Príliš vážna groteska

Preklad: Ľubomír Feldek, Martin Hilský, réžia: Roman Polák, scéna a kostýmy: Peter Čanecký, hudba: Róbert Mankovecký, producentka: Janka Zednikovičová
Hrajú: Robert Roth (Antifolus z Efezu, Antifolus zo Syrakúz), Martin Šalacha (Dromio z Efezu, Dromio zo Syrakúz), Petra Vajdová (Adriana), Dominika Žiaranová (Luciana), Ján Jackuliak (Solinus, Doktor Štipec), Ján Kožuch (Egeon, Baltazár), Pavla Vitázková (Viola, Emília), Juraj Hrčka (Angelo), Monika Potokárová (Kurtizána), Jakub Rybárik (Obchodník), Tomáš Stopa (Žalárnik), Róbert Mankovecký (Klavirista)
Premiéra na nádvorí Bratislavského hradu
Komédia omylov je jedinou Shakespearovou hrou, ktorá už v názve nesie svoje žánrové označenie. Ide dokonca o text, v ktorom ešte jasne cítime silnú príbehovú naviazanosť na dejové konvencie rímskych komédií, najmä na Plautove Dvojčatá. Krkolomnú zápletku o rokmi stratených a vplyvom nečakaných udalostí opäť nájdených súrodencoch Shakespeare ešte zdupľoval a do hry pripísal druhý pár od seba izolovaných bratov. Komédia omylov však oproti Skroteniu zlej ženy, Snu noci svätojánskej či Večeru trojkráľovému nepatrí medzi autorove najreprezentatívnejšie a už vôbec nie najinscenovanejšie diela. Neponúka totiž toľko životných múdrostí, básnických obrazov, ani neočakávaných príbehových zvratov ako jej mladšie sestry, ale i tak v sebe nesie veľký scénický potenciál.
Slovenská sekcia Letných shakespearovských slávností začala svoju samostatnú činnosť pred dvanástimi rokmi a až na dve letá priniesla vždy novú inscenáciu. Spočiatku sa zdalo, že ide iba o čisto komerčnú záležitosť (aj keď ani alžbetínske divadlo nebolo založené len na láske k umeniu), čo len potvrdzovalo pozývanie mediálne známych československých hereckých hviezd a režisérov, ktorí viac neškodne aranžovali konanie na scéne, než seriózne interpretovali danú drámu. No zdá sa, že táto éra pominula. Slávnosti sa už pevne zakorenili v štruktúre bratislavského kultúrneho leta, a tak si produkcia môže dovoliť uviesť aj menej komfortné tituly a prizvať tvorivé tímy, od ktorých sa očakáva viac než len pretlmočenie základnej dejovej linky. Macbeth Ondreja Spišáka (2009), Richard III. Mariána Pecka (2011) a najmä Večer trojkráľový režisérky Enikő Eszenyi (2013) boli toho jasnými dôkazmi. Očakávanie vzbudil aj návrat Romana Poláka, režiséra niekdajšej prvej premiéry v rámci slovenských LSS – Kupca benátskeho (2005). Ak táto inscenácia vyznela ako trpká tragikomédia so skvelými výkonmi Bolka Polívku a Mariána Zednikoviča, tak Komédia omylov už z názvu predpovedala jasné žánrové vyhranenie. No prvotné zdanie klamalo.
V inscenácii sa dočkáme len minima čírych komediálnych situácií. Režisér sa viac ako na vypointovanie gagov zameral na diskurz ľudskej individuality vo všetkej analytickej vážnosti (napr. v tlmenom a na dramaticky napäté pauzy bohatom dialógu Antifola zo Syrakúz a Luciany). Len tento ponor do psychickej podstaty hlavných postáv má na situačnú komédiu, kde je viac zápletkového humoru než spletitých aforizmov a mnohovýznamných metafor, skôr determinačný vplyv. Z komédie sa tak stáva viac tragizujúca dráma o osudných stratách a nálezoch. Jasne o tom napovedá už úvodná scéna spovede nešťastného otca a manžela Egeona. Ján Kožuch postavu vedie v jasnom tragickom nádychu, jeho prednes o nezvestnej manželke aj dvojici detí je ľudsky dojemný. Herec prekrýva sentiment zlosťou na nešťastný osud a hneď dva razy sa pokúsi o samovraždu (najskôr žalárnikovým mečom, neskôr putami na rukách). Ak alžbetínske komédie s pravidelnosťou začínali s tragickým ladením a až následne sa odvíjala komediálna zápletka, v Polákovej réžii ťaživosť úvodného tónu ostáva prítomná takmer po celý čas trvania inscenácie. Až v druhej časti príchodom série kurióznych efezských postavičiek sa čiastočne rozvíri uvoľnenejšia atmosféra.
