Psychoanalytická komédia zo života Augusta Strindberga

Preklad: Milan Richter.
Scéna, dramaturgia réžia: Štefan Korenči.
Kostýmy: Jana Kuttnerová.
Hrajú: Štefan Kožka, Lenka Košická, Lucia vráblicová, Marek Majeský
Premiéra 19.12.2008 v Divadle a.ha v Bratislave
Čierna, biela, červená – farby života, smrti a vášne; nevinnosti, smútku a krvi sa mihajú v komornom priestore Divadla a.ha. Tancujú groteskný tanec, v ktorom sa intelekt snúbi s pudmi, smiech s plačom, láska s nenávisťou, duchaplnosť s hlúposťou. Háklivé témy v elegantnom predvedení. Herecký koncert pre štyri osoby. Dve ženy a dvaja muži. Kríza rodových stereotypov. Súboj pohlaví vrcholiaci homosexuálnym spojenectvom dvoch žien. Smiech obecenstva. Psychoanalytická komédia, vychádzajúca zo životných reálií Augusta Strindberga – jedného z najslávnejších mizogýnov v dejinách svetovej kultúry. Inscenácia hry Strindbergovho krajana, bývalého športovca, z ktorého sa stal skvelý profesor literatúry.
Tretia premiéra projektu Divadlom zbližujeme Európu v Divadle a.ha patrí súčasnému švédskemu spisovateľovi, dramatikovi a scenáristovi, ktorý je na Slovensku pomerne dobre známy. Per Olov Enquist prenikol do povedomia domácich divákov ešte v osemdesiatych rokoch, vtedy Činohra Slovenského národného divadla uviedla jeho hru Zo života dážďoviek, inšpirovanú osobnosťou rozprávkara Hansa Christiana Andersena. V skvelom naštudovaní herecky excelovali Emília Vášáryová a Martin Huba. Priblížili nášmu publiku veľmi originálny, absolútne nerozprávkovy príbeh, plný temných tajomstiev a paradoxných vzťahov. Neskôr slovenské divadlá siahli po ďalších Enquistových hrách: Obrázkari, V hodine rysa. V českých a slovenských prekladoch vyšlo niekoľko jeho kníh. Milovníci kinematografie možno poznajú životopisné filmy, napríklad o velikánoch severskej literatúry Strindbergovi a Hamsunovi, nakrútené podľa Enquistových scenárov.
Per Olov Enquist patrí momentálne k najrenomovanejším severským autorom, nedávno bol ocenený najprestížnejšou švédskou literárnou cenou (Augustova cena 2008). Narodil sa v roku 1934, do literárneho života vstúpil v šesťdesiatych rokoch ako prozaik a esejista. Spracováva témy z dejín a zo života slávnych osobností, pričom brilantným spôsobom upozorňuje na málo známe súvislosti a naopak, známym faktom dáva nové vyznenie. V súčasnosti sa na Slovensku pripravuje vydanie jeho Knihy o Blanche a Marie, v ktorej odhaľuje a svojsky reflektuje zabudnuté okolnosti životného príbehu Marie Curie-Sklodowskej.
Svoju prvú divadelnú hru Enquist napísal až po štyridsiatke, ako sa priznáva skoro z ničoho nič, za jedenásť dní, bez toho aby predtým tušil, že sa môže prejaviť aj ako dramatik. Tak sa v roku 1975 zrodil životopisne ladený dramatický text vychádzajúci zo života a tvorby Augusta Strindberga, v ktorom autor prepojil fakty a fikciu. Hra niesla názov Noc tribádok, obsahovala strindbergovskú životnú tému boja pohlaví ale aj tému lesbickej lásky a mala veľký medzinárodný úspech. Po nej nasledovali ďalšie, v podstate komorne ladené dramatické texty.
