Pokus o kolektívnu správu zo súčasného Slovenska

Natália Fašánková – Ada Juhásová – Michal Koleják – Sandra Lasoková – Peter Martinček –Iveta Pagáčová – Tajna Peršić – Michael Vrzala: Toto je stred Európy, moja drahá!

Zostavil: Eduard Kudláč

Réžia: Eduard Kudláč

Dramaturgia: Daniela Brezániová

Výprava: Eva Kudláčová Rácová

Výber hudby: Eduard Kudláč

Účinkujú: Natália Fašánková, Ada Juhásová, Michal Koleják, Sandra Lasoková, Peter Martinček, Iveta Pagáčová, Tajna Peršić, Michael Vrzala, Emília Vrabcová

Premiéra: 13. 4. 2024

Aj v slovenských kamenných divadlách vznikajú z času na čas autorské inscenácie založené na metóde kolektívnej tvorby, ktorá je typická skôr pre nezávislé zoskupenia. Videli sme to napríklad v inscenácii 24 Slovenského národného divadla, ktorá reagovala na ruskú útočnú vojnu v Ukrajine. Táto tendencia súvisí s vnútornou potrebou tvorcov vyjadriť osobné, občianske a neraz i politické postoje na verejnej tribúne, akou divadlo nepochybne je. Deje sa tak v záujme scitlivovania spoločnosti, ale aj z túžby zakročiť (hoci len na symbolickej umeleckej úrovni) voči bezpráviu, či vyjadriť svoj vlastný názor.

Umelecký šéf Mestského divadla Žilina a režisér Eduard Kudláč pôvodne plánoval uviesť hru Vyjdem z lesa, vytrhnem si chrbtovú kosť a budem ju mať namiesto meča anonymne tvoriacej bieloruskej autorky. Ako priblížil v texte pozvánky na premiéru, teda v čase, keď sa spoločensko-politická situácia neustále vyhrocuje i na Slovensku: „je veľkým luxusom obrazne popisovať hrozby a nástrahy toho, čo nás môže čakať v prípade, že sa tejto krajiny zmocní politická garnitúra bez škrupulí slušnosti a pravidiel. Keďže sa to vlastne medzičasom uskutočnilo, tak som sa rozhodol vytvoriť platformu pre ľudí, ktorí žijú tu a teraz v tomto časopriestore, a ktorí vytvárajú istú vzorku ľudí žijúcich reálne životy za bránami divadla.“[1] Pre žilinský herecký súbor sa ponúkla príležitosť podieľať sa priamo na vzniku textu a prezentovať témy, ktoré sami pociťujú ako ťaživé a hodné verejného diskurzu.

Už názov inscenácie Toto je stred Európy, moja drahá! s podtitulom Vrahovia, zlodeji, prostitútky a blázni. Správa o stave krajiny. Politický pamflet vyjadruje ironické a kriticky hodnotiace východiská tvorivého tímu. Ako objasnil režisér v bulletine, názov je citátom z filmu Martina Šulíka Všetko, čo mám rád.[2]Dodal, že ide tiež o odkaz na jeho vlastný fotografický projekt dokumentujúci „všetky stredy Európy po celej Európe ako symbol absurdnosti a nejakého typu falošne pridanej hodnoty, na ktorých staviame autenticitu národovectva a lojálnosti voči svojej krajine“.[3]Za stanoveným konceptom vidieť obavy o našu krajinu a ambíciu uchopiť, čo sa v chaotickom svete dneška, zapĺňanom politikárčením, manipulovaním verejnej mienky, dezinformáciami a polarizáciou, vlastne deje.

Kľúčom k výstavbe inscenácie je rozdelenie výstupov do troch rôznych podôb. Osem hercov a herečiek postupne v jednotlivých výstupoch s krátkymi názvami (ktoré sa objavujú na obrazovke) prináša rozličné témy hýbuce Slovenskom. Súčasťou sú tak textové časti odvolávajúce sa na filozofické spisy svetových velikánov, akými sú napríklad Nietzscheho Genealógia morálky či Kantova Kritika čistého rozumu. V týchto prípadoch ide viac-menej o statické výstupy vo forme prednášky. Keďže sú však pomerne úsečné a vyňaté z kontextu, je náročné sledovať myšlienkové prepojenie. Okrem prerozprávaní výňatkov z diel mysliteľov sa herci a herečky zaoberajú aj inými odbornými témami založenými na sprostredkovaní teoretických poznatkov či štatistík z minulosti i súčasnosti (Vzdelanostná štruktúra, Žena v kapitalizme, Dejiny Rómov, Dejiny osídlenia Slovenska). Tieto informatívne nasýtené výstupy ukazujú, aké rozličné témy sú podstatné aj pre súčasnosť, často však chýba ich väčšia prepojenosť.

