Sólo pre tri herečky

Sólo pre tri herečky
Mika Myllyaho: Káosz/Chaos
Premiéra: 14. 12. 2017
Recenzia napísaná z prvej reprízy, 17. 12. 2017.
Réžia: József Czajlik
Hudobný výber: Róbert Lakatos
Návrh scény a kostýmov: Erika Gadus a. h.
Pohyb: Kata Kántor
Dramaturgia: Miklós Forgács
Preklad: Yvette Jankó-Szép
Hrajú: Emőke Szabadi (Sofia, učiteľka v základnej škole), Henrietta Rab (Júlia, terapeutka, sestra Emmi), Lívia Varga (novinárka, sestra Emmi, matka jednej malej dcéry).
Košické divadlo Thália je najsevernejším divadlom, ktoré hrá v maďarskom jazyku. V ostatných rokoch si opäť hľadá svoju optimálnu vnútornú štruktúru, atraktívnu divadelnú poetiku a najmä svojich potenciálnych divákov. Súčasný riaditeľ divadla a hlavný režisér súboru József Czajlik so svojím generačne spriazneným tímom už niekoľko rokov celkom úspešne narúša a prekonáva menšinové, etnické i regionálne hranice. Presadzuje model otvoreného a moderného divadla v najširšom zmysle slova (novátorské predstavenia, uvádzanie predstavení so slovenskými titulkami, nekomerčné hosťujúce predstavenia, efektívnejšia komunikácia s mladými divákmi, ako aj so slovenským divadelným prostredím a pod.). Profilácia profesionálneho divadla je však ako beh na dlhé trate s nečakanými prekážkami. No napriek všetkému a všetkým sa divadlo môže pochváliť pozitívnymi výsledkami. Predstavenia ako Spiatočka, Jaskyňa slepcov či Mizantrop prekvapili a zaujali divákov i kritikov na oboch stranách Dunaja.
Výberom neznámej a na našich scénach takmer neoverenej čiernej komédie Chaos súčasného fínskeho autora divadlo možno trochu zariskovalo, ale výsledok potvrdil, že dramaturg Miklós Forgács mal aj tentoraz šťastnú ruku. Mika Myllyaho (nar. 1966) patrí k najúspešnejším a najpopulárnejším fínskym režisérom a dramatikom strednej generácie. Celé dve desaťročia úspešne režíroval v prestížnych fínskych divadlách staršie (Kalevala, Shakespeare, Čechov) i novšie (Shaffer, McDonagh, Oksanen) dramatické tituly. Neskôr sa ako dramatik predstavil trilógiou Panika (2005), Chaos (2008) a Harmónia (2009). Po domácich úspechoch sa jeho texty postupne začali inscenovať aj v stredoeurópskych divadlách. Maďarský preklad Chaosu, z ktorého vychádzalo aj košické divadlo, vyšiel v divadelnom časopise Színház ešte v roku 2009, ale doteraz ho hrali iba menej známe a neprofesionálne divadlá. Pripomíname, že prvú časť trilógie, napísanú pre troch mužov, uvádza od sezóny 2016/17 aj Divadlo Andreja Bagara v Nitre pod názvom Panikári, čo je Myllyahov debut na slovenských javiskách.