K paradoxom nášho divadelného života patrí skutočnosť, že prvá Enquistova hra sa na Slovensko dostala ako posledná. Prečo je tomu tak? Veď od jej napísania uplynulo magických 33 rokov, v susednom Česku ju hrali už aj amatérski divadelníci, i keď treba uznať, že české publikum tiež spoznalo hru iba pomerne nedávno, dá sa povedať so sklzom. Inscenácia Divadla a.ha je fakticky slovenskou premiérou, prvým uvedením Noci tribádok. Na Slovensku hra nadobudla trochu iný názov. Je to v istom zmysle pochopiteľné, veď koľkí dneska vedia, kto sú tribádky? História tohto slova siaha až do antiky, starovekí Gréci tak nazývali homosexuálne orientované ženy. Takže „Ahačko“ sa zjavne rozhodlo odhaliť tajomný význam hneď a slovenskú textovú verziu Enquistovej hry pomenovalo Noc lesbičiek. Zrozumiteľne, moderne a jednoznačne. Nevýhodou tohto riešenia je skutočnosť, že sa stráca odkaz na tradíciu ženskej homosexuality, na jej dávnovekosť. Táto pre autora zrejme dôležitá intelektuálna nuansa sa stratila. Enquist mal určite dobrý dôvod, prečo uprednostnil slovo „tribadky“. Znie vznešenejšie, nie tak pejoratívne ako pojem „lesbičky“, aspoň v našom súčasnom kultúrnom kontexte je to zatiaľ tak. Ak sa pošťastí, že Per Olov Enquist príde na jar do Bratislavy na prehliadku Divadla a.ha, vznikne možnosť popýtať sa priamo autora.
Prečo sa premiéra prvej Enquistovej hry na Slovensku realizuje oneskorene? Zo strachu z nastolenia otázky lesbických vzťahov? V istom zmysle určite. Pred 33 rokmi to bola príliš šokujúca téma, ktorá má doteraz šteklivý nádych. Aj v čase rozkvitajúceho bulváru si slovné spojenie Noc lesbičiek zachováva príchuť škandálu. Ten sa však v Divadle a. ha našťastie nekonal. Naopak, vznikla tu inšpiratívna inscenácia, ktorá je dramaturgickou, režijnou i hereckou lahôdkou divadelnej sezóny 2008/2009. Prináša zaujímavú umeleckú výpoveď, ktorá má zároveň sociologický rozmer. Poukazuje na posuny vo vnímaní rodovej problematiky. Ukazuje sa, že za tých 33 rokov, ktoré nás delia od napísania hry sa naše divadlo aj diváci postupne pripravili na jej prijatie. Ľudovo povedané – až teraz sme schopní túto hru stráviť. Aj publikum, aj divadelníci. Až teraz sme dostatočne otvorení, poučení a uvoľnení, aby sme rozumeli a dokázali sa baviť na hre, využívajúcej znalosť feministickej filozofie a estetiky.
Čierna, biela, červená – tancujú groteskný tanec v komornom priestore Divadla a.ha. V prostriedku sály, tzv. „čiernej krabice“ sa výši malé pódium, na ktorom stojí stôl, pokrytý bielym obrusom. Stôl určený pre „čítačky“ – prvú etapu divadelných skúšok, počas ktorých sa divadelníci zoznamujú s textom. Vôkol štvorcového pódia sú rozmiestnené štyri malé arénovité hľadištiatka. Doslova zvierajú centrálny hrací priestor, v ktorom sa pohybujú herci. Ich kostýmy sú inšpirované obdobím konca 19. storočia a varírujú tri farby: čiernu, bielu a červenú.
