Podivuhodná oslava dvojstoročnice

Frašku pre pospolitý ľud v troch dejstvách dopísala a podľa pána autora dodumala Miriam Kičiňová
Dramaturgia: Miriam Kičiňová
Hudba: Martin Husovský
Kostýmy a scéna: Soňa D. Mrázová
Pohybová spolupráca: Štefan Mucha
Réžia: Michal Náhlík
Osoby a obsadenie:
Škorec, pijanský sedliak – Igor Kasala
Anna, jeho žena – Veronika Husovská
Ander, ich syn – Michal Novodomský
Jamnický, ich sused – Boris Srník
Zuza, jeho manželka – Valéria Fürješová
Marta Rázga, pijanská vyslúžilá ochotnícka herečka – Zuzana Kušnierová
Pištíček, jej syn – Ján Ivan
Mamaj, dedinský žrút – Peter Krivý
Anjel, normálny anjel s krídlami – Ján Jakab
Čert, normálny čert s rohami – Elena Kušnierová
Krčmárka Šofeles, majiteľka krčmy i jej jediná zamestnankyňa- Svetlana Janišová
Zajac, miestny korheľ – Filip Lenárth
Lipnický, miestny ožran – Matej Lacko
Premiéra: 3.februára 2012 v Historickej budove Divadla Jonáša Záborského v Prešove
Inscenácia je venovaná 200. výročiu narodenia Jonáša Záborského
Nemôže byť vhodnejší spôsob na pripomenutie 200. výročia narodenia národovca, kňaza, spisovateľa, dramatika Jonáša Záborského ako uvedenie jeho hry v divadle nesúcom autorovo meno. Dramaturgička M. Kičiňová pre túto príležitosť siahla po viacerých jeho textoch, ktoré koncepčne v duchu samotného Záborského doplnila, aktualizovala a dopísala. Vznikla tak zaujímavá fraška – mozaika, ktorá ponúka absolútne súčasný obraz o Slovákoch nielen z čias Záborského, ale jemne karikovane aj z dnešnej doby.
O čo vlastne ide? V malej dedinskej krčme kdesi na Slovensku sa jedného dňa stretnú anjel s čertom a medzi rečou o dobre a zle a všetkých (nad)pozemských veciach sa stavia o dušu miestneho nepoučiteľného pijana, sedliaka Škorca, ktorého hodiny na zemi sú už spočítané. Anjel, prirodzene, verí v jeho nápravu a snaží sa mu všemocne pomáhať znameniami i situáciami, zatiaľ čo čert práve naopak: vyzdvihuje jeho pijanskú podstatu. V krčme sa aj v tento deň, tak ako obyčajne, zíde skupina ľudí, ktorých jediným cieľom v náročnom a strastiplnom živote je nájsť si aspoň chvíľku potešenia zo štamperlíka. I keď, samozrejme, všetci vedia, že nekonajú správne, nevedia si pomôcť a ľahko sa nechajú unášať slastným alkoholickým zabúdaním. Každá z postáv má svoj dôvod, prečo piť, svoje nesplnené sny a túžby, a napokon i dôvod, prečo s alkoholom neprestať…
Réžie sa ujal umelecký šéf DJZ M. Náhlík, ktorý umne skombinoval dobové žánre, prečítal a využil Záborského priame autorské poznámky a spolu s dramaturgičkou i skryté odkazy na podobnú tému z ďalších jeho textov a celé to okorenil moderným štylizovaním hereckého súboru do akéhosi biomechanického ľudového divadla. Postavy tu nehrajú samy za seba, ale sú manipulované a manipulovateľné v konaní, pohyboch, reakciách a správaní nadprirodzenými bytosťami čertom a anjelom, ale v nejednom prípade aj režijným zámerom. Inscenácia tak ponúka výrazovo presné, choreograficko-tanečnými prvkami oživené divadlo (v spolupráci so Š. Muchom), jasnú typológiu postáv, hru v hre, humor i odcudzovacie náznaky.
Hudba M. Husovského je dynamickým oživením textu i priestoru, posúva dej, oddeľuje časové roviny a vďaka tomu pôsobí v hre kompaktne, udáva rytmus a sceľuje jednotlivé obrazy. Do hrania sú zapojení aj samotní herci a rekvizity, a to nielen harmonika, ktorá je doslova súčasťou postavy Pištíčka, ale aj lyžičky, poháriky, stoličky a pod.