Asi nie som ďaleko od pravdy, keď skonštatujem, že fínsky kultúrny kontext je v slovenskom prostredí napriek globálnej otvorenosti stále málo známy. V Myllyahových dramatických textoch však nič pravé a špecificky fínske nenájdeme. Dokonca aj mená postáv majú zaužívané celoeurópske formy (Sofia, Emi, Julia, Markus, Leo atď.). Vo svojich textoch otvára autor živé a naliehavé otázky aktuálneho sveta, ale súčasne ich konštruuje do univerzálnejších a nadčasovejších polôh. Ponúka modelové dramatické situácie a konflikty. Protagonistami sú príslušníci modernej mestskej inteligencie. Postavy väčšinou prežívajú krízu stredného veku, ocitajú sa v hraničných situáciách a musia riešiť neočakávané a nepredvídateľné životné situácie, osobné sklamania a frustrácie. Dramatický text Chaos je napísaný pre tri ženské postavy, ktoré však musia zvládnuť aj niekoľko ďalších vedľajších mužských i ženských rolí: manželov, milencov, pacientov, prísnej riaditeľky školy, ale aj postavy čašníka či sudcu. Už tento moment naznačuje, že ide o netradičný a nekonvenčný dramatický text. Autor v sebe nezapiera skúseného režiséra, ktorý dobre vie, že kvalitu textu určuje nielen literárna hodnota, ale aj (najmä) jeho inscenačný potenciál. V modelovej dráme využíva aj metódu divadla v divadle. Postavy tak vystupujú pred divákmi vo svojich primárnych úlohách, ale súčasne si navzájom (ale aj divákom) predhrávajú viaceré svoje životné situácie. Teda vlastné príbehy postavy nielen rozprávajú, ale aj predvádzajú. V hre Chaos je to forma smutno-smiešneho komentovania vlastných životných zlyhaní. Text sa tak vo svojej javiskovej realizácii prevrstvuje a komplikuje. Autor pracuje nielen s paralelnými a dynamickými časopriestorovými rovinami, ale aj s dynamickou a premenlivou poetickou štruktúrou, pre ktorú je typické viacnásobné kódovanie. V texte sa odrážajú autorove bohaté režijné skúsenosti, ako aj poznanie zásad fungovania divadelnej prevádzky. Ráta s tým, že možnosti a limity divadla vo výraznej miere vždy určoval a stále určuje (ne)spokojný divák. Autor dokonale zvláda tzv. umenie kompromisu medzi vyššími umeleckými ambíciami a štandardným diváckym očakávaním či tzv. meštianskym vkusom. S remeselnou dokonalosťou kalkuluje s recepčným potenciálom modelového diváka, ktorý žije vo svete popkultúry. Rešpektuje ho, ale súčasne mu ponúka možnosť divadelnej alternatívy v podobe hlbšej a pestrejšej umeleckej prezentácie sveta. V dráme Chaos sa otvárajú mnohé vážne sociálne témy a najmä to, ako ich reflektuje a prežíva ženská časť moderného sveta. Autor problémy transparentne exponuje často formou naturalistickej otvorenosti (stupňovaná emócia prerastajúca do netypickej ženskej agresivity), ale aj cez jemnú iróniu, čierny humor až sarkazmus. V texte zaznievajú aj odkazy na známe diela tematizujúce skryté a tajomné hĺbky ženských duší. Milovníci divadla či dobrých filmov si určite spomenú na A. P. Čechova, ale aj na režisérov ako P. Almodóvar, W. Allen či Q. Tarantino, iná skupina divákov objaví v predstavení zaužívané jazykové formulky z populárnych filmov či televíznych „euroseriálov“ ako napr. Sex v meste. Táto rafinovaná autorská stratégia predpokladá aj primeraný interpretačný kód. Teda spriazneného režiséra i herečky. V košickej Thálii si Myllyahov text našiel optimálnych partnerov a tvorivý tím ľudí s podobnou krvnou skupinou. S textom sa primárne stotožnili energické a kreatívne herečky podporované a citlivo korigované premyslenou a precíznou režijnou koncepciou, ale aj primeraným scénografickým riešením.
Predstavenie je rámcované prológom a epilógom, ktorý sa odohráva za kaviarenským stolíkom (možno aj v tuctovom nákupnom centre). V úvodných scénach spoznávame protagonistky, ktoré v krátkych dialógoch načrtávajú svoje osobné problémy. Emócie sa stupňujú a herečky už nielen rozprávajú, ale postupne hrajú (predvádzajú) svoje nové roly. Nečakane sa kaviareň mení na psychiatrickú liečebňu, nočný bar, lodnú kajutu, školu, policajnú stanicu. Kaviareň však vždy zostáva akýmsi stabilným priestorom, pevným bodom, kam sa protagonistky v pravidelných intervaloch na chvíľu vracajú, aby sa usadili, vyrozprávali sa a upokojili. Táto línia zložito prepletených a zauzlených monológov, dialógov, ale aj vyhrotených situácií a ostrých konfliktov, kde sa ventilujú ženské neurózy, tvorí jadro predstavenia. Ide o často nepredvídateľné, nelogické, iracionálne a chaotické výstupy, kde nechýbajú ani ostré vulgárne slová a prejavy ženskej agresivity. Postupne sa odkrývajú komplikované a zdanlivo neriešiteľné životné situácie troch žien počas obdobia niekoľkých mesiacov. Po vzájomnej konfrontácii osobných problémov sa príbehy uzatvárajú, konflikty sú uhladené a na čas vyriešené. Akčné dramatické výstupy sa zjemňujú, neuróza sa utlmuje, napätie ustupuje a ženy sa opäť vracajú od činov k slovám. Chaos sa tak mení na (zdanlivý) poriadok. Takže v epilógu sa opäť pokojne, pri káve a zákuskoch, všetko zrekapituluje a vyhodnotí. Dráma sa skončila a život ide ďalej.