Ďalšími časťami inscenačného celku sú výstupy, v ktorých herci a herečky reagujú na isté situácie nie rozumovo a intelektuálne, ale emotívne. Tretím a najvýraznejším druhom výstupov sú tie, čo zobrazujú tzv. excesy. Sprevádzajú ich expresívne prejavy, akými sú výbuchy hnevu či agresivity a rozličné formy afektov. Ide napríklad o absurdný a komický koníček (Hobby Horsing) či istú posadnutosť v karikatúrne podanom výstupe Octovanie, v ktorom Michal Koleják ukazuje panický strach z klimatickej krízy. Riešenie sa však nehľadá vo vedeckých faktoch, ale v alternatívnej a pochybnej teórii. Výstup Vaginálne mapovanie v podaní Ivety Pagáčovej je ladený do erotizovano-sexualizovanej podoby, keď herečka v prítmí sedí pri malom stolčeku a tichým hlasom domnelej liečiteľky rozpráva o spôsoboch uvoľnenia stresu, zatiaľ čo diváci sledujú na obrazovke model ženského pohlavného orgánu. Ide očividne o paródiu rozšíreného fenoménu žien-guru, ktoré sa pasujú do roly alternatívnych šamaniek ponúkajúcich ženám riešenie ich problémov. Pagáčová sa však príliš vžíva do tejto úlohy a kritický odstup nie je vyjadrený priamo. Ada Juhásovávo výstupe Lieky v maniakálnej rýchlosti extenzívne vymenúva názvy liekov, ktoré je nutné si sebou vziať na dovolenku. Odkrýva často prehnané obavy ľudí, ktorí sa snažia všetko mať pod kontrolou. Michal Koleják vo výstupe Zákazy podobným spôsobom vymenúva činnosti, ktorých zákaz pôsobí iritujúco. Ide o vyjadrenie frustrácie a nahnevanosti na množstvo často nelogických a zväzujúcich pravidiel. Tento životný pocit je síce naznačený, chýba však výraznejšia pointa stmeľujúca výpoveď – ide viac o skeč než ucelený výstup. Ako problematické vyznievajú výstupy Dôchodcovia (Peter Martinčok)a Kultúrna obec (Michal Vrzala), ktoré reprodukujú nenávistné naratívy voči niektorým skupinám obyvateľstva – seniorom či hercom. Zaznievajú frázy o hercoch, ktorí by si mali nájsť „poriadnu“ prácu, aké sme často počúvali počas pandémie covidu či vulgárne prejavy na adresu správania sa starších ľudí v MHD či v obchodoch. Ide o zbytočne vulgarizované a necitlivé podanie problematiky. Herci totiž stvárňujú agresorov, pričom im nikto nekontruje. V niektorých výstupoch by zrejme pomohlo silnejšie režijné vedenie či väčšia dramaturgická prepracovanosť.

Najviac motivicky kompaktné a úderné sú výstupy Natálie Fašánkovej a Tajny Peršić. Fašánková v rapovom výstupe Feminem, patriacom tiež k prvku tzv. excesu, obracia naruby sexualizáciu ženského tela mužmi. Tu je lovkyňou, ktorá muža vníma ako objekt svojej túžby, práve žena. S temným, drsným a vulgárnym humorom zrkadlí frázy, ktoré ženy často počúvajú z úst mužov. V tejto obrátenej a zveličenej podobe naplno vyznieva ich obludnosť a zvrátenosť. Fašánková s obrovským nasadením autenticky ventiluje frustráciu svojej postavy, ktorej sa nedarí uspieť v milostnom vábení. Podobne výstižná a vypointovaná je i jej scéna Vypočutie. Tu sa stavia do roly policajta, ktorý vypočúva mladistvé dievča zneužívané učiteľom náboženstva. Maloletú postavu (Emília Vrabcová) vidíme len cez obrazovku, pričom na otázky neodpovedá ani nijako nereaguje zmenami mimiky. Javí sa paralyzovane a nehybne, čo odráža i celkovú absurdnosť situácie a nemožnosť nájsť akúkoľvek adekvátnu reakciu. Zaznievajú zjednodušené naratívy o „prezumpcii viny“ obete, o ktorej sa predpokladá, že si všetko vymyslela. Fašánková kladie otázky v rýchlom tempe, s chladným stoicizmom až cynickosťou, imitujúc hrubé mačovské správanie bez empatie. Sledujeme odťažitosť v momente, keď by sme čakali maximálne emočné zaangažovanie. Tento kontrast je divadelne veľmi vďačný a doslova burcuje diváka k zvýšenej všímavosti a agilite.

