| Divadlo | Vysoká škola múzických umení v Bratislave |
|---|---|
| Inscenácia | Jon Fosse: Som vietor |
| Premiéra | 29. mája 2018 |
| Divadelná sezóna | 2017/2018 |
Jon Fosse: Som vietor
Preklad: Anna Fosse
Dramaturgia: Magdaléna Žiaková
Scéna a kostýmy: Alžbeta Kutliaková
Garderóba a rekvizity: Ľudmila Valná
Svetlo a zvuk: Michal Čamaj, Denis Ürge
Vizuálna spolupráca: Juraj Mydla
Javiskoví technici: Ivan Hrúz, Daniel Ornyi
Produkcia: Lucia Púryová, Karin Jakabovičová
Réžia: Samuel Chovanec
Účinkujú:
Prvý: Michal Noga
Druhý: Marek Lupták
Premiéra: 29. mája 2018, Divadlo Lab, Vysoká škola múzických umení v Bratislave (Recenzia napísaná na základe 1. reprízy 20. septembra 2018.)
Básnik, prozaik, esejista a dramatik Jon Fosse vyrastal na vidieku v západnom Nórsku, ktoré ho výrazným spôsobom ovplyvnilo (a stále ovplyvňuje) v autorskej tvorbe. Bývanie v blízkosti fjordu, krátke dni a nekonečne dlhé tmy či obrovské vzdialenosti medzi obydliami sa odzrkadľujú v jeho textoch prostredníctvom vnútornej dramatickosti postáv. Pre Fosseho dramatické texty je charakteristický minimalizmus, písanie pripomína poéziu voľného verša. Ďalšími poznávacími črtami sú melodickosť, ktorá plynie zo slovného minimalizmu a dekonštrukcia kategórie času a miesta – Fosse neudáva časové rozpätie, v ktorom sa hry odohrávajú, čo odkazuje aj na cyklickosť života. Postavy sa zväčša nachádzajú na hranici života a smrti, priestor predstavuje alegorickú zónu medzi prítomnosťou a budúcnosťou. Nemenej dôležitú úlohu zohráva v jeho tvorbe vnútorná dramatickosť postáv, ktorá sa stáva dynamickým faktorom, ovplyvňujúcim vonkajší pohyb vecí a javov. Čítanie Fosseho dramatických textov v istom zmysle pripomína neutíchajúcu modlitbu. Situácie, v ktorých sa postavy ocitajú, nepotrebujú presné časové či priestorové ohraničenie, pretože sa zamýšľajú nad zmyslom spolužitia, miestom človeka na zemi, vyrovnávaním sa so smrťou, opustenosťou a pod. Tieto témy sú prenosné do akéhokoľvek prostredia, no práve alegorická zóna medzi životom a smrťou im dodáva potrebné dramatické napätie. K ďalším rozpoznateľným znakom Fosseho dramatiky patrí využívanie odmĺk, páuz a tichosti. Vďaka tomu pôsobia Fosseho texty melodicky – cítime v nich hudbu, hoci ju nepočujeme. Nórsky dramatik sa stal v roku 2017 patrónom festivalu Nová dráma/New drama a počas Majstrovskej lekcie prezradil napríklad aj to, že jeho zámerom je písať vo forme ticha. Prítomnosť ticha pritom v jeho tvorbe explicitne neodkazuje len na pokoj či mier, ale stáva sa aj dynamickým činiteľom, ktorý vedie postavy do finále, v ktorom práve smrť predstavuje jediné východisko zo situácie.
Dekonštrukcia času, priestoru, práca s tichom a vnútorná dramatickosť postáv predstavujú pre potenciálnych inscenátorov veľkú výzvu. Aj to môže byť dôvod, prečo inscenačná tradícia hier Jona Fosseho nie je na Slovensku bohatá. Prvýkrát sa u nás inscenovala Fosseho hra Meno v roku 2002 na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, v réžii Romana Olekšáka. V tom istom roku uviedlo Divadlo Astorka Korzo ´90 hru Sen o jeseni v réžii Juraja Nvotu. V roku 2006 sa pre ten istý titul rozhodli tvorcovia Jókaiho divadla v Komárne, v réžii Adiny Lévay. Hra Sen o jeseni patrí k Fosseho raným textom, kde autor pracoval s kategóriou času tradičným spôsobom. Hra Som vietor, pre ktorú sa rozhodli študenti z Divadelnej fakulty VŠMU, patrí k neskoršej tvorbe autora. Koncom mája 2018 ju v Divadle LAB uviedli v réžii Samuela Chovanca.
