Príbehy slovenskej dediny

Dramaturgia: Róbert Mankovecký
Scéna: Pavol Andraško
Kostýmy: Eva Farkašová
Hudba: Stanislav Palúch
Svetelný dizajn: Ján Ptačin
Projekcie: Ján Ptačin na motívy fotografií Martina Martinčeka
Choreografia: Ján Ševčík
Réžia: Marek Ťapák
Osoby a obsadenie:
Potocký, farár: František Výrostko
Paľo Badáň (Pavo), jeho synovec: Marek Geišberg
Záruba: Michal Gazdík
Adam Záruba, jeho syn: Tomáš Grega
Tropek, bohatý sedliak: Ján Kožuch
Tropeková, jeho žena: Eva Gašparová
Zuzka, jeho dcéra: Zuzana Rohoňová
Metes, kostolník: Viliam Hriadel
Metesová, jeho žena: Ľubomíra Krkošková
Kristka, ich dcéra: Jana Kovalčiková
Mahút: Daniel Žulčák
Štefan Koňarčík-Chrapek: Tomáš Mischura
Mládenec: Jaroslav Kysel
Geodet: Tomáš Tomkuljak
Hudobníci: Tomáš Kramár, Marek Konček, Tomáš Brtko
Tanečníci: Milan Gajdoš, Daniela Kianičková, Michal Ponechal, Jakub Bačinský, Lenka Smoligová, Lenka Gajdošová, Jana Kovačková, Patrícia Hanuliaková
Premiéra v Štúdiu Slovenského komorného divadla, Martin
Poetický názov zbierky noviel Mila Urbana Výkriky bez ozveny by sa dobre hodil na ktorúkoľvek divadelnú adaptáciu slovenskej realistickej prózy. Tvorcovia v Slovenskom komornom divadle v Martine ho neinvenčne použili na zastrešenie inscenácie zostavenej z piatich Urbanových noviel: Štefan Koňarčík-Chrapek a Pán Boh, Pravda, Nie, Svedomie a Roztopené srdce. Školsky polopatistický názov konvenuje s režijnou poetikou Mareka Ťapáka, ktorý titul v martinskom divadle režíroval.
V bulletine dramaturg a spoluautor dramatizácie Róbert Mankovecký uvádza, že ho režisér Marek Ťapák zaujal filmom Tanec medzi črepinami a lákalo ho spojiť divadlo a folklór. Toto spojenie nie je v histórii slovenského divadla nič výnimočné. Je však pravdepodobné, že martinskí tvorcovia i diváci cítili po rôznych autorských a režijných experimentoch deficit „echtovného“ realizmu slovenskej dediny.
Úvod inscenácie sa otvára dvomi kontrastnými obrazmi – intímny dialóg o rozchode, za ktorým nasleduje obraz zábavy, pyšného krčmového vystatovania. To naznačuje poetiku celej inscenácie – striedanie tichých a bujarých ľudových scén. Rázne strihy medzi obrazmi síce vytvárajú dynamickú atmosféru, ale takisto pôsobia ako z režisérskej príručky: režisér vie, že musí striedať tempo, aby sa diváci nenudili. Paradoxne, hoci v rámci dramaturgickej štruktúry je to logické, lyrické motívy a monológy (príbeh Štefana Koňarčíka-Chrapeka) prichádzajú na rad až v druhej polovici inscenácie, keď je publikum už unavené.
Najväčším prínosom tejto inscenácie je vytvorenie dramatizácie, resp. koláže z piatich noviel. Autori dramatizácie Ťapák a Mankovecký postavy umiestnili do jednej dediny. Ich príbehy sa teda môžu navzájom dotknúť, dokonca aj prepliesť. Každá postava si nesie svoj osud a je kúskom skladačky do mozaiky slovenskej dediny. Vďaka tomu je obraz dediny kompaktný, nie je rozdelený na separátne obrazy – je to dedina, ktorá sa stretáva v krčme alebo v kostole a občas máme príležitosť nahliadnuť niekomu do spálne. Príbehy sú navzájom prepojené nielen spoločnými krčmovými scénami, ale aj v rámci jednotlivých sporov. Kde sú rodičia v spore podľa jednej poviedky, ich deti sa stretnú v rámci ďalšej. Postavy v sebe kĺbia viac príbehov a nad všetkými a nad všetkým drží ochrannú ruku kňaz. Ľudia chodia za ním, pretože pre nich predstavuje morálnu ustanovizeň, hľadajú odobrenie svojich činov, pomoc, spravodlivosť. Farár pozná a rieši, či podľa uváženia nerieši problémy dedinčanov.
No v krátkom inscenačnom čase sa tých osudov vystrieda veľa, princíp koláže neumožnil rozviť jednotlivé postavy do hĺbky. Výsledkom je skratkovitosť v dialógoch, v gestách a z toho pramení aj skratkovité herectvo. Všetko vedie k zjednodušeniu. Každý výstup má danú tému, ktorú herci len demonštrujú – slovne alebo pomocou jednoduchých, ľahko zrozumiteľných tanečných výstupov. Emócia, ktorú výstup nesie, je podporená vhodnou hudbou alebo jednoduchým tanečným gestom. U Urbana je zaujímavý práve psychologický ponor do jednotlivých charakterov, ich vnútorný život. Príbehovo bohatá koláž ubrala vnútorným rozmerom postáv. Chýbajúci priestor na zobrazenie vnútorného sveta sa ukazuje napríklad v situácii, keď si Zuzka (Zuzana Rohoňová) chce vyvolať potrat. Výstup nasleduje hneď po tom, ako si ju Adam Záruba (Tomáš Grega) odmietne vziať, takže vonkajší relevantný dôvod pomenovaný je. Ale chýba zobrazenie procesu, vnútorného konfliktu, azda toho najzaujímavejšieho, čo Urban ponúka. Rovnako u Zuzky i Adama vidíme len výsledok (Zuzka sa snaží zbaviť dieťaťa, Adam kričí nie).
