Pôvabná rozprávka na doskách Spišského divadla

Réžia: Kamil Žiška a. h.
Dramaturgia: Ivana Brošková
Výprava: Jaroslav Daubrava a. h., Miroslav Daubrava a. h.
Hudba: Kamil Žiška a. h.
Osoby a obsadenie:
Plavčík: Adam Herich
Kráľ: Mikuláš Macala
Dedo Vševed: Mikuláš Dzurík
Uhliar, Rybár, Prievozník, Princ: Mikuláš Dzurík
Kráľovná: Katarína Turčanová
Princezná: Patrícia Šimková
Slúžka: Petra Kriváčková
1. sudička (kmotra): Petra Kriváčková
2. sudička: Katarína Turčanová
3. sudička: Patrícia Šimková
Obyvatelia mŕtveho mesta: Katarína Turčanová, Petra Kriváčková, Patrícia Šimková
Rozprávka Tri zlaté vlasy Deda Vševeda vychádza z prastarého príbehu, známeho všetkým Slovanom. Do podoby tejto javiskovej predlohy ju upravil Karel Jaromír Erben. Pavol Dobšinský má pre porovnanie vo svojej zbierke Slovenských ľudových rozprávok veľmi podobnú pod názvom Tri perá z draka. Je to príbeh mladého muža, Plavčíka, ktorý nevyrástol u svojho otca, ale tam, kde ho priplavila rieka. Kráľ totiž rozkázal zabiť novonarodeného chlapca, lebo vypočul veštbu, že sa ten stane jeho zaťom a pravdepodobne budúcim kráľom – muž, ktorý mal strašný rozkaz vykonať, však radšej zveril košík s dieťaťom vode. Dobrá kmotra – sudička všadeprítomne bdie nad jeho osudom. Keď ho kráľ spozná už ako dospelého muža, dá mu úlohu doniesť na zámok list s rozsudkom smrti nad kráľovským poslom. Kmotra však prepíše príkaz pre kráľovnú do podoby okamžitej svadby s princeznou. Nahnevaný kráľ dá Plavčíkovi ťažkú úlohu: priniesť tri zlaté vlasy bájneho deda Vševeda, ktorý nie je nik iný ako samo Slnko. Putujúci Plavčík sľubuje pomoc ľuďom, ktorých po ceste stretáva, sľubuje opýtať sa deda Vševeda na riešenie ich problémov. Rady deda Vševeda nie sú vždy vyslovené doslova. Plavčík musí pri ich odovzdávaní týmto ľuďom dokázať bystrú myseľ a odvahu. Preverí ho to ako budúceho kráľa.
Zlý kráľ sa nechá nalákať sľubom večnej mladosti a bohatstva a vydá sa do mesta, v ktorom Plavčík zachránil studňu živej vody a jabloň s plodmi mladosti. Lenže na ceste čaká kráľa aj kedysi krutý a nenásytný prievozník, ktorý už desaťročia pyká uväznený v člne s veslom za svoju minulosť. Prostredníctvom Plavčíka mu ded Vševed vyjavil, že ak sa teraz jeho vesla dotkne niekto rovnako poznačený zlobou, zostane mu v rukách a vrastie do člnka ako nový Prievozník…
Filozofická rozprávka s nejednoduchými dejovými a ľahkými slovnými peripetiami je pre javiskové dielo vhodne vybraný text. Rozprávkovú knižnú predlohu prepísal už autor scenára František Pavlíček do podoby situačného, zato duchaplného jazyka javiskových akcií. Scenár pre Spišské divadlo je miestami upravený či skrátený pre dosiahnutie hravosti či kvôli udržaniu tempa deja.
Kto má moc, mal by pamätať aj na pomoc – také je morálne krédo rozprávky. Zároveň poukazuje príbeh na hodnoty otvorenej ľudskej komunikácie bez postranných úmyslov, hodnoty čistej, zrelej a bohatej ľudskej duše, ktoré môže človek vlastným životom odovzdať ďalej, dokonca v podobe lásky.