Hlavnými postavami hry sú Prvý a Druhý – plavia sa v člne a riešia otázku ľudskej existencie. Postupne vyplynie, že Prvý spácha samovraždu, respektíve to už urobil, pretože hra má cyklický charakter – koniec sa stáva začiatkom hry a začiatok smeruje ku koncu. Najvýraznejším motívom, ako už názov textu napovedá, sa stáva vietor. Tento prírodný živel odkazuje na pokoj, ktorý prežíva postava Prvého: ,,Som preč / Unášaný vetrom“ (Fosse, 2016, s. 75), ,,Jednoducho sa mi páči / že všetko je tiché / aj ten ľahký vietor“ (Fosse, 2016, s. 93). Postava Prvého často hovorí o fascinácii morom, teda ďalším prírodným živlom, ktorý je v istej symbióze s vetrom: ,,a keby sa tam človek ocitol / teda v mori / netrvalo by to ktovieako dlho“ (Fosse, 2016, s. 94), ,,tam je more / studené a nebezpečné / tiché a ohromné“ (Fosse, 2016, s. 94). Vnútorné napätie postáv sa realizuje prostredníctvom týchto prírodných živlov, čo prispieva k celkovej dramatickosti textu. Postupne narastajúca sila vetra, plavba smerujúca k otvorenému a nebezpečnému moru sú katalyzátormi napätia, ktoré posúvajú dej vpred. Dramatický text Som vietor môžeme vnímať jednak ako dialóg medzi dvoma postavami, ale nie je vylúčené, že ide o súvislý monológ postavy so svojím alter egom.
Už samotný dramatický text Som vietor poskytuje čitateľovi možnosť výberu priestoru: ,,Som vietor sa odohráva v myslenom člne, respektíve jeho napodobenine, a všetky deje sú tiež iba myslené…“ (Fosse, 2016, s. 74). Scéna Alžbety Kutliakovej pozostáva z veľkej bielej plachty natiahnutej po šírke javiska, na ktorej sa premietajú čiernobiele vlny (vizuálna spolupráca: Juraj Mydla). Predpokladám, že inscenátori sa inšpirovali samotným textom, v ktorom postava Druhého hovorí: ,,čierne a biele vlny / a nebo pomaly začínalo černieť / More je čierne“ (Fosse, 2016, s. 114). Takéto vizuálne riešenie je počas prvých minút pútavé, divák sa skutočne dostáva do pokojnej hladiny a necháva sa unášať, no po počiatočnom opojení sa prihlási o slovo monotónnosť, keďže počas hodinového predstavenia sa divák stále pozerá na čiernobiele vlny.
V priestore pred plachtou sa nachádza trojuholníkový výsek bielej farby, vďaka čomu pripomína takéto scénické riešenie plachetnicu. Scénografia pracuje aj s priestorom publika – postavy Prvého a Druhého pri replikách odkazujúcich na skalné výbežky, ostrovčeky, výčnelky či fjordy pozerajú smerom k divákom. Zvuková a svetelná stránka inscenácie (Michal Čamaj, Denis Ürge) dopĺňa minimalisticky ladenú scénu, hoci v niektorých mizanscénach by sa dalo pracovať efektnejšie s používaním farieb (tlmenie, zosilňovanie a pod.). Zmena svetla (červená farba) sa využíva iba raz, a to pri skoku Druhého (Marek Lupták) na breh, kedy sa pošmykne a udrie sa. Je škoda, že inscenátori sa viac nepohrali so svetelnými zmenami, ktorými by sa dalo scénicky znázorniť napätie a samotné finále na mori.
Práca s farbami je tiež minimalistická, základný inventár tvoria biela a čierna – dva protipóly, ktoré sa vzájomne priťahujú a odpudzujú. Biely priestor plachetnice a inventáru člna tvorí kontrast s civilnými odevmi v tmavých farbách (čierne pršiplášte, nohavice), ktoré vytvorili Alžbeta Kutliaková a Ľudmila Valná. Scénická a kostýmová stránka inscenácie sa nesie v duchu minimalizmu, čo možno hodnotiť ako pozitívny jav, hoci naráža na pár úskalí. Ak inscenátori rozhodli, že herci sa budú pohybovať v člne, nelogickým dojmom pôsobia mizanscény, v ktorých ,,vystupujú“ z tohto priestoru a vedú dialógy. Na diváka to pôsobí zmätočným dojmom.
