Rozprávka o zavírenej Bratislave. S pesničkami

Ján Gordulič: Terezka a Stratočas

Réžia: Gejza Dezorz

Dramaturgia: Darina Abrahámová

Scéna a kostýmy: Von Dubravay

Umelecký maskér: Martin Blizniak

Hudba: Martin Hasák

Svetelný dizajn: Oliver Obernauer

Projekcie: Ové Pictures

Účinkujú:

Terezka: Viktória Šuplatová 

Mama, Rosava: Kristína Tormová 

Otec, Stratočas: Peter Kadlečík 

Čert, Kempelen, Včela: Roman Pomajbo

Vodník, Včelárka: Bronislava Kováčiková

Obyvatelia mesta: P. Kadlečík, R. Pomajbo, K. Tormová, B. Kováčiková

Premiéra: 23. február 2024, Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava, Bratislava

V Bratislave je viacero možností, kam sa vybrať s deťmi do divadla – od výpravných inscenácií Slovenského národného divadla až po nenáročné „divadielka“ hrávané v mestskom parku. Zastúpenie tu majú všetky druhy (opera, balet, činohra, bábkové divadlo) a široké je aj kvalitatívne spektrum. Na deti vo svojej dramaturgii myslí aj mestské Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava. Pod svojou značkou reprízuje Tri prasiatka, ktoré vznikli ešte v roku 2012, v roku 2022 tam naštudovali bábkovú inscenáciu Websterovci: Lili a ukradnutá sieť. Nová „dobrodružná rozprávka o Bratislave pre deti a rodičov s pesničkami“ Terezka a Stratočas na ňu nadväzuje dramaturgicky (témy virtuálneho sveta a bezpečnosti na internete) a rovnaký je aj základ inscenačného tímu.

Ponuku napísať text s bratislavskými reáliami, z ktorého vzíde inscenácia pre deti, dostal od DPOH scenárista Ján Gordulič. Terezka a Stratočas je jeho dramatickým debutom. Inšpiroval sa povesťami Márie Ďuríčkovej, no ide o aktuálny príbeh, ktorého východiskovou témou je závislosť na smartfónoch. Netýka sa len násťročných (hlavná postava má dvanásť rokov), ale úplne všetkých. Školáčka na karhanie svojej matky, že je „stále na mobile“, vtipne odpovedá, že to nie pravda, napríklad, keď sa kúpe, obúva alebo spí, tak nie je. Na otázky o známkach odfrkne: „Edupage!“ a na kritiku toho, že na geografii niečo nevedela, trefne odvetí, že už si to pozrela na Wikipedii. Keď sa po zhabaní mobilu matkou ide sťažovať otcovi-programátorovi, ten ledva odlepí oči od obrazovky počítača a na výzvu, aby spolu šli na výlet, odvetí, že mu to má poslať e-mailom alebo rovno vytvoriť udalosť v kalendári. V inscenácii sa prvý obraz končí tým, že sa obaja rodičia dojímajú nad nejakým nepodstatným obsahom (roztomilou fotografiou?) vo svojich telefónoch. Autor tak už v úvode relativizoval tvrdenia, že „mladí sú stále na mobile“, a poukázal na to, že „na nich“ sme všetci, pretože sme tam nútení byť. Všetko sa vybavuje online – komunikácia s bankou, úradmi, školami, zaplatenie parkovania, rezervovanie termínu u lekára… Výzva rozumne pracovať so smart zariadeniami a byť v tom vzorom pre deti je tu pre všetkých.

Terezka teda odchádza z bytu bez mobilu, a tak naplno vníma svet okolo seba. Zistí, že všetci ostatní sú zavírení – sú to mentálne neprítomní zombíci, ktorí sledujú videá na mobile a nútia aj ostatných, aby sa na ne pozreli. S pomocou zázračných bytostí (ktoré sú priamymi odkazmi na bratislavskú históriu alebo lokálne povesti) príde na to, kto je za situáciu zodpovedný, a ako zvrátiť to, že sa Bratislava do dvadsiatich štyroch hodín stane mestom digitálnych duchov. Prednosťou Gorduličovej hry je humor a šikovná práca s bratislavskými reáliami, keď zručne prepletá postavy z povestí so súčasnosťou, reaguje na motívy dopravy v meste (neexistujúce metro, petržalská električka), spomína petržalské Lido a dej sa odohráva napríklad aj na Železnej studničke či pri Karloveskom ramene. Premiestňovanie medzi jednotlivými miestami deja vyriešil účelne: do hry zakomponoval kilometro – tajné metro zázračných bytostí. Čo však text degraduje, je jeho záver. Terezka sa vracia domov a vetou: „Na svete je toľko zaujímavých vecí a tak málo času,“[1] radikálne odmieta mobil, ktorý jej mama chce vrátiť. Vraj pochopila, čo je pravý život. Vyznieva to poučujúco a pre cieľovú skupinu aj demotivujúco, ak nie priam odpudivo. Násťroční nemajú dôvod prestať využívať smartfóny. Oveľa účelnejšie by bolo, ak by Terezka v závere dokázala, že aj keď bude mať mobil vo vrecku, vie sa plne sústrediť na prítomnú chvíľu s rodičmi a naučí sa regulovať čas strávený on-line.

