Švantner so slúchadlami na ušiach

František Švantner: Slovensko v obrazoch
Réžia: Šimon Spišák
Dramatizácia: Šimon Spišák a Veronika Gabčíková
Dramaturgia: Veronika Gabčíková
Scénické riešenie a kostýmy: Karel Czech
Svetlo: Jakub Jánsky/Veronika Gabčíková
Zvuk: Jozef Puškár/Šimon Spišák
Účinkujú:
Marta, Bačuľa, Partizán, Nemec, Zdravotná sestra: Ľuba Dušaničová
Mária, Suka Duna, Sedliačka: Agáta Spišáková
Páter, Valach, Sedliak: Miloš Kusenda
Marko, Bača, Doktor, Partizán, Nemec: Ivan Martinka
Premiéra: 25. mája. 2018 v Dome Matice slovenskej v Nitre. (Recenzia napísaná na základe reprízy 19. novembra 2018 v Ticho a spol.)
S menom Františka Švantnera, najvýraznejším predstaviteľom prózy naturizmu, som sa prvýkrát stretla počas štúdia na vysokej škole. Dovtedy neznámy autor ma zaujal najmä preto, že vykresľuje človeka prostredníctvom jeho biologicko-pudovej zložky. Postavy nekonajú v rozpore s rozumom, vôbec totiž nepremýšľajú nad dôsledkami svojich činov. Konajú z čistého popudu a neváhajú dať sa strhnúť vášňou, úzkosťou, strachom či posadnutosťou. Práve prostredníctvom extrémneho zobrazenia týchto emócií autor ukazuje človeka bez akéhokoľvek prikrášlenia. Slovenský prozaik, básnik a scenárista Andrej Chudoba veľmi výstižne charakterizuje Švantnerovu tvorbu: „Vo Švantnerových poviedkach všetko vrie, plynie, šumí, klokoce, letí, cvála, uniká i mizne. Nič nemožno zvrátiť, zastaviť, uchopiť a mať. Každá jeho novela k nám volá ako zvon, rozkolísaný na dvoch trámoch života a smrti. Práve v tejto optike je básnik zjavný, svojský a neopakovateľný“.[1] Z noviel Františka Švantnera cítiť, že autor si bytostne uvedomoval každý okamih v živote a jeho postavy aj vďaka tomu pôsobia mimoriadne živo. Nezachytáva len živelnosť človeka v prostredí divokej prírody, ide mu o omnoho viac. Hľadá podstatu ľudského bytia, zaujíma ho, čo sa odohráva v mysli a duši bežného človeka. Nesmierne príťažlivý je aj spôsob, akým autor pracuje s čitateľskou predstavivosťou – otvorené konce noviel, postavy balansujúce na hranici života a smrti, prítomnosť ľudových povier – to všetko otvára široký priestor pre interpretáciu deja a analýzu postáv.
Pohybovanie sa na hranici dvoch svetov – reality a fantázie, a vzťah medzi človekom a prírodou, ktoré majú dopad na jeho fyzický a psychický stav, predstavujú pre nejedného inscenátora veľkú výzvu. Inscenačná tradícia diel Františka Švantnera siaha do roku 1986, kedy sa pre dramatizáciu románu Nevesta hôľ rozhodlo Slovenské komorné divadlo v Martine (vtedajší názov Divadlo SNP Martin), v réžii Romana Poláka. V roku 2008 sa s poetikou Františka Švantnera zoznámilo nitrianske publikum Divadla Andreja Bagara, ktoré uviedlo dramatizáciu novely Piargy, taktiež v réžii Romana Poláka. O rok neskôr pridáva Nevestu hôľ do svojho repertoáru aj Divadlo Pôtoň, v réžii Ivety Ditte-Jurčovej. Režisér Roman Polák sa k Neveste hôľ vrátil znova v roku 2015, tentokrát v Slovenskom národnom divadle.