Zlatistá podlaha a biely horizont sú základom scény, ktorá je podľa potreby farebne nasvietená.
Scéna je čistá a variabilná. Dekoráciami herci voľne pohybujú, pretože vážia toľko ako rekvizity. Kolíska alebo košík pre malého Plavčíka, strom s jablkami, ktoré sa z takmer neviditeľných zmenia na zrelo červené. Dvere alebo okno ako pars pro toto kráľovského zámku – toto všetko má tendencie k dvojrozmernosti. Rozmer hĺbky javiska však naproti tomu vhodne napĺňa buď rozvinutá rybárska sieť aj s pestrými rybkami, ktorá v kombinácii s modrým svetlom slúži ako rieka, alebo cikcakovito cez javisko natiahnuté zlaté nite ako slnečné lúče či cesta k dedovi Vševedovi.
Ako prvky neučesanej secesie pôsobia v istých obrazoch prítomné tri stromy. Akoby chceli symbolizovať ďalší osud hrdinu. Na javisku sa objavia skôr, než kráľ dá svojmu budúcemu zaťovi úlohu priniesť Vševedove zlaté vlasy. Rovnakú neučesanosť a hravosť napokon vykazujú všetky spomínané scénické prvky, a tiež žezlo, ktoré nosí na javisku 1. sudička – krstná mama Plavčíka, a potom aj ded Vševed; žezlo je symbolom moci, ale tiež vítaným pomocníkom pri stavbe scény.
Divadlo nemá k dispozícii filmové triky, a tak scénu stretnutia Plavčíka s jeho sudičkou stvárňujú okrem herca tri herečky. Tie predstavujú tú istú postavu, ktorá zázrakom mizne, aby sa vzápätí objavila na inom mieste. V duchu antiiluzívnej mizanscény predstaviteľky trojjedinej sudičky (ktorú môžeme čítať aj ako pripomienku troch dobrých víl, prítomných pri Plavčíkovom narodení) hrajú s divákom hru na skrývačku, nečakane sa vynoria z úkrytu alebo sa zodvihnú zo zeme ako oživený balvan.
Nakoľko počas skúšok inscenácie väčšina členov hereckého súboru skúšala inscenáciu Ujo Váňa, v tejto rozprávke účinkuje len šesť hercov. Z prevádzkových dôvodov hrá väčšina hercov (okrem predstaviteľov Plavčíka a Kráľa) viac postáv.
Adam Herich (Plavčík) prirodzene nenápadne graduje prerod z takmer chlapčenskej bezstarostnosti k zodpovednému postoju budúceho mladého kráľa. A to tak, že je Kráľovi (Miki Macala) v súboji vyváženým partnerom. Zlostný strach zo zle vykladanej veštby a intrigánsku pomstychtivosť u Kráľa po návrate zaťa vystrieda lakotnosť po novom bohatstve a novej mladosti. Postavy kráľovského páru na hrade sú v súlade s tradičnými konvenčnými predstavami vybudované ako pomerne sošné. Kráľ je autorita, v súlade s klasickými divadelnými konvenciami má priestor na voľný pohyb a zdôraznenie svojho svetského majestátu s povievajúcim purpurovým plášťom. Katarína Turčanová (Kráľovná) má k dispozícii len krátke okamihy, v ktorých môže ukázať nehu a uvážlivosť, inak stojí ako nenápadná sekundantka v mužskom svete skrytého súboja v úžase, ale zároveň i v stave nadhľadu.