Tmavovlasá Lenka Košická odovzdáva svoju krásu, mladosť a temperament teatrálnej žene v ohnivočervených šatách. Stvárňuje postavu herečky Siri von Essen – prvej manželky Augusta Strindberga. Enquist zasadil dej do roku 1889 – v tom čase extravagantný Strindberg svoju ženu pred verejnosťou naoko zavrhol, no zveril jej divadlo a svoju novú hru, nazvanú Tá silnejšia. Siri sa snaží presadiť ako divadelná riaditeľka a zároveň sa chce vrátiť na javisko ako herečka. Je rozhodnutá dotiahnuť zámer do konca a zároveň sa definitívne oslobodiť z jarma manželstva. Košická-Siri je stále akoby v pohybe, je nepokojná, ako dravec v klietke, no snaží sa mať všetko pod kontrolou. Jej protihráč Strindberg v Divadle a.ha vyzerá ako strapatý šedivý muž v skromnom konzervatívnom čiernom obleku a v jednoduchej bielej košeli. Má útlu neforemnú postavu. Vrecko jeho saka sťa výkričník zdobí krvavo červená vreckovka, je z tej istej látky, ako šaty Siri von Essen. Búrlivá farba rezonuje s búrlivými vzťahmi. Hneď úvodný výstup patrí horúcej manželskej hádke. Krvilačne krutej a komickej zároveň. Úlohu starnúceho velikána švédskej literatúry a drámy hrá Štefan Kožka. Reálny vek postáv a hercov v Ahačku sa rozchádzajú, čo však nie je na škodu. Divadlo sa sústreďuje na podstatu vzťahov, na ich modelovosť, historickú vernosť ponecháva stranou. Kožka je centrom a intelektuálnym ťahúňom inscenácie. Nebojí sa seba-zosmiešnenia, s eleganciou zvláda háklivé textové pasáže, venované napr. meraniu mužského údu. S veľkým zmyslom pre humor odhaľuje prízemné stránky velikána švédskej literatúry a mužskej povahy ako takej. Napriek tomu sa jeho Strindberg nemení na čisto komickú figúrku, ale zostáva človekom paradoxov, mysliacim umelcom a vizionárom.
Celý v bielom do hry vstupuje Viggo Schiwe, herec-bonviván a krásavec. Mal by režírovať najnovšiu hru slávneho dramatika, to je dôvod, ktorý ho privádza do područia rozhádaného manželského páru. Herec Marek Majeský brilantne vytvára Viga ako smiechotvornu bufónnu figúrku, znôšku servilných klišé, „vrúcneho žabiaka“/výraz Strindberga/, ktorý pod ťarchou komunikácie so Strindbergovcami pochopí, že nemá dosť síl, aby sa naďalej venoval umeniu. Pretože umenie Augusta Strindberga si žiada obete v podobe odhaľovania najintímnejších tajomstiev súkromného života. Trojicu postáv dotvára poloopitá/polotriezva tajomná žena v čiernom: Marie Caroline Davidová v podaní Lucie Vráblicovej. Je osudovou milenkou pani Strindbergovej, ktorá ju obsadila do úlohy nemej postavy v pripravovanej inscenácii novej Strindbergovej hry Tá silnejšia. Vráblicovej severská piková dáma je tribádkou s výraznými očami a sústredeným pohľadom. Mlčanlivá, ale rozhodne nie nemá. Nezávislá a vecná. Tragická.
Čierna, biela, červená… Vášeň, láska a nenávisť. Faloš a pravda ľudskej psychiky a sexuality. V tomto príbehu, tak ako ho modeluje režisér Štefan Korenči, len jeden zo štyroch hráčov je nositeľom všetkých kontrastov a protikladov, akousi križovatkou všetkých farieb – spisovateľ August Strindberg. Pozorovateľ a požierač tajomstiev ľudských vášní a citov. Vďaka ich konzumácii vytvára diela plné krutej pravdy o živote človečenstva.