Koncom mája 2018 sa v Novom divadle v Nitre uskutočnila premiéra vybraných Švantnerových poviedok (Piargy, Ľudská hra, Suka, Sedliak) pod názvom Slovensko v obrazoch. Môžeme v tom badať isté nóvum, keď sa tvorcovia rozhodli pre doteraz neinscenované poviedky (s výnimkou Piargov). Švantner síce nepatrí k často inscenovaným autorom na slovenských doskách, ale zároveň je v mnohom aktuálny. Hľadanie podstaty človeka prostredníctvom fantazijného rozprávania je príťažlivé aj v 21. storočí.
Inscenácia Slovensko v obrazoch je scénickou impresiou, začínajúcou nespútaným tancom štyroch postáv vo zvieracích maskách, ktoré reprezentujú dedinský folklór a s ním súvisiacu zábavu, ako aj sexuálne napätie. Veselicu však čoskoro vystrieda detský plač, ktorý predstavuje motív dediny Piargy. Dramaturgicko-režijná koncepcia vysúva do popredia motív narodenia dieťaťa, lepšie povedané antikrista. Tento motív sa tiahne celou inscenáciou – začiatok a koniec inscenácie rámcuje prenikavý detský plač. Narodený diabol je dôsledkom ľudskej zloby (v novele Ľudská hra je to smrť Márie, protagonista v novele Sedliak ubije lopatou chorého doktora). Dramaturgia a réžia výrazným spôsobom prepája konanie postáv z vybraných poviedok, ktoré vyústi do narodenia dieťaťa-antikrista, symbolu zla v našich dušiach.
Režisér Šimon Spišák využíva v inscenácii niekoľko aktualizačných momentov, ktorými poukazuje na nadčasovosť Švantnerových textov. Napríklad počas Páterovej kázne si Marta (postava z poviedky Ľudská hra) nasadí na uši slúchadlá a za tónov ľúbostnej francúzskej piesne sa oddáva snívaniu o Markovi. Prechod medzi jednotlivými poviedkami zabezpečujú herci, ktorí sedia na stoličkách na kraji pódia. Prostredníctvom hudobných nástrojov a piesní vytvárajú temporytmus, ktorý sa mení vo chvíli, keď spievaný text ľudových piesní prechádza do úvodného rozprávania vybranej Švantnerovej poviedky. V súvislosti s poviedkou Suka napríklad Agáta Spišáková začne rozprávať úvodné slová príbehu, pričom zapne malú baterku, ktorá jej osvetľuje tvár. Vytvára to tajomnú, až strašidelnú atmosféru, ktorá perfektne zapadá do príbehu o dvoch mužoch, ktorí sa po polnoci potácajú horou. Režisér prepája hovorené slovo, keď herci hovoria do mikrofónov, s akciou, takže niet núdzu o dramatické momenty – napríklad Valach (Miloš Kusenda) prenáša na chrbte baču (Ivan Martinka), pričom je medzi nimi cítiť napätie, prameniace zo záujmu o tú istú ženu.
Pri inscenovaní prózy naturizmu, v ktorej tvorí neoddeliteľnú zložku príroda a jej dopad na človeka, musia režiséri vyriešiť otázku: akým spôsobom sprítomniť prírodné živly na javisku? Režisér Šimon Spišák spolu s dramaturgičkou Veronikou Gabčíkovou túto otázku vyriešili prostredníctvom hereckej akcie. Herci s pomocou mikrofónov vytvárajú zvuky, pripomínajúce divoký vietor či fujavicu počas zimného obdobia. Prostredie prírody vytvára scénograf Karel Czech prácou so svetlom – napríklad oranžová farba na projekčnom plátne, ktorá pôsobí mimoriadne mäkko, akoby bola ozvenou posledných dní leta – znázorňuje jeseň. Dojem posledných letných dní umocňuje aj Ivan Martinka s Milošom Kusendom, ktorí v úlohe dedinských žien prostredníctvom pomalých pohybov napodobujú hrabanie sena. V poviedke Sedliak vytvára scénograf atmosféru zimy prostredníctvom modrého svetla, ktoré v súčinnosti s hereckým napodobňovaním fujavice do mikrofónu vytvára mimoriadne sugestívnu atmosféru. O inscenácii Slovensko v obrazoch by sme mohli skonštatovať, že je komorná, no to by na scénu nemohol prísť keramický kôň v nadživotnej veľkosti. Znalec Švantnerovho diela dobre vie, že kôň plní v jeho tvorbe niekoľko úloh. Poukazuje nielen na dedinský život a stáva