Režisér inscenáciu interpretoval v prvkoch filmovej grotesky. Niekedy tak výstupy pripomínajú gangsterku (i jej zámernú paródiu), inokedy zas v hereckých prostriedkoch príznačnosti špílcov filmových komikov Charlieho Chaplina či Laurela a Hardyho. Tento motív podporuje aj živo reprodukovaná hudba Róberta Mankoveckého. Tá nielen sprevádza, aktívne reaguje a dopĺňa javiskové dianie, ale najmä asociuje melódie z čiernobielych filmových evergreenov. Či sú to scény naháňačiek alebo rytmické hudobné podfarbenia komických „kopancových“ a „gangsterských“ etúd. No to všetko v inscenácii koexistuje v primalej miere na to, aby sa tento princíp stal jej hybnou silou. Pobavia scény, v ktorých šušlavý zlatník Angelo odovzdáva Antifolovi retiazku a následne herci dialóg vrátia na začiatok, zreprízujú ho však v spomalenom a na tretí raz zase v zrýchlenom tempe (prostriedkami pripomínajúc až pantomímu) alebo keď sa kvarteto – Antifolus, Adriana, Luciana a Dromio – zapletú do boa a rozhovor prebieha v zovretí týmto kusom módneho doplnku. Lenže na vytvorenie groteskného kolotoča omylov stále chýba dostatočná vehemencia. Podobné režijné nápady sú totiž zriedkavé, a tak nedokážu udržať inscenáciu v neustálom napätí a gradačnej tenzii. Až v druhej polovici, keď panoptikum Efezanov dopĺňajú obsesívne fraškovitý Doktor Štipec (Ján Jackuliak), Obchodník (Jakub Rybárik) a Kurtizána (Monika Potokárová), naberajú situácie na plastickejšom (a žánrovo ukotvenejšom) tvare a inscenácia získava razantnejší spád, ktorý dovtedy absentoval. Kategorický Rybárikov Obchodník totiž nebojácne strieľa do svojich odporcov, niekoľkokrát zastrelí aj klaviristu, ktorý po chvíli vstane, vypľuje náboj a bezproblémovo pokračuje v hudobnom sprievode (tu sa potvrdzuje, že v groteske ani opakovaný vtip nie je trápny). Komickým spestrením inscenácie sú aj výstupy Potokárovej Kurtizány, ktorej režisér nechal všetky repliky zaspievať. Nepredvádza teda operetnú paródiu len vo svojom monológu o sklamaní z Antifola, ale i v činoherných dialógoch. Vďaka Potokárovej citu pre herecké zveličenie východiskových čŕt postavy, preexponovanú grimasu (až skrčenie tváre a našpúlenie i tak prirodzene plných pier) a naturálnu muzikalitu prináša tento divadelný odstup do inscenácie skutočný groteskný nadhľad.
Vo výtvarných prostriedkoch režisér s autorom scénickej výpravy Petrom Čaneckým zbavili inscenáciu dobovej ukotvenosti, no súčasne ju dezorientovali štýlovou nejednoznačnosťou až troch základných kostýmových línií. Vidíme historicky verné odevy – ich nositeľmi sú postavy, ktoré nás uvádzajú do príbehu: knieža Solinus a zatknutý syrakúzsky kupec Egeon. Obaja sú odetí v kostýmoch, ktoré pripomínajú španielsky barok a kostýmy dávnych vekov podčiarkuje ešte aj Žalárnik v stredovekom brnení. Komické postavičky – Angelo, Baltazár, Obchodník a Doktor Štipec – sú zas nositeľmi groteskných prízvukov, ktoré reprezentujú najmä rozšírené boky či hrb na chrbte efezského aj syrakúzskeho Dromia. Ženským kostýmom Kurtizány a kuchárky Violy výtvarník zas zvýraznil bucľaté vnady podľa hesla: krv a mlieko. Čanecký pri postave Violy zopakoval princíp bielych celotelových vypchávok vytvárajúcich dojem plastík pohanských venuší, ktoré využil už v Polákovej inscenácii Nevesta hôľ (SND, 2015). Najneutrálnejším typom oblečenia a pre Čaneckého najtypickejším riešením sú kostýmy korešpondujúce s módou medzivojnového obdobia minulého storočia. Tvarom, materiálom a strihom rôznorodé riešenia kontrastných čiernych a bielych odtieňov dodávajú postavám mestskej smotánky esprit elegancie, noblesy a zreteľne definujú sociálne zaradenie svojich nositeľov.
Čanecký ako scénograf takisto vychádzal z danej režijno-dramaturgickej koncepcie a vytvoril univerzálnu minimalistickú scénu bez zbytočných konkretizujúcich doplnkov, kde základným prvkom je čelná otáčavá stena v centre javiska. Čierny statický portál v sebe obsahuje ešte dve menšie biele pohyblivé plochy, ktoré sa môžu otáčať okolo vlastnej osi. Kolorit scény tak nielen harmonizuje s kostýmovým riešením, ale využitou farebnosťou a tvarovou geometrickosťou vzdialene pripomína až neoplasticistické Mondrianove obrazy. Biela farba v čiernom ráme zároveň asociuje filmové plátno, na ktoré herci vrhajú svoje tiene a dotvárajú atmosféru čiernobielych projekcií. Výnimočne v momentoch akéhosi uvoľnenia z psychologického determinantu situácie režisér s výtvarníkom nasvietili scénu chladnejšou modrou farbou, v ktorej sa odohráva výstup s rapovaním alebo sklamaný song neuspokojenej Kurtizány.