Určujúcim bodom pre celkové vyznenie inscenácie je „subžáner“ činoherná rozprávka s pesničkami. Ten má svoje limity a je tu prítomný paradox: hoci sa môže zdať, že režijne naštudovať rozprávku a hrať v rozprávke je jednoduchšie, je to presne naopak. V inscenáciách pre deti sú často prítomné postavy – typy, keď herec nemá pod nohami pevnú pôdu vrstevnatého charakteru. Postavu je nútený budovať pomocou vonkajších znakov, niet čo zvnútorňovať a prežívať. Často je potrebné zahrať deti alebo tínedžerov, a to je veľká herecká výzva. V slovenských divadlách sme boli neraz svedkami toho, že sa herci a herečky snažili zachytiť tínedžerskú rebéliu a jazykové špecifiká, čo – doplnené o afektované kostýmy –vyznievalo ako nechcená hrubá parodizácia dospievajúcich.

To však nie je prípad tejto inscenácie. Kostýmový výtvarník Von Dubravay pracoval s nevýstrednou ideou školskej uniformy a Viktória Šuplatová, stvárňujúca dvanásťročné dievča, išla cestou prirodzenosti. Terezka je vlastne bezproblémová žiačka, ktorá má s rodičmi dobrý vzťah, a mobil nie je zdrojom konkrétnych problémov, len nástrojom mrhania času. Herečka tak, vhodne, nehľadala štylizáciu zdôrazňujúcu vek silnejúcej puberty. V opozícii k nej sa potom ocitla rusalka Rosava. Kristína Tormová mala z hercov najťažšiu úlohu – musela hľadať spôsob, ako uchopiť ireálnu postavu, ktorá je na scéne prítomná takmer nepretržite. Nastolená povaha naivnej, roztržitej zaľúbenej vodnej víly sa však po istom čase stáva nepríjemnou, skĺzava k pocitu, že Rosava je vlastne hlúpa, poskakuje po javisku a hovorí „čľup“. Postave na kvalitách nepridal ani dozelena ladený neoriginálny kostým (sukňa, slúchadlá), ktorého súčasťou sú aj farebné „špagátové“ vlasy.

Stratočas v podaní Petra Kadlečíka má v sebe odtieň bláznivého vedca, no v skutočnosti je to zaľúbený mladík. Čerpať viac z realistických zdrojov v herectve bolo dobrým rozhodnutím.  Stratočas je vlastne slušňák, zavíriť Bratislavu chce len preto, že je veľmi nešťastný. Keď osoba, po ktorej túži, nemá čas na neho, nebude mať čas nikto. Odetý je v obleku, špeciálnymi prvkami sú „cyberpunkový“ návlek na ruku s vbudovaným mobilom a helma so žiarovkou.
Roman Pomajbo účinkoval v inscenácii pre deti naposledy pred dvoma desaťročiami. Pre Terezku a Stratočasa bol však dobrou voľbou. Jeho Čert sa na základe roztrhaného kabáta najprv javí ako muž bez domova, v ruke má plné igelitky a ako vtipný prvok šiltovku s nápisom „I ♥ BA“. Z kapsičky pripnutej na páse vytiahne dlhý chvost, na konci ktorého je pripnutý zapaľovač. Ním zapáli prskavku, aby si pripomenul pach síry.[2] Nebol to žiaden Lucifer, ale priateľský čertík, ktorý po zatlačení na jeho citlivý chvost prezradí všetko, čo potrebovala Terezka vedieť. Špecifickosť postavy budoval aj pomocou záhoráckého („tvrdého“) rečového prejavu. Pomajbo hral i postavu Včely, kde však kostýmový výtvarník, režisér a následne aj on sám balansovali na hrane vkusu.

Bronislava Kováčiková stvárnila menšie postavy z príbehu. Kým pri Včelárke nadviazala na (nechcene?) parodizujúce vyznenie tejto časti a stelesnila až príliš zrelaxovanú chovateľku opeľovačov, výborná bola jej kreácia Vodníka. V jej podaní má tlmený prejav, je to taký dudroš. Herečka dobre dávkovala komiku a výborne varírovala typické vodnícke prejavy. Odetá bola v žltom pršiplášti a gumákoch. Kostýmový výtvarník Von Dubravay vo všeobecnosti pracoval so stereotypizáciou – jasnými znakmi: keďže väčšina z účinkujúcich hercov hrala viacero postáv, bolo potrebné, aby boli rýchlo identifikovateľní. Otec – nemoderný programátor bol oblečený v „slušáckom“ svetri s tradičným kosoštvorcovým vzorom. Terezka mala skladanú sukňu a kravatu, ktoré evokovali školskú uniformu, jej mládežnícky vzhľad dopĺňala rifľová bunda.