sa aj alter egom tej-ktorej postavy, ale čo je najdôležitejšie – tvorí hranicu medzi reálnom a ireálnom, medzi životom a smrťou (spomeňme napríklad koňa Eguša z románu Nevesta hôľ, ktorý bol hrdinovým alter egom a sprevádzal ho v reálnom, ako aj mýtickom svete). Keramický kôň v inscenácii Slovensko v obrazoch sa stáva živým sprítomnením prírodných a ľudských síl. Na chrbte koňa nájde útočisko chorý doktor z poviedky Sedliak. V inscenácii je vytvorený z dlhého, bieleho vreca, čo pripomína slabého človeka. Prostredníctvom animácie a hlasu umocňuje tento efekt Ivan Martinka. V hlasovom prejave využíva jemnosť, túžbu po starostlivosti. Samotný akt putovania do nemocnice vyriešil Spišák prostredníctvom drevených hračiek koňa ťahajúceho voz. Miloš Kusenda na chrbte keramického koňa animuje voz s koňom, čím poukazuje na náročný terén a z toho prameniacu nervozitu postavy Sedliaka.
Inscenácia pracuje s minimalistickou, no funkčnou scénografiou Karla Czecha. Základ scény tvoria dlhé železné tyče, na ktorých sú závesy. Zabezpečujú zmeny interiéru a exteriéru (napríklad odhrnutie závesu predstavuje vchod do príbytku). Pravú časť scény tvoria štyri drevené stoličky, ktoré majú viacero funkcií – predstavujú interiér domácnosti alebo na nich herci sedia, keď sú rozprávačmi alebo hrajú na hudobných nástrojoch. Prostredníctvom zmeny rekvizít herci stvárňujú viaceré postavy (napríklad keď si Ľuba Dušaničová obliekla zelený vojenský kabát, hrala nekompromisného Nemca). Kostýmy poukazujú na ľudový folklór (sukne v tmavých odtieňoch, biele blúzky, čierne smútočné šaty, sivé nohavice a pod.). Dôležitú úlohu zohrávajú detaily – napríklad červená ruža za uchom Marty (Ľuba Dušaničová) poukazuje na jej zamilovanosť, vášeň k Markovi. Súčasťou inscenácie sú aj zvieracie masky, ktoré poukazujú na balansovanie medzi reálnym svetom a svetom povier.
Už sa pomaly stáva tradíciou, že režisér Šimon Spišák obsadzuje v Novom divadle hercov a herečky tak, že v predstaveniach stvárňujú viacero úloh. Inak tomu nie je ani v scénickej impresii Slovensko v obrazoch. Spišák ponúka hercom a herečkám veľký priestor na herecké kreácie. Agáta Spišáková je v inscenovanej novele Suka rozprávačkou a sukou Dunou zároveň. V úlohe rozprávačky cítime, že má viditeľný odstup od toho, čo sa deje na scéne. Pri úlohe suky napodobuje psa, nepokojne šteká a stráži teritórium svojho pána. V inscenovanej poviedke Ľudská hra predstavuje pokojnú, vyrovnanú a citlivú Máriu, ktorá si získa srdce Marka (Ivan Martinka). Spišáková volí úsporné výrazové prostriedky – ruky zložené v lone, na tvári pokojný výraz, hanblivý úsmev. V poslednej inscenovanej poviedke, Sedliak, hrá prostú dedinskú ženu, ktorá poslúcha svojho muža. Agáta Spišáková potvrdzuje, že je všestranná herečka, a vo výslednom tvare je nesmierne presvedčivá a prirodzená. Nemá problém zahrať nepokojného psa, vyrovnanú ženu Máriu a prostú dedinskú sedliačku. Ľuba Dušaničová sa takisto predstavila vo viacerých rozdielnych úlohách. Ako Marta tvorí výrazový protipól svojej sestry Márie – je vzrušená, pobláznená, behá hore-dolu po javisku, vykrikuje a vrieska, ale jej prejav pôsobí neprirodzene, až kŕčovito. Je pôsobivá v úlohe Nemca – v jazykovom prejave využíva drsnosť, neústupčivosť, nestrpí žiadne námietky a pripomienky. Podobné hlasové prostriedky volí aj pri postave zdravotnej sestry – nepocíti ľútosť nad chorým doktorom, čím vytvára obraz chladnej a racionálne zmýšľajúcej zdravotnej sestry, ktorá nemieni nad nikým a ničím strácať čas. Naopak, v úlohe ženy žijúcej s bačom neváha provokovať cudzieho chlapa – oblieka si pred ním sukňu, chce, aby jej nasadil čižmy. Je provokatívna, zmyselná, dráždivá.