Princíp roztočeného kolotoča, pomocou ktorého herci súčasne manipulujú väčšou aj menšou plochou, je dômyselne využitý v scéne, v ktorej Dromio zo Syrakúz nechce pustiť Antifola z Efezu s jeho spoločnosťou do domu. Martin Šalacha pohybuje menším panelom, a tak jednoduchým divadelným princípom na jednej strane steny hrá Dromia zo Syrakúz a na druhej Dromia z Efezu. Ostatní herci otáčajú väčšou plochou, a tak rotáciou vytvárajú obojsmerný kolotoč. Táto scéna z pohľadu scénografie, réžie i herectva patrí medzi najprecíznejšie a najhravejšie miesta inscenácie vôbec.
Veľkou výzvou pri inscenovaní Komédie omylov je najmä zdvojenie hneď dvoch hereckých úloh.[1] Štvorica postáv sa prvý aj poslednýkrát stretne až v absolútnom závere hry. Tam Čanecký ich vzájomnú konfrontáciu domyslel jednoduchým scénickým trikom – na menšiu z bielych plôch umiestnil zrkadlovú stenu, a tak predstavitelia dvojčeniec môžu jednoduchým odrazom vlastného obrazu stvárniť stretnutie svojich stratených súrodencov. Polák však v celkovom pohľade predstaviteľov oboch Antifolov aj Dromiov neviedol k zásadnejšiemu odlíšeniu po stránke hereckej ani kostýmovej. Zmätok tak nenastáva len v rámci Shakespearovho (cielene tak konštruovaného) deja, ale i konkrétneho javiskového diania. Jediný moment, v ktorom je rozdiel výraznejšie badateľný, je spomínaná scéna „kolotoča“. Vtedy Šalacha, keď jedna replika Dromia syrakúzskeho v sekunde strieda repliku Dromia efezského, mení postavu vždy pri otočení panelu na základe zložení/nasadení si čiapky a rozdielneho posadenia hlasovej hladiny.
Po hereckej stránke sú Šalachovi Dromiovia stvorení z jeho už overených fondov malých človiečikov harlekýnskeho typu (veď Šalacha za tých desať rokov, čo pôsobí v našom divadelníctve, vytvoril už celú sériu historických i dobových modifikácií tohto typu). Postavy sluhov aj tentoraz hrá so živelným zápalom, hyperbolickým nadhľadom a bezprostrednou artistnosťou prejavu (v inscenácii má topánky s kolieskami, na ktorých sa pravidelne premáva po javisku). Podobne aj Robert Roth ako Antifolovia je len mutáciou jeho štandardných výkonov, bez očividnejšej hereckej diferencie. Už podľa zvyku na scénu prichádza s vysoko vygradovanou energiou a staccatovým prednesom, bodavým pohľadom a výbušným pohybom rúk sebavedomo vrhá do publika Shakespearove verše. Svoj výraz bohato a živo varíruje, koncentrovane ovláda, bez problému tlmočí slovné prešmyčky a hry Feldekovho (ako inak, zjednodušeného a triviálneho) prekladu, ale za jeho prudkým zrytmizovaným gestom, hysterickým a trhaným strihom pohybu a kaskádovito členenými intonačnými variáciami nesledujeme viac ako jeden z ďalších kvalitných, ale už neraz videných výkonov.
Už v bulletinovom rozhovore s režisérom pýtajúci sa (asi dramaturg Róbert Mankovecký) pripomína, že Roman Polák nepatrí medzi tvorcov, ktorých súpis inscenácií hýri komediálnymi titulmi. Polák je najmä znamenitý analytik postáv bojujúcich s vnútornými besmi. No besy komediálneho besnenia mu aj pre tentokrát ostali akosi vzdialené. Vznikla kultivovaná, ale prostriedkami jednotlivých tvorcov už v mnohých prvkoch zreprízovaná inscenácia. Ak Jozef Budský v roku 1971 inscenoval v SND Komédiu omylov ako nespútanú maskovanú frašku s jasnou kritikou spoločnosti, vrátane vtedajších nedávnych politických udalostí, najnovšie uvedenie hry malo v sebe málo podobných vzrušivých impulzov. Skôr naopak.

---

[1] Prvý raz v rámci slovenskej inscenačnej tradície postavy Antifola z Efezu – Antifola zo Syrakúz a Dromia z Efezu – Dromia zo Syrakúz nestvárňuje kvarteto (dôkladne zamaskovaných) hercov, ale len dvaja predstavitelia.