, Ondej Šoth, Rastislav Pistrák – Rap art; vo filme použité zábery z filmu Pavla Barabáša Tatry Mystérium
Fotografie: Jozef Marčinský
Obsadenie:
Štefánik-dieťa: Andrej Faraonov – Štefánik-mládenec: Dominik Béreš – Generál M. R. Štefánik: Vlastimil Harapes – Štefánik: Sergii Iegorov, Maksym Skyar, Andriy Sukhanov; Otec Štefánika: Vasyl Sevastyanov; Matka Štefánika: Lyudmyla Zhytnykova; Učiteľ: Olexander Khablo; T. G. Masaryk: Jozef Marčinský; E. Beneš: Mykhailo Novikov; Emília Chovanová: Jana Hriadeľová; Slečna Fridová: Lyudmyla Vasylyeva; Guiliana Benzoni: Ivana Miklošová; Matka Benzoni: Jana Hriadeľová; Louise Weissová: Elena Chetvernya; Pani Jenssenová: Jana Hriadeľová; Antoinette Janssenová: Gabriela Gábelová; Kurtizána: Lyudmyla Vasylyeva; Žena z Tahiti: Yuka Ueda; a zbor baletu Štátneho divadla Košice
Svetová premiéra: 18. decembra 2009 v historickej budove Štátneho divadla Košice
„Milujem pravdu, nielen z mravného hľadiska, ale aj ako matematik. Ako priama čiara je najkratším spojením dvoch bodov, tak je pravda najkratšou cestou k uskutočňovaniu našich predstáv.“ M. R. Štefánik
Voľným použitím tohto citátu by som uviedol fakt dramaturgickej selekcie uvedeného titulu. Potvrdzuje pravdu o Šothových ambíciách a filozofii tvorby. Už od prvých predstavení, ktoré som mal možnosť sledovať, priamo či nepriamo komentovať, v rokoch 1983, 1988 a neskôr, ide za svojimi predstavami, túžbami, bez ohľadu na to, či sú všeobecne akceptované alebo prinášajú menšiu či väčšiu búrku polemík o umeleckom vyznení, doznení tanečného diela. Nesklamal ani tentoraz. Siahol so svojím autorským tímom po téme, takmer tabuizovanej, vo svojej podstate netanečnej, hroziacej obvineniami z konjunkturalizmu až populizmu. Téme, s ktorou nie sme úplne dodnes celkom vyrovnaní, spoločensky i politicky, bez ohľadu na nielen pozitívne politické zmeny a stavania obnovených pamätníkov, ale i na vytváranie nových, poväčšine falošných novodobých mýtov o osobách a osobnostiach. Témou, námetom dramaturgickej selekcie sa stal život a odkaz osobnosti Milana Rastislava Štefánika.
Autori libreta (Z. Mistríková a O. Šoth) poskytli v predstavení v 2 dejstvách a 25 obrazoch priestor pre mnohotvárnu umeleckú prácu choreografov, hudobníkov a výtvarníkov s potrebnou potenciou.
Vychádzajúc z jednej zo všeobecných definícií pojmu tanečné divadlo – ako pojmu zdôrazňujúceho význam obsahovej a myšlienkovej výpovede či dramatických kvalít javiskového tanca, so silným spoločensko-kritickým obsahom, niekedy aj za cenu oslabovania podielu tanečnej zložky – môžem konštatovať, po premiére baletu Štátneho divadla v Košiciach, že súbor a tvorcovia naplnili obsah tejto definície, v prvom pláne primárnou zložkou tanečného umenia, t. j. vyjadrovacími prostriedkami tanca so zdôraznením obsahovej výpovede. To na úvod.
K dramaturgii, dramatickosti, réžii predstavenia niekoľko konkrétnejších poznámok.
– Čas, dramatický čas kompozície je jedným z dôležitých formotvorných prvkov. Tu by som neváhal a skrátil niektoré obrazy napr. 3. – Zábava, 14. – Tahiti z 1. dejstva v prospech spádu predstavenia.
– O. Šoth opäť, ako niekoľkokrát predtým, demonštratívne použil dieťa (Štefánik – Andrej Faraonov) ako jeden z dramatických a srdcervúcich režijných momentov.
– Iná pripomienka pri obraze 6. v 2. dejstve, pre mňa zbytočná sekvencia – bitka v akomsi parlamente – pripomenulo mi to mediálno-aktuálno-dramatické vajatanie v niektorých baletoch SND – a to diela O. Šotha a jeho tímu nepotrebujú.
– Naopak, obraz 4. v 2. dejstve, kde M. R. Štefánik predstavuje najvyšším predstaviteľom Francúzska T. G. Masaryka a E. Beneša, patrí k tým nadčasovým a jednoznačným. Podobne i obraz 8. v 2. dejstve – symbolický návrat Štefánika domov a jeho smrť, interpretovaný markízou Benzoni, patrí k tým silným herecko-tanečným kreáciám. Nostalgicky mi to pripomenulo nádherné Requiem a iné Šothove kompozície.
– Záverečný obraz 9. v 2. dejstve, ktorý je zároveň návratom k obrazu 1., v ktorom sa Generál M. R. Štefánik rozhliada po svojom rodnom kraji, je viac než len symbolický, i v kontexte interpreta postavy – dlhoročnej hviezdy česko-slovenského tanečného umenia Vlastimila Harapesa.
