POTKANY BEZ POTKANIARA

Podľa nemeckej ľudovej legendy a poémy Mariny Cvetajevovej.
Scenár a réžia: Oleg Žiugžda
Preklad: Juraj Andričík
Dramaturgia: Ivan Sogel
Scénografia: Valerij Račkovskij
Hudba: Pavel Kondrusevič
Asistent réžie: Miroslav Kolbašský
Osoby a obsadenie:
Poétka – Erika Molnárová
Flautista – Peter Creek Orgován
Sprievodca – Miroslav Kolbašský
Mešťanosta – Juraj Fotul
Matróna, Slepé dievčatko – Beáta Dubielová
Obyvatelia Hamelnu,
členovia mestského magistrátu,
potkany – účinkujúci
189. premiéra dňa 4. novembra 2011
Písané z predstavenia pre deti, pred ktorým učiteľka prečítala obsah hry, a z večernej premiéry dňa 4.novembra 2011
Nemecká stredoveká legenda o Potkaniarovi, ktorý svojou zázračnou hrou na píšťalke zachráni mesto Hameln nad Vezerou pred zničujúcim premnožením potkanov, je všeobecne známa nielen z vrcholného diela českého spisovateľa Viktora Dyka, ale za posledné obdobie z vynikajúceho bábkového filmu Krysař českého režiséra Jiřího Bártu. Nielen tieto, ale tiež ďalšie spracovania (muzikálové, filmové) sa končia tragicky: Potkaniarovou pomstou za nesplnený sľub. Zatiaľ čo sa príbeh o Potkaniarovi už v minulosti objavil v Čechách na profesionálnej bábkovej scéne (napr. v hradeckom Divadle DRAK Renčova Krysařova píšťala), slovenských bábkarov táto téma doteraz nezaujala. Až v sezóne 2011/2012 si košické BD dalo za cieľ prihovoriť sa niektorými bábkovými inscenáciami starším deťom od 12 rokov, mládeži a dospelým. A za vstup na túto, pre nich, nepreskúmanú pôdu si vybralo práve Potkaniara. Filozofia tejto metaforickej legendy si totiž vyžaduje už zrelšieho a vnímavejšieho diváka. V tomto smere sa divadlo obrátilo na bieloruského režiséra Olega Žiugždu, ktorý tu so svojím tímom úspešne inscenoval rozprávku Filipko a ježibaba(2008).
Oleg Žiugžda ako scenárista Potkaniára, opierajúci sa nielen o nemeckú ľudovú legendu, objavil súčasne pre slovenských divákov ruskú poetku Marinu Cvetajevovú a jej poému Potkaniar. (V našom povedomí je český preklad Michala Laštovičku Krysař). Aby nedošlo k omylu, s tvorbou Mariny Cvetajevovej (a nielen s ňou), sme sa už v minulosti mohli oboznámiť zásluhou významného slovenského básnika a prekladateľa Jána Zambora. Ale Cvetajevovej Potkaniar v Žiugždalovom pretlmočení a v básnickom preklade Juraja Andričíka je na slovenskom (nielen bábkovom) javisku po prvý raz. Zdá sa, že Košičania si touto autorkou udržali aj stredoeurópske prvenstvo. To je nepochybne úspech košickej dramaturgie. O všetkých skutočnostiach spojených s tvorbou a tragickým životom Mariny Cvetajevovej (1892 – 1941) informuje veľmi zasvätene program vydaný ku košickej premiére. Pripomeňme si aspoň toľko, že Cvetajevová žila v Prahe v rokoch 1922 – 1925 ako emigrantka, kde začala písať poému Potkaniar. Pod bábkovou inscenáciou je podpísaný scenárista a režisér Oleg Žiugžda, a preto väčšina otázok bude smerovať na jeho adresu.
Režisér Žiugžda sústredil svoju pozornosť najmä na postavu Poetky (Erika Molnárová), ktorá na predscéne rozpráva, komentuje a zaznamenáva (dokonca na písacom stroji) dramatické situácie odohrávajúce sa v mestečku Hameln. Stáva sa zastupujúcou osobou Potkaniara, kľúčovej postavy legendy. Jeho meno nenájdeme ani medzi postavami uvedenými v programe. Z Potkaniara sa stal iba Flautista (Peter Creek Orgován), čím bol herec prakticky zbavený svojej identity s postavou, ani sa s ňou nemohol stotožniť. Taktiež nie je uvedená druhá závažná postava, mešťanostova dcéra Gréta, ktorá sa do Potkaniara nielenže zamiluje, ale stáva sa pre neho rozhodujúcou podmienkou i prísľubom mešťanostov na likvidáciu potkanov.
Do mesta prichádza Potkaniar, predstavovaný bábkou, odetý v dlhom červenou plášti s kapucňou na hlave, ale v slovnom prejave ho zastupuje Poetka. Nedochádza k priamemu, vyhrotenému stretnutiu Potkaniara s predstaviteľmi mesta, ktorí mu nesplnili daný sľub. Nazdávam sa, že týmto rozhodnutím oslabil režisér nielen ústrednú postavu, ale tiež dramatickosť príbehu. Cvetajevovej poéma hovorí cez postavy o láske, pomste a nenávisti, zatiaľ čo v inscenácii preberá túto rozhodujúcu úlohu Poetka. Jej predstaviteľke, Erike Molnárovej, určil režisér slovný prejav, ktorého tempo nevytvára v rozhodujúcich chvíľach priestor na zdôraznenie a vyhratie dôležitých akcií. Myslím tu na nedostatočnú pozornosť venovanú prísľubu Mešťanostu, zhusteného do významovo náročného verša, že kto zachráni mesto pred potkanmi, „do mešťanostovho domu ako syn/vstúpi – treba si to pamätať,/že syn znamená tu zať.