Romantický zabijak

Preklad: Katarína Gibalová
Dramaturgia: Miriam Kičiňová
Hudba: Juraj Haško s použitím básne Charlesa Bukowského A Smile To Remember
Scéna: Anita Szökeová
Kostýmy: Lenka Kadlečíková
Réžia: Michal Náhlík
Osoby a obsadenie:
Chris Smith – Michal Novodomský
Sharla Smithová – Svetlana Janišová
Ansel Smith – Igor Kasala
Dottie Smithová – Jana Jurišincová
Zabijak Joe Cooper – Matej Lacko
Premiéra: 30. marca 2012, Divadlo Jonáša Záborského v Prešove, Malá scéna; predstavenie je nevhodné a neprístupné do 18 rokov.
Kto je Tracy Letts, že po ňom siahla dramaturgia Divadla Jonáša Záborského?
T. Letts (4. 7. 1965) je americký herec a dramatik. Hra Zabijak Joe z roku 1991 je jeho autorským debutom a bola preložená do 12 jazykov a uvedená vo viac ako 15 krajinách sveta. Letts píše hry o ľuďoch, ktorí sa musia vyrovnávať s morálnymi i duchovnými otázkami. Nielen vďaka týmto témam, ale aj vďaka presnému jazyku, vystihnutiu myslenia a problémov súčasníkov patrí medzi najznámejších a najhranejších amerických dramatikov. Podľa jeho vlastných slov sa inšpiroval dielami T. Williamsa, W. Faulknera a J. Thompsona. V roku 2004 bol nominovaný na Pulitzerovu cenu za drámu Muž z Nebrasky, o 4 roky neskôr ju už získal drámou August: Osage County (August: stratení v Oklahome), ktorá bola v tom istom roku ocenená i ako hra cenou Drama Desk Award a Tony Award. Vrátim sa ale k samotnej hre Zabijak Joe.
V bulletine a na stránkach divadla sa o inscenácii dočítame, že ide „o krvavý príbeh v štýle Quentina Tarantina“, v ktorom si otec a syn najmú profesionálneho zabijaka, aby odstránil matku (exmanželku) kvôli životnej poistke. Tá by im pomohla splatiť dlhy a dostať sa z predmestia, z beznádeje do vysnívaného (podľa ich naivného názoru) bezproblémového života. Do hry sa zapája aj otcova nová manželka, žena pochybných mravov, samotný zabijak, ktorý, ako vychádza najavo, je zároveň aj mužom zákona, a postihnutá, rodinou i priateľmi ochraňovaná sestra, o ktorú majú všetci zvýšenú potrebu starať sa. Samozrejme, ako v každej správnej čiernej komédii, aj tu nastáva niekoľko nepredvídateľných zvratov, ktoré maria, alebo komplikujú zdanlivo jednoduchý plán získania peňazí. Od chvíle, ako padne rozhodnutie o vražde, nastáva séria zápletiek, v ktorých už nie je jasné, kto koho vydiera, kto kým manipuluje, kde sú hranice morálky, kam až postavy hry, mimochodom sympatickí darebáci, dokážu zájsť, aby dosiahli svoj cieľ, či, ak vôbec, existujú ešte nejaké autority v rámci rodiny, spoločenstva či spoločnosti samotnej, ktoré by rešpektovali… Sú alkohol, drogy, domáce i otvorené násilie, hrubosť a nemorálnosť absolútnou súčasťou nášho každodenného života? Má ešte zmysel tradičná rodina?
Dramaturgička M. Kičiňová siahla pri tomto texte po titule, ktorý v repertoári DJZ chýba. Svoj priestor popri populárnych, náučných, muzikálových a súčasných textoch „hladkých“ dramatikov si u nej našiel i tento pokus o tvrdú cool drámu.
Inscenácia však nemala byť len pokusom o vytvorenie nových hraníc „tvrdého príbehu“ v prešovskom divadle (berúc do úvahy úspešnú inscenáciu Don Juan zo Soho). Okrem toho ukazuje aj chuť inscenátorov pohrať sa v kamennom divadle s týmto žánrom. Snáď mal byť aj zamyslením dramaturgičky, či tento typ textu zo súčasnej modernej dramatickej spisby je vhodný pre herecký súbor DJZ, a či sú všetky realizačné zložky pripravené a schopné text kvalitne zrealizovať a aký okruh divákov ním chce osloviť.
Režisér Michal Náhlík sa po divácky úspešnej hre Don Juan v Soho pustil i do Zabijaka Joea, v ktorom videl titul podobného razenia. Tu mu však nestála v ceste len poetika žánru, ale aj jazyka. Ako režijne uchopiť taký myšlienkovo silný text, ako ho dostať do vizuálnej podoby tak, aby nevyznel smiešne, nudne, či dokonca trápne? Aký výklad života určitej vrstvy americkej spoločnosti ponúknuť prešovskému publiku? M. Náhlík sa rozhodol vybudovať hru vzťahov. Hru, kde nezmyselnosť a absurdnosť jednotlivých situácií nutne naráža na zdevalvované rodinné väzby a utiekanie sa k jedinému svetlému bodu hrdinov hry, a tým je čistota a jednoduchosť sveta Dottie Smithovej.