Dramatický príbeh vytvárajú postavy dvoch typovo výrazne odlišných sestier Júlie (terapeutka, ktorá sa fatálne zamiluje do svojho pacienta) a Emmi (novinárka, rozvádzajúca sa manželka a matka malej dcéry) spolu s ich spoločnou priateľkou Sofi (učiteľka, ktorá je v konflikte so svojou despotickou riaditeľkou). Prvú dramatickú situáciu paradoxne navodí výpoveď introvertnej učiteľky Sofi, ktorá síce žije nudný a stereotypný rodinný život, ale o to viac sa trápi vo svojom učiteľskom zamestnaní. Dusí v sebe hnev a mlčky znáša všetky nezmyselné kroky smerujúce k likvidácii školy. Je rozvážna a múdra, ale aj pokorná a ústupčivá, čo zneužíva vulgárna a panovačná riaditeľka. Herečka Emőke Szabadi zvládla svoju rolu zdanlivo „šedej a nevýraznej“ učiteľky rutinérsky. Zachovávala si introvertnú citlivú povahu, ale v hraničnej situácii našla v sebe energiu, aby vystúpila z radu a vykričala celú pravdu. Opačným typom je impulzívna a dynamická novinárka Emmi, ktorá je na vlne úspešnej kariéry, ale zlyháva jej rodinný život. Práve ona dáva Sofi impulzy a rady a úspešne dotlačí nerozhodnú učiteľku do aktívnych protestov a revolty proti riaditeľke. Postavu stvárnila Lívia Varga, ktorá bola dominantná počas celého prestavenia. Z trojice herečiek práve ona musela hrať s najväčším fyzickým a psychickým nasadením, lebo Emmi bola akčná a priama, nabitá energiou a (z)dravou agresivitou, ktorú rozdávala na všetky strany. Bola to rola, ktorá pre herečku, ale aj režiséra otvára určite nové horizonty. To, čo zanechala na javisku, by jej vystačilo minimálne na tri iné štandardné predstavenia. Postava jej sestry Julie sa prezentuje ako slobodná a sebavedomá dáma s liberálnymi názormi na partnerské vzťahy. Má dobré zamestnanie, jej život je vyrovnaný a zdanlivo pokojný. Možno povedať, že práve ona pláva medzi extrémnymi povahami svojich partneriek. Ako terapeutka harmonizuje konflikty a vyrovnáva vznikajúce napätia. Túto možno nevďačnú rolu „nevýrazného stredu“ bez problémov zvládla Henrietta Rab. Zdanlivo bola na javisku najmenej viditeľná. Možno aj preto, že jej postava vedome potláčala emócie a na všetky svoje kroky i prešľapy hľadala racionálne argumenty. Výraznejšie sa koncentrovala na intelektuálnejšie a racionálne herectvo, vnášala do hry skryté a tajomné hĺbky, ale aj výraznú dávku irónie a sebairónie.