Režisér Samuel Chovanec obsadil do postáv Prvého a Druhého Michala Nogu a Mareka Luptáka. Zatiaľ čo v dramatickom texte môžeme nadobudnúť dojem, že ide o rozhovor jedného muža so svojím alter egom, režisér sa rozhodol vystavať filozofické rozhovory na základe vonkajšieho kontrastu, čím sa otvára dostatočne veľký priestor pre hereckú prácu. Druhý v hereckej kreácii Mareka Luptáka pracuje s výraznou mimikou a gestikou, Michal Noga v úlohe Prvého využíva hĺbavý pohľad, v ktorom sa odzrkadľuje vnútorná rozorvanosť. Aj vďaka tomu, že ju navonok nedáva najavo, nadobúda jeho postava tajomnejšie kontúry. Nogov Prvý akoby celý čas premýšľal nad tým, čo má urobiť – hodiť sa do vĺn otvoreného mora alebo filozofovať o existencii človeka? Noga precízne buduje charakter svojej postavy. Vďaka úsporným gestám a mimike vytvoril dostatočne veľký priestor pre psychologizáciu postavy. Marek Lupták v úlohe Druhého buduje svoju postavu prostredníctvom divokej gestikulácie rúk a hlasových zmien vyjadrujúcich buď pokoj, alebo nervozitu. Každý z hercov si pre stvárnenie postavy zvolil odlišné vyjadrovacie prostriedky – zatiaľ čo Michal Noga pracoval výraznejšie so psychológiou postavy, Marek Lupták sa rozhodol pre vonkajší výrazový aparát. Aj na základe rozdielneho prístupu k uchopeniu hereckých postáv vytvárajú kontrastný celok, ktorý sa efektne dopĺňa.
Rozhodnutie režijno-dramaturgickej koncepcie vystavať inscenáciu na dialógoch medzi dvoma postavami však oslabuje interpretačnú hru, ktorú Fosse predkladá čitateľom: je to alebo nie je to rozhovor medzi dvoma postavami? Čo ak je to len súvislý monológ odohrávajúci sa v pomyselnom člne, ktorý nemá žiadne pevné ohraničenie? Čo ak sa stávame súčasťou rozhovoru medzi mužom a jeho alter egom? Z inscenácie sa vytratil tajomný rozmer, ktorý ponúka Fosseho dramatický text. Dokonca to v jednej z replík hovorí postava Druhého: ,,Teda, aj keď sa to naozaj deje / je to akoby vymyslené“ (Fosse, 2016, s. 102). Z inscenačného uchopenia však nevyplýva, že by sme balansovali na hranici reálna a ireálna. Akoby sa inscenátori báli pohrať s divákovou predstavivosťou. Napriek tomu je inscenácia Som Vietor režiséra Samuela Chovanca a dramaturgičky Magdalény Žiakovej solídnym pokusom, ktorý prináša závan poetiky Jona Fosseho. A takýto vetrík na začiatok vôbec nemusí byť zlý.
BIBLIOGRAFIA:
kol. autorov: Severská dráma. Zostavila: Anna Fosse. Bratislava : Divadelný ústav, 2016, s. 239. ISBN 978-80-8190-011-2.
Miroslava Košťálová vyštudovala editorstvo a vydavateľskú prax na FF UKF v Nitre (2018). Absolvovala stáž na Oddelení historických rukopisov v Národnej knižnici v Prahe (2017). K divadlu sa dostala vďaka dobrovoľníctvu na festivale Divadelná Nitra, kde si v roku 2016 založila blog Divadlo očami Mirky. V rokoch 2017 – 2022 študovala na Katedre divadelných štúdií VŠMU v Bratislave. Témou bakalárskej práce boli prínosy dramatizácií slovenských románov na javisku SND po roku 1989 a v diplomovej práci sa venovala tvorbe kostýmovej výtvarníčky Kataríny Holkovej. V lete 2019 absolvovala pracovnú stáž v Inštitúte umenia – Divadelnom ústave v Prahe na Edičnom oddelení a na Oddelení zbierok a archívov. Pracovala na triedení, identifikácii a digitalizácii kostýmových návrhov Stanislavy Vaníčkovej. V súčasnosti pôsobí ako teatrologička – dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave. Externe spolupracuje s vydavateľstvom Ikar a s vydavateľstvom Akadémie múzických umení v Prahe na tvorbe menných registrov. V roku 2021 jej vyšla debutová básnická zbierka Ateliér.