Inscenáciu osviežuje pomaly už klasická spolupráca s hudobníkom J. Haškom. Scéna Anity Szökeovej nás privádza na okraj mesta, do časti, kde sú odstavené prívesy, v ktorých žijú ľudia z najnižšej vrstvy. Divadelne zaujímavé je spredmetnenie „domova“ ako vraku auta, na prove ktorého sa spí, ohraničeného predmetmi dennej spotreby, sťaby vybavením domácnosti od chladničky, cez stolík s kempovými stoličkami, až po televízor. Samozrejme všade je kopa zbytočností a odpadu v kontrastných výrazných farbách, ktoré svojou geometrickou ohraničenosťou ešte podčiarkujú desivosť tohto sveta. Kostýmy Lenky Kadlečíkovej zas dotvárajú spoločenskú triedu a prostredie postáv. Otec vo vyťahanom tielku, trenírkach a šľapkách s neodmysliteľným pivom v ruke, dlhovlasý syn ako pouličný rebel so šiltovkou posadenou naopak, macocha ako nevhodne extravagantná žena, oblečená s typickým nevkusom lacnej prostitútky a autistická dospievajúca dcéra pohybujúca sa mentálne na úrovni 9-10 ročného dieťaťa v detsky ladenom oblečení. V kontraste k nim stojí štýlový Joe, nový mestský kovboj v obleku s neodmysliteľnými čižmami. Už len samotná scéna a kostýmy ponúkali režisérovi barličku k interpretácii a motiváciám postáv. Žánrové naladenie však zostáva u niektorých predstaviteľov len vo formálnej rovine. Otca rodiny Smithovcov (aj meno je všeobecné, aby divákovi nič nebránilo v identifikácii s hrdinami) Ansela hrá Igor Kasala. V tejto inscenácii mal asi najjednoduchšiu pozíciu, pretože jeho postava je priemerný, ničím nevynikajúci človek. Je to typ postavy, s ktorou sa stretávame denne – neosloví, nezaujme, neublíži, nepomôže, prosto jednoduchý, milý chlapík, s ktorým si možno nezáväzne pohovoriť, lebo je vždy tam, kde viete, že ho nájdete. Kasala ho (ne)hral, bol prirodzený, a tým pádom aj primerane smutno-smiešny. Ansel je muž bez názoru, pod papučou, opatrný typ, už dávno nie je prototypom hlavy rodiny… Jeho syna Chrisa stvárnil Michal Novodomský, ktorému poloha lúzra vo večných problémoch nie celkom sadla. Chris je nervózny, vždy v pohybe, ľahko manipulovateľný, ale niekedy sentimentálny. Chýba mu žánrový odstup. Výborne sa svojej úlohy Dottie zhostila Jana Jurišincová, ktorá jemne odkrýva svet autistického dievčaťa, z milovaného dieťaťa sa stáva netradične milovanou a oddane milujúcou ženou. Záverečná scéna, v ktorej „bojuje“ za právo na nový život aj v zmysle vlastnom, aj v zmysle počatia, je veľmi emotívna. Druhou ženskou postavou hry je Sharla, druhá Anselova žena, hrá ju Svetlana Janišová, tvárna herečka. Úlohu primitívnej, ľahkej ženy, podvodníčky a manipulátorky s jemnými výhradami k občasnej strnulosti zvládla dobre. Jediným nečlenom rodiny Smithovcov je nájomný vrah, Joe Cooper v podaní Mateja Lacka, ktorý je ich absolútnym protipólom. Človek s perspektívou, ambiciózny, presne vie, čo chce a ako (aj nezákonne) to dosiahnuť. Mala by sa v ňom biť tvrdosť biznismena s pokorou a nehou očareného muža. Lackove strihy v postave však nie sú uveriteľné, presné, na zabijaka je príliš neistý, na milenca príliš neskúsený… Celkovo jeho stvárnenie postavy nepresvedčilo.
Zabijak Joe preto pre mňa nie je smiechom cez slzy, nie je poznaním cudzieho ďalekého zlého skomercionalizovaného amerického sveta spodiny, a teda metaforou toho, kam pomaly všetci vplyvom médií, zvrátených hodnôt, kultúry a moci peňazí atď. spejeme, ale len spleťou málo úprimných vulgarizmov, surových (?) scén a pokusu o cool drámu – a to je škoda.  Na druhej strane ale verím, že divák, ktorý chce len príbeh o láske okorenený nie vždy vydareným čiernym humorom, odíde po záverečnom všetko očisťujúcom daždi spokojný.
Hana Rodová
publikované online 17. 10. 2012

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.