S priateľmi nik nie je sám

Dramaturgia: Hana Launerová
Texty piesní: Jiří Jelínek a Hana Launerová
Hudba: Zdeněk Král
Scénografia: Bára Čechová
Réžia: Jiří Jelínek
Účinkujú: Veronika Husovská, Miroslav Bodoki, Igor Kasala
Klavírny sprievod: Matúš Lipka
Centrum pre umenie Viola pravidelne vytvára kreatívny priestor pre experiment a detskému publiku ponúka multižánrové projekty, v ktorých sa predstavujú známi aj menej známi herci vedení režisérmi s tvorivým potenciálom a osobitou poetikou (napríklad Kamil Žiška, Júlia Rázusová). V súčasnosti sa k nim radí aj Jiří Jelínek, ktorý pre Violu zinscenoval divadelný príbeh motivovaný rozprávkou o Aladinovi a jeho zázračnej lampe.
Ak by diváci čakali verný prepis prototextu, boli by sklamaní. Na druhej strane je pravdepodobné, že veľká časť detských divákov sa s pôvodnou verziou textu dosiaľ nestretla, a tak ich vnímanie Aladina nie je zaťažené literárnou skúsenosťou, keďže inscenácia je určená pre deti od troch rokov. Zacielenie na detské publikum autor podporil uplatnením princípu hry a komiky. Hra je explicitne prítomná v textovej zložke (napríklad mená Šajba, Rajba, mesto Rozdžandžán, „som Aladin a som in“, „som skvelý, aj keď nemám sily“),[1] v interakcii hercov a divákov v hľadisku (meranie hláv detí, zadávanie rozličných úloh – napr. majú kričať a krikom odlákať zlého čarodejníka, odpovedajú na rozličné otázky a podobne), ale aj v scénickom stvárnení. Množstvo komických situácií je pre detského diváka síce atraktívne, ale potláča hlavnú myšlienku príbehu o Aladinovi. V scenári sa síce viackrát akcentuje hlavný motív pôvodného textu: zázračnú lampu môže získať len dobrý človek, morálne čistý, ale pozornosť publika sa viac sústreďuje na komickú interakciu s hercami. Napríklad ide o situáciu, keď sa na scéne objavuje čarodejník a obyvateľom mestečka Rozdžandžán hovorí proroctvo: „Som proroctvo a hovorím jasne. Jedine zrelý muž je vyvolený vyniesť na svetlo sveta lampu. A ten krpec sa musí volať Aladin a musí mať dobré srdce.“ Po tomto viackrát opakovanom prehovore (vytvára sa predstava ozveny, jednotlivé časti opakujú obyvatelia mestečka) čarodejník doplní aktualizovanú informáciu o veľkosti hlavy Aladina, ktorá mu umožní vojsť do jaskyne: „A ešte nesmie mať hlavu väčšiu než 20 centimetrov, lebo sa nevojde do diery v jaskyni.“ Toto vyjadrenie objasňuje predchádzajúcu interakciu čarodejníka s deťmi v hľadisku, keď im meral priemer hlavy, čo bolo samotnými deťmi prijímané veľmi spontánne a s nadšením. Autor scenára a zároveň režisér Jiří Jelínek je deťom spoluhráčom, aj on sa zúčastňuje na spoločnej zábave a využíva pritom aj absurditu – dialóg Aladina s čarodejníkom, ktorý sa najskôr predstavuje ako strýko Šajba (Aladin mu povie, že strýko Šajba zomrel) a napokon sa premení na tetu Rajbu (má len jedno oko, žiadne vlasy). Aj tento príklad je dôkazom dominancie komiky, smiešnosti v kreovaní príbehu a jednotlivých postáv v ňom. Smiech teda predstavuje jeden zo základných atribútov tejto inscenácie.
Dominantným scénickým prvkom sú biele sedacie vaky, ktoré herci funkčne využívajú počas celého predstavenia (jaskyňa s otvorom, hora, studňa). Scénografia, vytvorená Bárou Čechovou, ponúka pomerne veľkú variabilitu. Deti sa tak v priebehu hry stávajú svedkami zrodu nových vecí a priestorov – tu a teraz sa v rozprávkovej krajine Rozdžandžán z vakov stane jaskyňa, studňa, hory, samotné mesto. Pred očami divákov vznikajú aj postavy tvorené živými hercami a širokou paletou bábok (v rozličnej forme). Ich využitie možno považovať za jeden z edukatívnych prvkov predstavenia. Ďalším edukačným, až výchovným prvkom pre detského diváka sú odkazy o dôležitosti priateľstva, ktoré zaznievajú v dialógoch a sú akcentované viacnásobným opakovaním, prípadne doplnením: „Príbuzní si musia pomáhať. Nielen príbuzní, ale aj priatelia. S priateľmi nik nie je sám, v našom meste Rozdžandžán. Srdce máme dokorán, v našom meste Rozdžandžán.“