Von Dubravay je aj autorom scény. Doprostred pódia umiestil efektný objekt. Na prvý pohľad je to MHD zastávka, jej zadná presklená stena sa však dá otvárať a v kombinácii s premietanou projekciou paneláku evokuje izbu v sídliskovom byte. Bočné steny zastávky sú otočné a slúžia ako projekčné plochy, varírovaním ich polohy a premietaného obrazu vznikajú všetky potrebné exteriéry aj kilometro. Zadný portál je vykrytý projekčným plátnom. Na ňom sú obrázky výtvarníčok a animátoriek z Ové Picture. Ich animácie jasne definujú prostredia a zároveň majú vysokú výtvarnú kultúru. Petržalku definuje pohľad na panelák s rozličnými detailmi v oknách, vrátane čiernej mačky, ktorá hýbe chvostom. Mimoriadne sú ilustrácie odkazujúce na Staré Mesto, obzvlášť pohľad na Prior, hotel Kyjev či budovy architektky Zahy Hadid a žeriav v pozadí. Ďalšie ilustrácie už boli neutrálne, napríklad Železnú studničku symbolizovalo lesné prostredie, ktoré nedopĺňali typické symboly tohto miesta.

Je náročnou úlohou vystavať inscenáciu činohernými prostriedkami a nájsť balans medzi hereckou prirodzenosťou a potrebnou štylizáciou. V inscenácii dobre fungujú prvé obrazy s viacerými hereckými akciami, no po štvrtom obraze (stretnutie s Čertom) ich ubúda a naopak, pribúdajú zbytočné odbočky, ktoré inscenáciu naddlžujú a neprospievajú ani hereckej koncentrovanosti. Príkladom je opakované znázornenie alebo verbalizovanie toho, že jazda kilometrom je rýchla a fúka tam. Na prospech by bolo aj preriedenie množstva drobných žartíkov, napríklad, že u Kempelena je pred vstupom potrebné „zakrákať“. Po stlačení zvončeka povie vrana: „Krá, krá, niekto sa sem zakráda!“[3] Niektoré repliky nie sú v pôvodnom texte, sú teda pravdepodobne dielom hereckej improvizácie a nebolo potrebné ju fixovať (odskočenie si na langoše na Zlaté piesky alebo otázka nervóznemu Vodníkovi, či prestal chodiť na terapie). Inscenácia napokon narástla na dĺžku viac než sto minút a tvorcovia sa rozhodli vložiť do nej prestávku, čo je tiež jeden z kontraproduktívnych prvkov celého diela. Rizikom „rozprávky s pesničkami“ je, že to, čo sa podarí na javisku vybudovať, pieseň zruší. Do značnej miery to platí aj v tejto inscenácii a jednoznačne v jej závere, keď spoločná radostná pieseň s nie veľmi nápaditým textom[4] definitívne zastrie náznaky apelu či varovania. Elektronická hudba Martina Hasáka využíva efekty, napríklad pre dosiahnutie pocitu napätia, nebezpečenstva použije zvony znejúce v pozadí, pre dodanie dramatična pri postave Stratočasa efekt organovej hudby.

Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava je mestským divadlom, a tak silná bratislavská línia v jeho dramaturgii je pochopiteľná, vítaná a správna. Na inscenáciách Pozsony Dance Club (pre dospelých) a Terezka a Stratočas (pre deti) však možno poukázať na veľký nepomer medzi vynikajúcou marketingovou komunikáciou divadla (influenceri pozývaní na premiéry) a reálnou divadelnou kvalitou týchto diel.

---

[1] GORDULIČ, Jano. Terezka a Stratočas. Inscenačný text v elektronickej podobe, interný dokument DPOH a režiséra inscenácie, s. 46.

[2] Táto scéna je už v texte Jána Gorduliča (s. 8.). V Divadelnom podcaste Országh Hviezdoslav (časť O rozprávkových zážitkoch, publikovaná 19. 2. 2024) Gordulič hovorí o tom, že si obdobnú scénu pamätal zo svojej návštevy divadla v detstve. Vtedy si čert, ktorého hral Miro Noga, pripaľoval chvostom skutočnú cigaretu.

[3] GORDULIČ, Jano. Terezka a Stratočas. Inscenačný text v elektronickej podobe, interný dokument DPOH a režiséra inscenácie, s. 14.

[4] „Takto to má byť, takto to má vyzerať / Plné ulice, plná električková trať // Urobme si čas – veľkí, starí a aj mlaď / Veď každý túži sa s tým druhým, druhou zhovárať // Srdce je na mieste s láskou na perách / Poďme žiť, nie blúdiť v digitálnych hmlovinách // Mobil je dobrý sluha, no príliš nehodný pán / Poďme sa všetci spolu len tak smiať // Bratislava je už free a nádherná / Poďme žiť, máme na to fúry čas // Zdravá je konečne celá naša rodina / Aj tá obrovská bratislavská bublina // Poďme žiť, nebojme sa míňať na to čas / Poďme sa všetci spolu a veľa smiať“ (s. 49)