Michal Belej: Emily

Réžia: Michal Belej

Dramaturgia: Katarína Mrázek

Scéna a kostýmy: Laura Štorcelová

Vizáž: Alžbeta Tešedíková

Light design: Jakub Ťapucha

Hudba: Tomáš Prištiak

Choreografia: Barbora Janáková

Scénická spolupráca: Tomáš Badin, Marek Štuller

Produkcia: Adam Janda

Účinkujú: Lýdia Ondrušová, Jakub Jablonský

Premiéra 26. 10. 2023, ad: Kreatívne centrum Fakulty architektúry a dizajnu Slovenskej technickej univerzity, Bratislava

Autorská inscenácia Michala Beleja, inšpirovaná tragicky ukončeným životom a nadčasovými myšlienkami predstaviteľky britského ženského hnutia Emily Davisonovej (1872 – 1913), z pohľadu súčasnosti viacvrstvovo rozpráva o utláčaných jedincoch v rigidnej spoločnosti a skúma „hranice medzi aktivizmom a terorizmom, maskulinitou a femininitou, obeťou a manipulátorom“[1]. Protagonistka sa v Belejovom texte otvorene a úprimne prezentuje ako žena determinovaná vekom, rodom, dobou či spoločenskou vrstvou, z ktorej pochádza. Sugestívne nás presviedča o tom, že moc, ktorá prináleží nielen ženám, ale každej marginalizovanej skupine, môže byť tvorená aj zdola. Zmysluplná aktivita sa opiera o schopnosť vykonať toho čo najviac, hoci v rámci obmedzených podmienok. Či bol skok pod cválajúceho dostihového koňa radikálnym aktom slobodnej vôle alebo nešťastnou náhodou sa spoľahlivo nedozvieme. Inscenácia sugestívne tlmočí súčasnému publiku širší kontext tejto často spochybňovanej a zľahčovanej rebélie. 

Životnou métou mladších rokov guvernantky Emily Davisonovej bolo získanie kvalitného vzdelania, ku ktorému sa dostala najmä vlastným pričinením. Intelektualizácia u nej nebola obranným mechanizmom, ale nástrojom akcie, či priamo útoku. Zámerne búrala súdobú predstavu o žene ako prirodzene predurčenej na materstvo a iné rutinné úkony spojené so starostlivosťou o domácnosť a rodinu. Inscenácia zámerne naráža na nedokonalosť polaritného náhľadu na ženský a mužský svet, ženské a mužské prežívanie, v ktorom proti sebe stoja myslenie vs. emocionalita, priebojnosť vs. submisívnosť. Emilina racionalita sa prejavuje v jasnom plánovaní budúcnosti a cieľavedomosti. Dokázala rozvíjať myšlienky a hodnoty ženského hnutia, efektívne ich komunikovať navonok, vrátane mediálneho obrazu, ktorý vedome vytvárala.

Tvorcovia vycítili nielen silne tematicky rezonančný, ale aj performačný potenciál rozličných podôb rebélie ústrednej postavy. Žáner hry vymedzujú ako popovú mozaiku. Belejov režijný rukopis siaha, podobne ako v jeho predošlých inscenáciách, k obnaženej intertextualite dôsledne spojenej do zrozumiteľného tvaru, ktorý nás nabáda odkrývať jednotlivé roviny odkazov. Od začiatku sa objavujú mnohé vizuálne, pohybovo a verbálne kódované popkultúrne referencie. Emily v emotívnych prejavoch víta publikum ako na koncerte: „Bratislava, ste tu so mnou?“ a na úvod cituje výrok ikony niekoľkých generácií, speváčky Madonny. Často voľne prechádza do angličtiny, ktorá reprezentuje jazyk dnes už rovnocenne zrozumiteľný a homogénne začlenený do súčasného slovníka, a opakuje refrén: „I was born free!“ Nakoniec, anglické frázy najmä na sociálnych sieťach už dominujú pri vyjadrovaní emočných stavov. Samostatnou kategóriou referencií sú výroky a gestá slovenských politikov (známe vyhlásenie Nebijem ženy z plezíru Borisa Kollára či gestika Ľuboša Blahu), ktoré reprezentujú toxickú maskulinitu a extrémnu radikalizáciu postojov prítomnú v spoločensko-politickom priestore.