“ Treba však povedať, že Molnárová plní túto požiadavku s plným hereckým nasadením, útočí na diváka svojou výpoveďou a nedáva mu možnosť na oddych a zamyslenie sa. Malý priestor na spoznanie Gréty, ako mešťanostovej dcéry a na vytvorenie jej vzťahu k Potkaniarovi, dostala interpretka postavy Beáta Dubielová (jej meno nie je uvedené v programe). Scény útokov potkanov na mestečko a na ľudí prebiehajú zbytočne urýchlene, nie sú podporené svetelne, čím vyznievajú viac zľahčujúco, niekedy komicky (potkan sa dostane pod sukňu Matróny, strážcovi mesta odpadne hlava a pod.), namiesto toho aby vyvolali des, strach a paniku.    Vykonávateľmi záverečného aktu, odvedenia detí za zvuku Potkaniarovej píšťalky do rieky Vezery, sú ďalšie dve nepomenované postavy; herci v šedých kostýmoch s kapucňami na hlavách. V tomto momente vstupuje do legendy dosť prekvapujúco Poetka, ktorá chce zachrániť deti pred utopením, ale postavy v šedom jej to nedovolia. Potkaniar v réžii Olega Žiugždu síce zostal v inscenácii záhadnou postavou, ale nestal sa diablom a zvodcom, ako si ho vo svojich poznámkach charakterizovala Marina Cvetajevová. Inscenácia tak viac ilustruje príbeh legendy, vyrozprávaný Poetkou.
Na druhej strane sa režisérovi podarilo už v expozícii vytvoriť, spoločne s výtvarníkom (Valerij Račkovskij), typické prostredie nemeckého, usporiadaného mestečka s dominujúcim kostolom na vŕšku. So životom mestečka s jeho obyvateľmi, vrátane detí, vtipne rozdelených na skupinu chlapcov vedených mníchom, a dievčat vedených mníškou, nás oboznamuje strohý výklad Sprievodcu (Miroslav Kolbašský), po ktorom už ďalšiu iniciatívu preberá Poetka. Herecky dobre vyznievajú neveľké výstupy členov mestského magistrátu na čele s Mešťanostom (Juraj Fotul) i obyvateľov mestečka (Miroslav Kolbašský, Juraj Fotul, Peter Orgován, Beáta Dubielová), ktoré sa stávajú žiadaným hracím priestorom vo zvolenom inscenačnom tempe. Do neho vstupuje Matróna Beáty Dubielovej, ktorú môžeme chápať tiež ako ženu, ktorá hýbe mestom, Mešťanostom a názormi členov magistrátu. Kostýmovo i scénicky ju úspešne vyriešil výtvarník Valerij Račkovskij. Jej nástup je impozantný. Usporiadané nemecké domčeky mestečka Hameln sa v strede prekvapivo rozostupujú do oboch strán a na scénu sa v širokom kostýmovom korpuse prisúva veľká postava Matróny (aj s kostolíkom nad hlavou). Medzi jej bohato kašírované poprsie vkladá svoju hlavu herečka Beáta Dubielová a z korpusu tela vysúva svoje ruky. Keď potom pred svoju tvár ešte umne spustí akýsi naberaný záves (a „stratí svoju tvár“), môže hovoriť za ďalšiu postavu. V tomto prípade výtvarník veľmi dobre a vtipne využil bábkové postupy. Hrá sa s technologicky jednoducho riešenými bábkami-marionetami, takže členovia magistrátu majú možnosť pohybovať sa po kašírovanom poprsí Matróny a ona zasa môže brať bábky do rúk.
Záver tragédie je venovaný slepému dievčatku (Beáta Dubielová), hraným na predscéne bábkou-manekýnom, ktorá so svojím verklíkom už iba vyspieva legendu o mestečku Hameln. Ona je tou osobou zo stredoveku, odovzdávajúcou legendu do povedomia ľudí, aby ju šírili ďalším pokoleniam. Výpoveď herečky je viac sústredená na smutný spevný prejav, ako na jeho významovú textovú zložku (niekedy interpretačne nezrozumiteľnú). Tá by vyžadovala naliehavejší, expresívnejší prednes, nie iba jeho konštatáciu. Až z neho sa totiž dozvedáme, že ľudská chamtivosť je tým jedom a vinou, že detí už niet…!
Nad celou inscenáciou dominuje scénická hudba Pavla Kondruseviča, obsahujúca onen tragický tón legendy. Je dramatická, funkčne účinná a často vypovedá omnoho viac, ako to, čo sa deje na scéne.
Škoda, že režisér nehľadal v inscenácii filozoficky hlbšiu myšlienku práve v ľudskej chamtivosti ukrytú v Cvetajevovej poéme alebo v názore, či sú rodičia dostatočne zodpovední za budúcnosť svojich detí, vyslovenom tvorcami v programovom bulletine. Teda odkazom na myšlienky, ktoré by oslovili práve predpokladaného adresáta inscenácie, mladého a dospelého návštevníka bábkového predstavenia. Bude zaujímavé sledovať, aký záujem prejaví o inscenáciu práve táto skupina divákov.
Vladimír Predmerský