Miloš Kusenda je uveriteľnejší v úlohách Pátera a Sedliaka, než v úlohe rozprávača. Pri postave Pátera hlása slovo Božie, premýšľa nad tým, čo povie, vyžaruje pokoj a pokoru. Rozhodnosť, výbušnosť a krutosť uplatňuje pri postave Sedliaka, ktorý sa musí rozhodnúť – ukryť v dome doktora-partizána a riskovať útok od Nemcov alebo vydať lekára Nemcom a čakať smrteľnú ranu od vlastného druha? Práve v úlohe Sedliaka Kusenda dokazuje, že nemá problém prepojiť psychológiu postavy s fyzickým nasadením.
Ivan Martinka je v úlohe Máriinho nápadníka Marka mimoriadne galantný a šarmantný. S jemnosťou pracuje aj pri hlasovej animácii bezbranného doktora, ktorý verí v dobro človeka. Istú mieru bezmocnosti a strachu vytvára aj pri postave Partizána. Ivanovi Martinkovi sedia úlohy, pri ktorých môže preukázať krehkosť a citlivosť. Pôsobí v nich mimoriadne sugestívne.
Inscenácia určená divákom od 13 rokov si kladie za cieľ predstaviť Františka Švantnera ako moderného a súčasného autora, ktorý má potenciál zaujať aj mladých predstaviteľov súčasnej generácie. Oceňujem, že Nové divadlo „oživilo“ najvýraznejšieho predstaviteľa slovenského naturizmu 40. rokov dvadsiateho storočia a prostredníctvom inscenácie dokázalo, že jeho texty sú nadčasové a ich výpovedná hodnota nestráca na svojej aktuálnosti ani v 21. storočí. Myslím si, že pozornému divákovi netreba explicitný dôkaz Švantnerovej nadčasovosti prostredníctvom moderných výdobytkov techniky (slúchadlá, francúzska ľúbostná pieseň a pod.). Jednotlivé inscenované poviedky predeľujú hudobné vstupy, čím však inscenácia miestami naráža na monotónnosť a potom je veľmi ťažké rozohrať dynamickú situáciu. Poetika Šimona Spišáka v tejto inscenácii naráža na niekoľko úskalí, ktoré súvisia hlavne so žánrovým ohraničením: scénická impresia. Jeho hravý režijný štýl, ktorý poznáme (nielen) z Nového divadla v Nitre, sa v tomto type inscenácie stráca, resp. jeho nápady odľahčiť ťaživú tému ľudského zla a vojny vyznievajú priveľmi zjednodušujúco – ako príklad môžeme uviesť inscenovanú poviedku Sedliak, v ktorej je bitka medzi Nemcami a Partizánmi vyjadrená prostredníctvom figúrok vojačikov. Označiť scénickú impresiu Slovensko v obrazoch za edukatívnu drámu by znamenalo pripraviť diváka o zážitok z objavovania autorových symbolov, metafor a strašidelných ľudových povier, ktoré majú dopad na psychiku jednotlivca. Na inscenáciu Slovensko v obrazoch sa oplatí prísť pripravený, t. j. prečítať si vybrané poviedky, pretože divák lepšie pochopí súvislosti Švantnerovej tvorby, ale prostredníctvom scénickej impresie Slovensko v obrazoch sa i tak dostane do sveta, v ktorom má možnosť objaviť hĺbku ľudskej psychiky.

---

[1] Švantner, František. Malka. Bratislava : Slo venský spisovateľ, 1980, s. 240.