Zaujímavú úlohu má Mikuláš Dzurík. Stelesňuje päť rozličných epizódnych postáv. Postupne vytvorí viac podôb takmer civilného herectva, pričom štylizáciu využíva viac-menej iba v podobe zmien polohy hlasu. Takto psychologicky výstižne vykreslí najprv Uhliara zaskočeného stratou ženy a narodením syna (Plavčíka) ako neistého muža, ktorý sa vzápätí syna vzdáva a odovzdáva ho Kráľovi. Pokojný starý Rybár, u ktorého Plavčík vyrastal, má azda najhlbší alebo najpevnejší hlas a pomalšie herecké tempo. Je čím ďalej, tým viac rezignovaný. Hlasovo, evidentne ale s mierou, herec paroduje iba komickú figúrku detinského Princa, ktorý dvorí s požehnaním kráľovského páru Princeznej. Pridáva aj výrazný pohybový prvok: komicky zveličený afektovaný pohyb širokými baletným skokmi, čím chce postava naznačiť, aká je práve konsternovaná. Iný je démonický a pateticky sebaľútostivý Prievozník. Na sebe má kostým v štýle čierneho mníšskeho plášťa s kutňou, v ktorej herec skrýva celú hlavu. A divák čaká, či sa z nej nevynorí holá lebka prievozníka Chárona z antických mýtov. Je to postava bez tváre, ktorá symbolizuje prekliatu temnú dušu. Ded Vševed, napriek tomu, že je titulnou postavou, nemá tu veľa priestoru. Charakterizuje ho prirodzený, asertívne zvýraznený hlas so slnečno-jasavým pozitívnym podfarbením. Na rozdiel od úsporne stvárneného Deda Vševeda, vyrovnaného so svojou mocou, pri postave Prievozníka herec musí vytvoriť štylizovaný a tentoraz pomalší hlasový prejav.
Trojici herečiek, ktoré stelesňujú sudičky a Obyvateľov mŕtveho mesta, pripadla úloha rozdeliť si ešte tri ďalšie postavy. Petra Kriváčková (1. sudička – kmotra) hrá zároveň Slúžku na zámku. Je predovšetkým náhradnou matkou – ochrankyňou Plavčíka. Bez nej by rozprávka nebola rozprávkou, iba premárnenou príležitosťou na životné šťastie. Najmladšia a najbezprostrednejšie pôsobiaca členka hereckého úboru, Patrícia Šimková, hrá Princeznú. Najprv je stretnutím s hravou, dievčensky plachou princeznou očarený Plavčík. Potom však očarí aj on ju – zdvorilosťou, ale i otvorenosťou, s akou dáva najavo city, ktoré patria iba jej. Tak ich spojí spoločná radosť. Reprezentatívne a chvíľami až nedostupne pôsobiaca Katarína Turčanová je zase Kráľovná. Ako Obyvateľky mŕtveho mesta si podobne rozdelili úlohy Staršej ženy pri studni (v divadelnej hre Starec), Mladej ženy (v divadelnej hre Mladík) a Matky. Že sa tu občas vyskytuje trojitá postava, môžeme opäť považovať za symbol rozprávkovej trojice, za symbol troch Vševedových vlasov.
Základnou výtvarnou koncepciou – dúhovo farebnými svetlami na bielom pozadí – táto rozprávka pripomína jednu z predchádzajúcich inscenácií režiséra v Spišskom divadle – Hájnikovu ženu. I keď je zrejmé, že by sme sa pokúšali konfrontovať dva odlišné svety, javiskovú interpretáciu slovenskej klasickej epickej básne a hravú interpretáciu slovenskej rozprávky, oba tieto svety spája princíp troch postáv v pozícii chóru. No zatiaľ čo vo veršovanej tragédii mal chór opodstatnenie, tu musel byť ustavične iba v potenciálnej podobe. Napríklad v podobe vševediacich Sudičiek, alebo v podobe odovzdanosti, skepsy a pateticky kladených otázok o osude ľudí z úst Obyvateliek mŕtveho mesta. A zatiaľ čo vo veršovanej tragédii bol chór neustále na javisku štylizovane nehybný, tu možno potenciálny chór dokonca na potrebný čas zrušiť a ponechať herečky v osobitných postavách z kráľovského dvora. A podľa potreby koncepcie javiskového diela chór znovu vybudovať. Režisér nám takto nenápadným neverbálnym javiskovým jazykom vypovedá o ohromných tvorivých možnostiach inscenátorov hranej rozprávky.

Frederika Čujová

Frederika Čujová vyštudovala divadelnú vedu a etnológiu na Vysokej škole múzických umení a Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, pracuje v Divadelnom ústave.