Traja herci (Veronika Husovská, Miroslav Bodoki, Igor Kasala) boli postavení pred neľahkú úlohu – okrem činoherného stvárnenia postáv pracovali aj s rozmanitými bábkami rozličnej veľkosti umiestnenými na nohách, rukách, na palici. Na prvý pohľad by sa mohla disproporcia bábok javiť ako chyba, nedostatok, no v uvedenej inscenácii to podporilo spomínaný princíp hry, edukácie, ale aj imaginácie. A navyše práca s rekvizitami a bábkami dala priestor hercom na dynamické akcie a zmeny časopriestoru, čo korešponduje s pozornosťou, vnímaním súčasného detského diváka. Stvárnenie širokej palety postáv, prestavba scény, ktorá sa deje v priebehu predstavenia, ovládanie bábok, hra na gitare, spev a ďalšie činnosti si od hercov vyžadujú široký diapazón výrazových prostriedkov a kompetencií, ktorými obsadení herci určite disponujú. Čo trochu absentovalo, bol kontakt medzi jednotlivými hercami, pričom každý predstavil svoju hereckú poetiku. Takýto typ predstavenia si vyžaduje väčší časový priestor na „zohratie“, čo v aktuálnom období nebolo hercom z objektívnych príčin umožnené.
Hlavným zámerom tvorcov predstavenia je zábava, radosť z hry, snaha vyvolať u diváka pozitívne emócie bez prítomnosti moralizovania, direktívneho apelu, naliehavosti. Deti sa svojimi spontánnymi reakciami prirodzene stali súčasťou predstavenia. Tvorcovia pre ne pripravili aj špeciálny bulletin. Ide o preukaz čestného obyvateľa Rozdžandžánu, ktorým sa dieťa stane, ak vyplní tvorivé úlohy: namiesto fotografie má namaľovať svoju podobizeň, nakresliť, ako podľa neho vyzerá krajina Rozdžandžán, obľúbené jedlo, darčeky pre kamarátov a podobne. Za vyplnenie týchto úloh si môže vo Viole vyzdvihnúť Aladinovu ceruzku. V tomto prípade nejde len o uplatnenie marketingového princípu (čo možno pozorovať u väčšiny súčasných komerčných produktov), ale najmä o rekapituláciu predstavenia hravou formou.
Princíp hry, partnerstvo s detským divákom, ale aj zábava spočívajúca na prekračovaní mimotextovej skutočnosti – to všetko je typické pre režiséra a v tomto prípade aj scenáristu Jiřího Jelínka. Ten vo svojich predstaveniach využíva slovnú hru postavenú na paradoxoch, viacvýznamovosti, homonymite, pričom sa ako efekt vytvára priestor pre komický potenciál. Režisér rozumie detskému divákovi a jeho vnímanie sveta zachováva v textovej aj v obsahovej rovine. Napríklad v scéne, keď sa Aladin v jaskyni nepristaví pri diamantoch, či zlate, ale vyťahuje „detské poklady“ – plávacie koleso, ručný šľahač, spievajúcu práčku, gymnastický kruh. Charakter Aladina v inscenácii korešponduje s deťmi v predškolskom veku: ide o morálne čistého (šťastie si nespája s bohatstvom, mocou, silou), ale zároveň naivného človeka, ktorý má množstvo otázok (pýta sa čarodejníka, ako vyzerá lampa). Aj k zázračnému Džinovi sa dostane „náhodou“, keď sa chce napiť z nádoby. Charakter protagonistu Aladina opísaného v proroctve (má to byť zrelý muž) a jeho zobrazenie v inscenácii sa tak môže javiť ako disproporčné, no aj v tomto prípade ide o posilnenie komiky, čo dokazuje druhá časť proroctva (krpec s menom Aladin).
Dôležitým prvkom predstavenia je hudba v podobe jednoduchých, rytmických piesní tvorená zvukom klavíra a gitary priamo na scéne. Okrem viackrát opakovanej piesne o meste Rozdžandžán niekoľkokrát zaznie aj pieseň čarodejníka s vyjadrením jeho charakteru („oproti mne, mne, mne, mne, mne, byť zlý je tak úžasné“). Hudba celkovo pomáha dotvárať charakter predstavenia, podporuje komické situácie a dynamizuje celé predstavenie.
Aj v tomto titule sa tak potvrdilo, že centrum pre umenie Viola prináša vo svojich hudobno-dramatických projektoch prvky, vďaka ktorým sa divák v hľadisku cíti ako partner a zároveň mu tvorcovia ponúkajú nové podnety na rozvoj v oblasti divadla, literatúry či hudby. Možno tak povedať, že Viola si vychováva svojho diváka a divák má svoju Violu.

---

[1] Všetky citáty v recenzii vznikli na základe zápiskov recenzentky na predstavení.