Čierna komédia Chaos by mohla mať aj podtitul sólo pre tri herečky. Režijná koncepcia Józsefa Czajlika to v plnej miere podporila. Predstavenie ukázalo, že už na začiatku, pri prvých čítačkách, musela vzniknúť nevyhnutná synergia medzi textom, predstavou režiséra a herečkami. Bez tejto vzájomnej dôvery, empatie a vzájomnej podpory by herečky len ťažko zvládli interpretáciu zložito vrstveného textu v maximálnom a nepretržitom fyzickom i psychickom nasadení. Z tohto pohľadu je to naozaj obdivuhodné, že tri ženy pod vedením jedného muža udržali Chaos v relatívne pevných rámcoch. Téma i poetika predstavenia mohla zvádzať herečky k exaltovaným a živelným prejavom. Úlohou režiséra tak bola asi aj kontrola a korekcia neprimeraných hereckých afektov či hry na efekty. Vďaka pevnej koncepcii a udržiavaniu disciplíny sa v základných rámcoch nenarušila presná kompozičná štruktúra ani kohézia textu. Režisér mohol prostredníctvom herečiek odkrývať aj hlbšie významové roviny – najmä iróniu a vtipné sarkastické pointy. Treba však kriticky poznamenať, že tento zámer nie vždy vychádzal. Boli momenty, keď sa narúšalo presné diferencovanie miesta a času, nedodržiaval sa nevyhnutný a pravidelný temporytmus a tým ani logické členenie predstavenia. V týchto momentoch sa z javiska valila iba masívna lavína slov a dynamických akcií. Treba povedať, že tieto nedôslednosti boli nesystémové a skôr náhodné, herečky mali vznikajúci chaos pod kontrolou, teda po každej chybe vždy prišla rýchla kritická korekcia a návrat k presnej interpretačnej forme. Za systémovú chybu však možno považovať, že režisér nevyčlenil výraznejšie a čitateľnejšie priestor, kde sa postavy rozprávali medzi sebou v prítomnom čase a odkiaľ v pravidelných intervaloch prechádzali do predvádzania minulých príbehov. Mohla to byť dobrá pomocná „barlička“ tak pre herečky, ako aj pre divákov. Tento diferenciačný moment však bol limitovaný aj scénografickými možnosťami. Napriek tomu minimalistické scénografické riešenie Eriky Gadus bolo nápadité a funkčné. Nič nemaskovala, ale skôr demaskovala herečky, ktoré sa v tomto bielom labyrinte nemohli ukryť, naopak, stále boli na očiach a vo výraznom kontraste s neutrálnym priestorom. Biely univerzálny hranatý interiér mal bočné a zadné vysoké časti stabilné. Tieto steny s niekoľkými otvormi (dvere a okná) vytvárali na javisku malý labyrint. Niekoľko pohyblivých bielych kociek slúžilo ako variabilný nábytok (stolík, stoličky, posteľ…), ktorý herečky veľmi často a intenzívne využívali. Oživujúcim prvkom sterilnej bielej farby stien bola červená silueta ľudskej hlavy, kde mozog bol zobrazený ako klbko červenej nite. Symbolická Ariadnina červená niť vychádzala z hlavy a ťahala sa po bielych stenách scénického labyrintu. Červená farba tak akoby dodávala postavám životnú energiu, povzbudenie a pripomínala posolstvo antickej legendy, že každý labyrint má východ a každý problém riešenie.
Predstavenie Chaos potvrdzuje to, čo som naznačil na začiatku. Umelecký tím v košickej Thálii neprešľapuje na mieste. Neustále narúša pokojné vody tradičnej meštianskej a menšinovej kultúry. Robí to napriek tomu – čo je chvályhodné a povzbudivé – že musí nevyhnutne a rutinne zvládať aj povinné kompromisy smerom k prevádzke divadla.

Peter Káša

Peter Káša je absolventom Filozofickej fakulty UPJŠ Košice, odboru slovenský jazyk a literatúra – dejepis. Po štúdiách pôsobil ako dramaturg v Bábkovom divadle v Košiciach, neskôr ako novinár a od roku 1990 je vysokoškolským učiteľom na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Niekoľko rokov pôsobil aj ako lektor slovenského jazyka a kultúry na univerzitách v Poľsku a Maďarsku. V súčasnosti garantuje študijný program stredoeurópske štúdiá, v ktorom sa špecializuje na kultúrne dejiny a súčasný kultúrny život v krajinách strednej Európy. Divadelné recenzie publikuje s väčšími a menšími prestávkami od študentských čias. Dlhoročne spolupracuje na príprave festivalu Akademický Prešov a je členom poroty v súťaži študentských divadiel. Žije v Prešove.