Najviac prepracovanú psychológiu vidíme v postave farára Potockého. František Výrostko ho buduje od tvrdého, prísne sa Písma pridŕžajúceho kňaza k pokornému božiemu služobníkovi. Má dostatok výstupov na to, aby postupne odhalil najprv Potockého ako morálnu inštitúciu, ku ktorej sa utiekajú dedinčania; potom ako neprístupného a vzdialeného kazateľa (herec stojí na stolci a číta kázeň hlasným, monotónnym volaním, aby pôsobil monštruózne); nasledujúci výstup ukazuje Potockého nervózneho, lebo cíti, že urobil chybu, keď Zuzku nepochoval, a nakoniec sa kajá. Aj otec Zuzky, Tropek (Ján Kožuch) má dostatok výstupov na to, aby odhalil viac vrstiev svojej postavy. Je to i vďaka tomu, že sa v ňom spájajú príbehy, ktoré postavu dopĺňajú ako celok: spor so susedom o pozemok, dcéra prespanka; a prichýli k sebe Štefana Koňarčíka-Chrapeka, keď je rozcitlivený po smrti dcéry.
Herecky je inscenácia príležitosťou pre staršiu generáciu, mladší členovia súboru, aj keď hrajú dynamické postavy, nemajú priestor na ich vykreslenie inak než veľmi zjednodušene.
Scénu (autorom je Pavol Andraško) tvorí šikmina rozdelených pozemkov, zároveň je to kopec s puklinou priepasti. Nepodarilo sa ju využiť symbolickejšie než tak, že ženy nad ňou obkročmo stoja. Inak sa k tomu rozdeleniu zeme pristupuje, ako keby tam ani nebolo. Niekoľko mizanscén využíva prasklinu na zobrazenie roztrhnutého vzťahu medzi postavami či ilustráciu toho, kto je na čej strane. Napriek ľudovému koloritu, ktorý vytvárajú najmä hudba a tanec, kostýmy sú farebne triezve a neutrálne. Scénu dopĺňa ilustratívna projekcia znázorňujúca prírodné javy – oblaky alebo dážď. Projekcia inscenáciu nijako neobohatila, ani esteticky, ani významotvorne. Podobne ilustratívny je aj zvuk tikajúcich hodín, ktorý má znázorňovať pravdepodobne plynutie času. Inak okrem spevov a tancov so živou ľudovou hudbou znie medzi výstupmi lyrický cimbal.
Z hľadiska režijnej interpretácie je potrebné položiť si otázku, aká myšlienka zastrešuje toto dielo a aký je jeho presah do súčasnosti. Najsilnejšou témou je tlak spoločnosti na jednotlivca („čo by povedali susedia“) a tlak cirkvi, ktorá uprednostňuje neživý zákon pred živým človekom. Ak by to aj boli témy, ktoré trápia slovenského človeka 21. storočia, divadelné stvárnenie ich posiela do začiatkov slovenského divadelníctva.
Výkriky bez ozveny predstavujú v rámci repertoáru SKD Martin návrat k slovenskému dedinskému svetu v pravom slova zmysle. Piesne, tance – to všetko vytvára špecifickú atmosféru inscenácie a pre divákov je to po súčasných interpretáciách klasických textov azda aj vítaná zmena. Avšak spolu s použitým divadelným jazykom je to skanzen, na ktorý sa dá pozerať, ale nedá sa precítiť.

Dária Fojtíková Fehérová

Dária Fojtíková Fehérová absolvovala štúdium divadelnej vedy na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a doplňujúce pedagogické štúdium so zameraním na detskú dramatickú tvorivosť. Venuje sa divadelnej kritike, publicistike a dramaturgii, aktívne sa zúčastňuje domácich aj zahraničných odborných podujatí, konferencií a festivalov. Venuje sa ochotníckemu divadlu, najmä ako členka odborných porôt a šéfredaktorka festivalových denníkov. Absolvovala viacero zahraničných kritických workshopov (AICT, Mobile Lab). Od roku 2010 pracuje v Divadelnom ústave, od roku 2014 ako vedúca Oddelenia divadelnej dokumentácie, informatiky a digitalizácie a programová manažérka festivalu Nová dráma/New Drama (2010). V roku 2013 ukončila postgraduálne štúdium na Katedre estetiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, kde obhájila prácu Estetika súčasnej slovenskej dramatiky. Od roku 2009 je členkou výboru Slovenského centra AICT, od roku 2014 jeho podpredsedníčkou.Je spoluautorkou monografie Ferdinand Hoffmann. Kritik, dramaturg, režisér... (spolu s Vladimírom Štefkom a Martinom Timkom).