Enquistova hra a následne Korenčiho inscenácia dôsledne rozvíjajú dve paralelné línie: na jednej strane je to súboj pohlaví, na druhej umelecká tvorba a jej záludnosti. Tieto línie vzájomne súvisia, prepletajú sa, pretínajú, atakujú, sporia… Enquist do jedného časopriestoru uvádza štyri postavy, ktoré sa týmto spôsobom reálne nikdy naraz nestretli. Autor zachováva jednotu miesta, času a deja. Na objasnenie prítomnej situácie využíva retrospektívu, odhaľovanie tajomstiev minulosti. Postupne dešifruje motiváciu napísania, podtexty a zašifrované významy Strindgbergovej hry Tá silnejšia. Predstavuje súboj dvoch žien o neprítomného muža. Enquist neprítomného hrdinu sprítomňuje. Je ním samotný August Strindberg. Enquist sprítomňuje aj prototypy oboch žien: Siri a Marie. A ďalej bravúrne odhaľuje, ako Strindberg dospel k pokriveniu a prevráteniu reálnej životnej situácie na jej opak. Súčasne krok za krokom kreslí paradoxný portrét mizogýna, absolútne závislého na ženách a uvedomujúceho si, že čas mužov v životoch žien končí, ženy sa stávajú sebestačnými. Enquistova Noc tribádok má priam detektívny rozmer, jej podtitul znie: Divadelná hra z roku 1889. Odhaľuje psychoanalytický kontext Strindbergovej hry Tá silnejšia, vysvetľuje jej slabiny, divácky neúspech i následný rozvod slávneho dramatika so svojou prvou manželkou Siri.
Divadlo a.ha podrobilo text úprave, prispôsobilo ho komornému priestoru, zhutnilo. Režisér zdôraznil grotesknosť vzťahov a situácií. Inscenácia osciluje medzi feydeauovskou zábavnosťou a strindbergovským dramatizmom. Ahačko prezentuje Noc lesbičiek ako freudovsku komédiu, taký je podtitul inscenácie na plagáte. Jej komika ťaží z psychoanalytickej presnosti paradoxných motivácií konania postáv a z ich zviditeľnenia. A hoci je zasiahnutá téma ľudskej sexuality, nehrá sa fraška, ale de facto intelektuálna komédia. Režisér a herci sa opierajú o pozornú analýzu vzťahov a situácií, každá replika, každý výstup majú svoju presnú významovú pointu. A každý z účinkujúcich má „svoju minútu slávy“, svoj ťažiskový výstup, v ktorom má možnosť rozohrať vnútornú drámu stvárňovanej divadelnej postavy. Neposlednú úlohu tu zohrávajú intelektuálny nadhľad a irónia.
Enquistovu hru môžeme vnímať ako anatómiu Strindbergovho mizogýnstva. Korenči v svojom výklade viac akcentuje tému spojenú s nástupom éry emancipovaných, silných, samostatných, ekonomicky i sexuálne slobodných žien. Za pomoci Enquista a Strindberga analyzuje vyše sto rokov staré korene dnešného feministického veku žien. Nečudo, že sa táto hra k nám nedostala ani pred 33 rokmi, ani pred 25 rokmi, ani pred 15 rokmi, ale až teraz. V čase, keď sa feministicky diskurz u nás rozšíril a predsa len udomácnil. V čase, keď sú opäť vydávané diela Sigmunda Freuda a rozvíja aktivity Freudovská spoločnosť. V čase, keď sme pripravení prijímať a chápať Enquistov provokatívny text.
Čierna, biela, červená – tancujú groteskný tanec duševnej nahoty dvoch žien a dvoch mužov. Čierna, biela a červená sa mihajú komorným priestorom Divadla a.ha. Publikum opakovane prechádza od smiechu k tichému zamysleniu. Baví sa, pozoruje, spoznáva vlastný odraz. Psychoanalytická komédia zo života Strindberga diagnostikuje stav mužsko-ženských vzťahov naších dní…

Nadežda Lindovská

Nadežda Lindovská absolvovala divadelnú vedu na Štátnom inštitúte divadelného umenia v Moskve. Pôsobí ako teatrologička, divadelná kritička a publicistka, venuje sa dejinám divadelného umenia so zameraním na tri tematické okruhy: ruské divadlo, slovenské divadlo, ženy a divadlo. V súčasnosti pôsobí na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení v Bratislave.