Tajna Peršić v podmanivých výstupoch prináša do inscenácie otázky viery v Boha a aktuálnosti pravidiel a zásad katolíckej cirkvi a morálky v dnešnej dobe. Vidíme ju vo vyslovene emotívnom speváckom čísle pozostávajúcom z clivých žalmov, a tiež vo výstupe Veriaci. V ňom pracuje s otázkami, ktoré majú tvorivý dramatický potenciál, nakoľko voči sebe stavajú odveké témy dobra a zla a hodnôt medziľudského spolužitia. Hovorí o zásadách, čo sa vzpierajú logike, s cieľom uctiť si vyššie dobro, ale pritom šliapu po ľudskej dôstojnosti. Princíp negácie nás núti zamyslieť sa nad otázkami, ako si zachovať pokoru a zároveň nebyť v konflikte so sebou, ako rešpektovať iných.

Celý herecký kolektív má na sebe rovnaké šedé teplákové súpravy (výprava vrátane kostýmov Eva Kudláčová Rácová), ktoré majú na ramenách i bokoch nôh červený lem so slovenskou výšivkou. Môže ísť o ironický komentár voči zhora často zdôrazňovanej potrebe prezentácie rýdzo „slovenského“ umenia. Zároveň je tento odevný motív natoľko sprofanovaný, že sa stal bežnou súčasťou konfekcií mnohých značiek a jeho pôvodný význam je v úzadí.

Scénografickému riešeniu dominujú kusy pomerne veľkých skál, visiacich po jednom na oceľových lankách nad hlavami hercov. Evokujú istú hrozbu, ktorá môže v ktoromkoľvek momente kohokoľvek náhle postretnúť a má potenciál absolútne zmeniť dianie. Zároveň nie sú pod kontrolou aktérov na javisku, čo vyznieva ako metafora stavu, v akom žijeme. Hoci nám nad hlavami visí nebezpečenstvo, bez väčších zmien žijeme ďalej a automaticky veríme v zlepšenie. Tento motív vyznieva úderne, najmä v kombinácii so spoločným záverečným výstupom Slovenské more/Tai-Chi. Ten sa odvoláva na prvý obraz, keď všetci herci vykonávali rozvážne meditatívne pohyby. V poslednom obraze majú na sebe navyše farebné plávacie kolesá, ktoré naznačujú potrebu zachrániť sa, vyplávať z vôd, ktoré nás ohrozujú. Pomalosť pohybov a žiarivá farebnosť dovolenkových nafukovacích kolies však evokujú skôr zľahčovanie závažnosti problémov, ktoré nás obklopujú, a istú zvláštne veselú tragikomickosť nášho počínania.

Inscenačný tím sa v svojom prístupe pokúsil o zmapovanie toho, čo v súčasnosti určuje dianie v našej krajine, a ako sa jednotlivé fenomény a zmeny v spoločnosti podpisujú na celkovom životnom pocite ľudí. Herecký súbor dostal príležitosť a slobodu priniesť vlastné podnety a vnemy, ktoré sa odrazili aj v inscenačných nápadoch. Táto otvorenosť sa však zároveň ukázala aj ako úskalie, keďže nie všetky výstupy boli prepracované v rovnakej miere a nie všetky dokázali originálnym a invenčným spôsobom poukázať na javy, ktoré by sme nemali ignorovať.

---

[1] Dostupné online: https://www.divadlozilina.eu/pozvanka-na-premieru-toto-je-stred-europy-europy-moja-draha/.

[2] Bulletin k inscenácii (zost. Daniela Brezániová) s. 13. Dostupné online: https://divadlozilina.eu/wp-content/uploads/2024/05/2023_04_18_MDZ_STRED_EU_BULLET_WEB_01.pdf.

[3] Tamtiež.