Dôležitým zafarbením dominantnej hereckej polohy Lýdie Ondrušovej v úlohe Emily je sebairónia. Dokáže spájať burcujúcu plnú vážnosť apelov s až cynickým nadhľadom a privlastňuje si nárok nebrať sa vážne. Jej široký výrazový register prechádza od tanečno-pohybovej performancie a ostentatívneho verbálneho provokovania k realistickému stotožneniu sa s drsnými dopadmi ženského údelu v biograficky vypichnutých pasážach (najmä intímne sekvencie uväznenia a nedobrovoľného kŕmenia, v ktorých vierohodne stvárňuje fyzické utrpenie). S vášňou a vysokou vnútornou energiou prezentuje vonkajšiu suverenitu Emily, burcuje publikum na svoju stranu, prihovára k divákom ako z pódia, apeluje na skandovanie sloganov, sadá si do hľadiska ako „jedna z nás“, aby sa vzápätí ponorila do autentickej sebaľútosti, zneistenia a zúfalstva. Krehko osciluje na pomedzí závažnej vnútornej lability, ktorá naznačuje maniodepresívne epizódy hrdinky. V jadre prežívania Emily je vedomie, že jej nezáleží na tom, či bude okolím vnímaná ako psychicky nestabilná – osamelé konanie a protest nevylučujú protichodné emócie a utrpenie. Ondrušovej Emily využíva a vystavuje navonok svoju zraniteľnosť. Ponúka svoje prežívanie v celosti, neutriedené, v celej rozporuplnej zložitosti. Riskuje nesympatie, skúša rozličné riešenia bez ohľadu na úspešnosť výsledku. Zraniteľnosti sa nezbavuje, ukazuje, aké sú jej dopady prekračovaním hraníc dovoleného, priamym protestom proti normám a tvrdým dôsledkom, ktoré rebélia prináša.

Keď Emily nabáda divákov v prvých radoch, aby jej vrazili do brucha nôž, s dôvetkom, že sa „nevie ani sama zabiť”[2], toto vyzvanie k fyzickému napadnutiu evokuje šesťhodinovú performanciu Rytmus 0 Mariny Abramovićovej z roku 1974. Abramović sa rozhodla konfrontovať svoje výhrady voči performancii ako umeleckej forme, ktorá bola kritikmi zhadzujúco spájaná s exhibicionizmom, masochizmom a sileným pútaním pozornosti. Jej zámerom bolo overiť hranice zábran divákov, ak sa jej telo stane pasívnym, nevzpierajúcim sa objektom. Keď stála na jednom mieste obklopená rozličnými neškodnými, no aj nebezpečnými predmetmi, reprezentovala na obmedzený čas objektifikované ženské telo vo verejnom priestore, potencionálne vystavené brutálnemu zaobchádzaniu.[3] Jeden z divákov skutočne zašiel tak ďaleko, že vložil náboj do pripravenej pištole, priložil jej ju k hlave a položil Marinin prst na spúšť. Performanciu nakoniec ukončil kurátor galérie a nedá sa dedukovať, kam by násilné správanie smerovalo ďalej. Keď sa po ukončení prvý raz pohla, publikum sa vzdialilo, akoby odskočilo v strachu z toho, že je opäť „živá”. Naznačené suicidálne sklony Emily Davisonovej sú, bez ohľadu na ich objektívne preukázanie, dodnes predmetom polemiky, ktorá často oslabuje odkaz, ktorý jej činy a tragická smrť niesli.

On/Muž Jakuba Jablonského reprezentuje s nadhľadom a citom pre výrazový detail v pohybe, jazyku, realistickom emočnom prežívaní či stereotypnej štylizácii v rôznych variáciách nielen mužskú figúru, ale aj celú spoločnosť a jej vyprázdnené prísľuby a deklarácie. Jablonský je herecky disponovaný na vyjadrenie autentickej fyzickej prevahy a mrazivých verbálnych vyhrážok. Variuje agresívne intonácie a v suverénnom prejave vynikne jeho hlboko posadený hlas. Od apelu na dôveru, že sa o ženy niekto silnejší (muž, ale aj systém) postará, prechádza jedným dychom do hrubého znevažovania rovnocennej pozície a potenciálu žien. Exponovanú krehkú emocionalitu a zraniteľnosť skrýva a vyjadruje skôr fyzickým konaním, keď kríva ako zranené zviera, no na druhej strane ju odhaľuje v prepiatom hneve či predátorskom zvádzaní. K silným momentom inscenácie patrí sekvencia, v ktorej jeho Muž hrubo uráža ženy v hľadisku, generalizuje previnenie ženského pokolenia, dehonestuje ich citové prežívanie. Stupňuje nadávky, urážky a útoky na Emily a diváčky, a vzápätí sa, v zmysle psychologicky zmapovaného cyklu násilia, pokorne ospravedlňuje, vyhovára a vyviňuje spôsobom, že bol k nemu dotlačený, čím opäť pasívne prenáša vinu na ženu. V jadre prežívania maskuje túžbu nielen vlastniť ženu, ale aj sa s ňou zblížiť.