Choreografická partitúra, tentoraz viacerých tvorcov pod egidou Ondreja Šotha, ponúka vo svojej pohybovej výpovedi svojim postavám a zborovým scénam viaceré polohy tanečno-výrazových prostriedkov, prvkovo bohatých i motivicky varírovaných. Náladové zborové scény, tie väčšie s nádychom slovenského ľudového tanca a exotiky, striedal režisér s menšími scénami, intímnejšími duetami, so sólovými tanečnými plochami túžby, žiadostivosti, úzkosti i bolesti. Choreografický štýl viacerých choreografov mohol viesť k pocitu miešania štýlov, eklektizmu, ale každý jeden z nich sa principiálne podriadil interpretačnému umeniu baletu Štátneho divadla Košice, jednoznačne naplniac pohybovú partitúru prostriedkami tanca. Hádam jasne definovaným bol len majster Juraj Kubánka, predpokladám, že sa autorsky podpísal pod všetky scény s dominujúcim podtextom – Slovensko – s neodškriepiteľným hudobným sprievodom S. Stračinu. Scény na Tahiti, jednoznačne patriace do životopisu Štefánika, voňajúce troškou exotiky, sa vymykali z celkového rámca pohybovej partitúry. Náladové scény zo študentského života, salónov v Prahe, Paríži, rámcované hudobnými témami (napr. Uhorský tanec č. 5 J. Brahmsa, Slovanské tance A. Dvořáka a pod.) boli funkčné, viac či menej diferencované tanečné plochy kreované kultivovane a s ľahkosťou. Dramatický moment v 6. obraze 2. dejstva – oslava vzniku Československa, s úvodným Proč bychom s$e netěšili… a paralelnou projekciou – Štefánik organizuje návrat légií z Ruska – bol krutým predobrazom reálnosti neskoršieho vývoja s tragickým koncom, so širšou výpoveďou a možnom zástoji Masaryka či Beneša.
Interpretačne niveau súboru bolo naplno využité v postave Štefánika a v duetách. Mnohotvárny Štefánik v interpretácii D. Béreša, S. Iegorova, M. Skyara, A. Sukhanova je hlavnou osou príbehu, funkčne prepájanou cestovným kufrom. Nabaľujú sa osudové momenty i osobné tragédie, ktoré nik nedokáže zmeniť. Tanečná sugestívnosť pohľadu a brilantná mužská technika zaručili, že choreografický tím mohol naplno rozvinúť a pohybovo formovať svoje predstavy. Tentoraz réžia neobišla lákavú možnosť choreografického využitia príjemnejších životných peripetií Štefánika v duetách protagonistu príbehu s Emíliou Chovanovou – J. Hriadeľová, Slečnou Fridovou – L. Vasylyeva, Kurtizánou – L. Vasylyeva, Ženou z Tahiti – Y. Ueda, Antoinette Janssenovou – G. Gábelová, Louise Weissovou – E. Chetvernya a Guilianou Benzoni – I. Miklošová, ako aj v expresívnom duete so svojím profesorom T. G Masarykom – J. Marčinský. Možno pre prísnych dramaturgov – dramatikov, skôr barokovo kvetnaté ako dramatické do takéhoto príbehu, ale sú produktom invenčnej práce choreografov, bez hľadania autorskej identifikácie.
Hudobno-dramaturgická koncepcia Ondreja Šotha opäť vedome pracuje s kolážou z majstrovských diel vynikajúcich skladateľov. Tentoraz v profesionálnej spolupráci so skladateľom Michalom Novinskim. Nie som prívrženec tohto umeleckého smerovania. Považujem koláž za niečo jednoznačne funkčné a utilitárne. Volil by som zložitejší proces, kompozične ucelenú partitúru, ale asi čas na prípravu diela nebol tentoraz najväčším priateľom.
Scéna Mareka Hollého, funkčná, preplnená projekciami a filmovými dokrútkami (Košariská, Bradlo, Tatry, Eiffelova veža, Koloseum), ktoré tvorili kulisu príbehu. Miera využitia projekcie je asi daň súčasnej filozofii O. Šotha. Stálo by za úvahu jej zjednodušenie, upokojenie, hľadanie jednotného výtvarného názoru a štylizácie.
Kostýmy Andriya Sukhanova v širokom spektre žánrov, udalostí, riešené decentne, funkčne, s jednou pripomienkou. Farebná škála toho, čo je spojené so Slovenskom, je trochu z iného sveta. Nie je problémom, podľa môjho názoru, túto maličkosť odstrániť.
Ale pri týchto pohľadoch platí: De gustibus non est disputandum.
Predstavenie M. R. Štefánik by som nazval skôr monumentálne ladeným epickým príbehom s nádychom tanečného divadla, nezdôrazňujúcim drámu jedinca, ale informujúcim, s mnohotvárnou scénickou a hudobnou zložkou, pretavený do príbehu ľudskej bytosti v choreografickom rukopise tvorcov pod vedením Ondreja Šotha. Balet Štátneho divadla Košice nemal problém v dnešnej podobe ani s takýmto typom predstavenia.

Emil T. Bartko