Scéna a kostýmy S. D. Mrázovej sú minimalistické, funkčné, v dedinskom duchu, s veľkou výpovednou hodnotou. Farebne pritlmené (čierna, biela, hnedá, bordová, modrá atď.) pôsobia presne tak skleslo a bezútešne, aká je i nálada v Záborského textoch. Scéna predstavuje interiér dobovej dedinskej krčmy s niekoľkými drevenými stolmi a stoličkami v popredí, výčapným pultom v zadnej časti. Zadnú stenu vytvára dvoje dverí (vchod do krčmy a dvere do druhej časti domu) a typické okienka s čipkovanými záclonkami. Vtipným scénografickým momentom sú dvere, na ktorých je tabuľa s restami štamgastov. Kostýmy sú dobovo situované skôr do 19. storočia modernejšieho vidieka, prevažne ladené do čiernej, či do jednoduchých prírodných a miestnych odtieňov ako sú bordová, hnedá a tmavomodrá s potlačou. Výnimku tvoria len výstredné, výrazne štylizované kostýmy anjela (s krídlami) a čerta (s rožkami) – biely a čierny variant mohutnej sukne s mnohými spodničkami, až „moravské“ rukávy a výrazné čepce.
Herecký súbor sa so Záborského poetikou vyrovnáva s ľahkosťou. Cítiť, že hra s pesničkami je im blízkou. Dalo by sa povedať, že každý z predstaviteľov si našiel svojský prístup k postave, ktorú stvárňuje.
Dve nadpozemské postavičky tvoria Anjel v podaní Jána Jakaba a Čert v podaní Eleny Kušnierovej. Obaja sú milo insitní, vzácne presne štylizovaní a pomáhajú tlmočiť autorské názory a presvedčenia. Ich obsadenie do týchto postáv bolo veľmi zaujímavým režijným výberom podčiarkujúcim žáner frašky i podstatu dedinského typu divadla.
„Paňou domu“ je krčmárka Šofeles, hrá ju Svetlana Janišová, ktorá aj s málom textu, avšak v gestách, mimike, pohybe a strihoch, vytvára komický obchodnícky protipól k hosťom.
Igor Kasala v úlohe Škorca vtipne karikuje človeka oscilujúceho na hrane medzi napraveným a nenapraviteľným pijanom. Je pritom sympatickým hrdinom, ktorému divák dokáže odpustiť všetky ľudské nedostatky spojené s postavou, ktorú predstavuje. Medzi pravidelné osadenstvo krčmy tvoriace akýsi chór patria aj miestni pijani Zajac (Filip Lenárth) a Lipnický (Matej Lacko). Obaja sa zhostili svojich, dovolím si tvrdiť, že až choreografických rolí, dobre. Ich hra je založená na rytme a presnosti, z čoho následne pramenia humorné situácie. V podobnom duchu sú vystavané aj postavy Marty Rázgy, ochotníckej herečky (Zuzana Kušnierová) a jej syna Pištíčka (Ján Ivan). Tí sa tiež zapájajú do chórových scén, avšak ich úlohou je poukázať na dôležitosť udržiavať si a mať stále sny, pre ktoré sa oplatí zmeniť stereotypný život. Ich snom je hrať svoje divadlo pred publikom. A práve tieto dve postavy sa na chvíľu, podobne ako u Shakespeara, stávajú hercami nastavujúcimi zrkadlo spoločnosti. Aj keď to ich je parodicky zdeformované.
Aj epizódne postavičky ako Škorcova žena (Veronika Husovská), vyplakávajúca a všetkými možnými spôsobmi apelujúca, vydierajúca manželka, Škorcov syn (Michal Novodomský), ako typický pubertiak a zároveň nástroj na vydieranie nepolepšiteľného otca, Mamaj (Peter Krivý) ako dedinský žrút bez dna, sused Jamnický (Boris Srník) ako pokrytecký náboženský fanatik, či Jamnického žena Zuza (Valéria Fürješová) ako prototyp ženy bez názoru, vytvorili humorný, hyperbolizovaný obraz Záborským pokrúteného kritizovaného sveta.
Inscenácia Podivuhodný skon sedliaka Škorca je vtipným profesionálnym ľudovým divadlom hovoriacim o veciach morálky, o alkoholizme, o filozofii života. Veď napokon, nie nadarmo sa hovorí, že ak chceš vedieť, o čom je svet, stačí zájsť do krčmy. Práve tam sa rozprávajú tie najzaujímavejšie životné príbehy, tam sa odohrávajú boje, lásky i sklamania.
Hana Rodová
publikované online 10. 10. 2012

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.