Vladimír Predmerský

Vladimír Predmerský je historik a kritik bábkového divadla, dramaturg a režisér. Počas štúdií bábkoherectva na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe začal svoj záujem venovať výskumu dejín slovenského bábkového divadla. Prvé poznatky, ktoré publikoval v druhej polovici 50. rokov sa stali podkladom pre napísanie vôbec prvých dejín o slovenskom bábkovom divadle (1966). Ďalším výskumom vznikli vysokoškolské skriptá pre DAMU v Prahe. Ako dramaturg a režisér pôsobil v bábkovom divadle v Žiline a v Bratislave, hosťoval v zahraničí (Chorvátsko, Srbsko). V rokoch 1972 – 1993 pôsobil v Slovenskej televízii ako vedúci dramaturg tvorivej skupiny pre deti. V školskom roku 1989/90 založil a viedol na DF VŠMU bábkoherecké oddelenie, z ktorého vznikla Katedra bábkarskej tvorby VŠMU. V rokoch 1996 až 2001 pracoval v dokumentačnom oddelení Divadelného ústavu Bratislava.

V kontexte dejín slovenského divadla sa systematicky zaoberá výskumom dejín slovenského bábkového divadla od 19. storočia, činnosťou ochotníckych súborov a vývinovým etapám profesionálnych bábkových divadiel po súčasnosť. Je autorom viacerých štúdií a publikácií – Príspevok k dejinám slovenského bábkového divadla do roku 1945 (1966), Amatérske bábkarstvo na Slovensku po roku 1945 (1967), Slovenské profesionálne bábkové divadlo (1970), Feldekova poetika v bábkovom divadle (1978), Čaro oživenej fantázie (1979), Päť pohľadov na podobu slovenskej bábkovej hry (1980), Dejiny bábkového divadla na Slovensku do roku 1950 (1985), Rozprávka na javisku (1996), Bábkarská Bystrica (1996), A. E. Timko: Krumpľová komédia (1996), Slovenské bábkové divadlo 1945-1971 (1998), Bábkové divadlo v rokoch 1890-1970 (1999). Spoluautor a editor publikácií Pohľady a výhľady (1997), Šamani, mágovia a komedianti (2002), Henryk Jurkowski: Metamorfózy bábkového divadla v 20. storočí (2004), Erik Kolár, ľudský človek-pedagóg (2007), Karel Brožek (2015) a kníh k výročiam slovenských bábkových divadiel. Autor hesiel do slovenských a československých encyklopédii a slovníkov (Malá československá encyklopedie, EDUS, Ilustrovaný encyklopedický slovník, Beliana). Publikuje v odborných časopisoch doma i v zahraničí, vystupuje na medzinárodných konferenciách a seminároch. Pôsobil v porotách na domácich i medzinárodných divadelných a televíznych festivaloch. Scenárista a komisár výstav o slovenskom a československom bábkovom divadle na Slovensku, v Čechách, Belgicku, Indii, Filipínach a v Srbsku.

Prednášal na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe, na FF UK v Bratislave, DF VŠMU, na Umeleckej akadémii v Osijeku (Chorvátsko) a v rámci Studia Academica Slovaca. Je nositeľom Ceny Ministerstva kultúry za dlhoročnú obetavú prácu v oblasti rozvoja pôvodnej televíznej tvorby pre deti (1986). Za celoživotnú tvorbu získal medzinárodnú cenu Malý princ (2009) v Srbsku a za televíznu tvorbu pre deti Cenu Dunaja (2010). V roku 2017 sa stal laureátom Ceny Slovenského centra AICT a je držiteľom ocenenia za rozvoj a reprezentáciu Bratislavského samosprávneho kraja Výročná cena Samuela Zocha 2018 a Ceny ministerky kultúry za rok 2020.