Scénické riešenie Laury Štorcelovej, ktorá vytvorila pre inscenáciu aj kostýmy, využíva prirodzenú dispozíciu priestoru kotolne – surovosť ošúchaných stien, výklenkov, vstupné dvere, zábradlie na premostení nad priestorom javiska, malú ochodzu za chrbtom divákov, staré pracovné umývadlo na stene. Samotnú scénografiu tvoria dva dominantné objekty – nadrozmerná kovová konská hlava presvietená reflektormi, zavesená na konštrukcii, ktorá umožňuje jej kývavý pohyb evokujúci ohrozenie, najmä keď si pod ňu Emily ľahne a predznačí svoje tragické ukončenie života. Druhý objekt vzniká pomocou svetelného efektu – tieňa vrhnutého na náprotivnú stenu. Môže pripomínať znepokojivú rohrschachovskú figúru či totemovú masku, evokujúcu temné a hlboko zakorenené impulzy a kultúrne nánosy, ktoré neraz automaticky ovládajú vedomie. Druhým výrazným objektom v zadnom pláne je bicykel upevnený na mieste. V kontexte prelomu 19. a 20. storočia je ho možné vnímať ako symbol emancipácie, no namáhavé šliapanie do pedálov a prudká jazda sa spája najmä so symbolikou dostihov (miestom smrteľného zranenia Emily), no metaforicky aj pretekov v doháňaní rovnoprávnosti pohlaví, a nakoniec aj neodbytnej sebadeštruktívnej snahy Emily hnať sa vpred a vykonať toho v krátkom živote čo najviac. V súlade s popkultúrnymi prvkami, ktoré sú do inscenácie zakomponované, využíva režisér spolu s pôvodnou scénickou elektronickou hudbou Tomáša Prištiaka koncertné a diskotékové svietenie. Tanečno-pohybové pasáže v choreografii Barbory Janákovej vychádzajú predovšetkým z prvkov zvodnosti a navonok prezentovanej agresívnej ženskej energie.

Hravo komický potenciál inscenácie je podporený úmyselne preexponovanými kostýmovými detailmi a líčením. Výraznú siluetu Emily vytvára priveľký vyčesaný drdol, topánky na platforme, ktoré jej pridávajú výšku, upnutá sukňa s vysokým pásom a blúzka, pod ktorými sa skrýva odhaľujúci top a priliehavé legíny. Platformy, transparentné a telové materiály a hladko vyžehlené vlasy zopnuté do ulízaného chvosta pôsobia v kombinácii s výrazným líčením vyzývavo, no v kontexte popkultúrnych referencií sú práve tieto estetické prvky modernými znakmi znovuprivlastnenia si tela a sexuality. Odkazujú na feministický pohľad na telo, ktoré už nie je bremenom a problémom, ak sa vymykne z predstáv spoločnosti o jeho účele a využití (zvádzanie muža, reprodukčný cyklus). Telo nikdy ženám celkom nepatrilo, patrilo všetkým, celej spoločnosti a narábanie s ním podľa vlastného uváženia je aktom slobody a narušuje „prirodzenú“ hierarchiu dominancie.

Kovbojský kostým Muža/Jeho poukazuje na hypermaskulinitu reprezentovanú v erotickom priemysle, kde má znevažujúci kontext magnetu priťahujúceho ženské túžby. Muž navíja na lakeť šnúru mikrofónu ako laso, nástroj ovládnutia, spútania, pritiahnutia k sebe, znehybnenia.

Inscenácia prináša, v zhode s modernými teoretickými koncepciami sociálne konštruovanej reality a generatívneho diskurzu, nádejný odkaz. Emily Davison vedome nabúrava nielen nastavenie spoločnosti ako systému, ale svojím originálnym myslením a priamou akciou nabáda k tvoreniu nových významov, provokuje k novým možnostiam definovania sa ako ženy. Jej sústavná aktivita mení a spoluvytvára svet. Jej identita už nie je určovaná prostredím a dobou, ale interakciou s celou širšou spoločnosťou, až po publikum, ktoré sa o vyše storočie neskôr nachádza v sále. Myslí nahlas, ozvučuje jazyk pochybností a tým aj jazyk zmeny, ponúka možnosť premýšľať a konať inak, v prospech niečoho nového. Lýdia Ondrušová sa tejto téme dlhodobo systematicky venuje ako herečka a performerka a vo svojej tvorbe reprezentuje pozíciu odvážneho, hanbou nezaťaženého spontánneho narábania s vlastnými fyzickými dispozíciami a osobným prežívaním telesnosti.

Súčasná psychológia už dlhšie ustupuje z pozície zovšeobecňovať a depolitizovať prežívanie, ktoré má byť individualizované a hlboko ukotvené v spoločensko-politickom a kultúrnom kontexte, z ktorého vyrastá. Týka sa to významne aj vnútorného sveta a prežívania žien. Psychoterapia nie je možná, ak je uzdravenie definované skrytým stereotypným „znormalizovaním“ prežívania, ktoré celkom stratí autenticitu. Ženy v procese terapie nemusia potláčať svoje zmiešané a často nelichotivé a netolerované emócie, majú oprávnenie hovoriť o hneve, závisti, zúrivosti či hanbe, ktorú prežívajú v súkromnej či spoločensky determinujúcej sfére. Podstatou individuálnej rebélie Emily Davisonovej bolo prelomenie ticha, zahrnutie jedinečného hlasu žien do verejného diskurzu, z ktorého bol a podnes často je v mene noriem kultivovanosti vytláčaný ako neadekvátny a otáčaný proti nim. A netýka sa to len žien, ale aj menšín celkovo.

Napísanie tejto recenzie podporil

---

[1] Michal Belej. Emily. Bulletin k inscenácii. Bratislava: Divadlo NUDE, 2023.

[2] Poznámky recenzentky.

[3] SINGLETON, Paula. Feminist therapy, art and embodiment practices: reclaiming the female body? In The Palgrave Handbook of Power, Gender, and Psychology. 1st ed. 2023.