Pátranie po Borgesovi, čase a večnosti

Štúdio 12, Martin Hodoň & Gaffa: ↑&X Apendix
Réžia: Martin Hodoň
Dramaturgia: Dáša Čiripová
Scéna, kostýmy, svetelný dizajn: Michal Hōr Horáček
Hudba: Ink Midget
Produkcia: GAFFA o. z./Štúdio 12
Účinkujú: Nikoleta Rafaelisová, Daniel Raček
Premiéra 12. 8. 2020, Štúdio 12
Na javisku stojí muž (Daniel Raček) a žena (Nikoleta Rafaelisová). Obaja vo všedne pôsobiacom odeve, on s igelitovými taškami a batohom, ona obutá v papučiach, pripomínajú ľudí z periférie spoločnosti. Obaja stoja s pohľadom upretým do hľadiska, v ktorom sa usádzajú diváci. Scéna (Michal Hōr Horáček) nemá žiadny výrazný prvok, tvorí ju len čierny, neutrálne pôsobiaci priestor javiska s niekoľkými zdrojmi svetla a čiernym kubickým objektom v pozadí. Z reproduktorov znejú rôzne „hity pop-music“ (interpretov ako Susan Vega, Modus, ABBA…). Ona sa začína pomaly pohybovať a z neistých gest vznikajú jednoduché tanečné kreácie, v istom momente vyvolávajúce naivný až klišé dojem. Na tvári má jemný zasnený úsmev, ktorý sa u mnohých z nás objaví pri príjemnej spomienke. Do tanečnej akcie vstupuje tanečník a jeho naivné a spočiatku nekoordinované pohyby vyvolávajú chápavý úsmev. S výraznejším rytmom a zrýchľovaním tempa hudby sa pohyb a gestá oboch performerov stávajú istejším, koordinovanejšími, výraznejšími a technicky profesionálnejšími. Úvodnému obrazu však dominuje atmosféra všednosti až „opotrebovanosti“ (odev a kreácie tanečníkov, či „ošúchané songy pop-music“), ale aj istej nostalgie, ktorá často sprevádza spomienky na ľudí a udalosti z minulosti.
Inscenácia zoskupenia GAFFA bola uvedená v roku 2020 v rámci dvoch festivalov. Sprievodné texty uverejnené na webových stránkach oboch prehliadok – NuDanceFest a Drama Queer – upriamujú pozornosť na tvorbu argentínskeho spisovateľa Jorge Luisa Borgesa. Esejista, prozaik a básnik sa považuje za jedného z najvplyvnejších tvorcov 20. storočia. Borges za túto pozíciu nevďačí len nezvyčajne originálnemu štýlu prepájajúcemu postupy vecnej a krásnej literatúry, textom odkazujúcim a konfrontujúcim veľké množstvo literárnych a filozofických diel minulosti, ale aj viacerým myšlienkovým konceptom prestupujúcim všetky žánre jeho tvorby. K základným charakteristikám Borgesovho štýlu patrí „esejistický princíp“ aplikovaný v poviedkach i básňach, spolu so špecifickým humorom, ktorý nevyvoláva smiech, je len iróniou a sebairóniou s odstupom „nenápadným úsmevom“[1] a postupom – akýmsi „trikom“, ktorým premieňa filozofické idey na literatúru.[2] Borges podľa Paulíny Šišmišovej vnímal vo filozofických a náboženských predstavách predovšetkým estetické hodnoty. „Metafyzika bola pre Borgesa druhom fantastickej literatúry, lebo filozofické a teologické invencie považoval za nemenej fantastické ako umelecké.“[3] V kontexte tohto vzťahu sa mení aj charakter jeho diel fantastickej literatúry. I keď argentínskeho literáta podnecovali myšlienky mnohých autorov, „neofantastický svet Borgesových poviedok je inšpirovaný schopenhauerovským subjektívnym idealizmom, podľa ktorého je skutočnosť to, čo za skutočné považujeme.“[4] A pravdepodobne niekde v tomto bode sa inscenácia dotkne diela Borgesa. Podľa tvorcov „tanečný duet Apendix je anticipáciou konca“ a ako ďalej uvádzajú, inscenácia „na pôdoryse Borgesových textov skúma presah vedomia a nevedomia do formovania skutočnosti. Čas, ako katalyzátor šedej kôry a ďalšia premárnená šanca pamätať si svoj život. Zomriem, a ani si to nebudem pamätať.“[5] Čas a pamäť sú jedným zo základných motívov Borgesovho diela. Spisovateľova družka a správkyňa jeho pozostalosti Maríe Kodama upozorňuje, že „čas, pamäť a spomienky vystupujú v mnohých Borgesových básňach takmer ako synonymá, všade vidno úsilie preniknúť do substancie, ktorá je skrytá pod zdanlivosťou…“[6] Podľa spisovateľa „neexistuje medzi pripomínaním si a predstavovaním si minulosti rozdiel, keďže minulé udalosti sú, takisto ako zobrazované fikcie, iba snom“.[7] Borges kategórii času venoval niekoľko diel vrátane dvoch kľúčových esejí – Dejiny večnosti a Nové popretie času. V druhej eseji opakovane upozorňuje na autonómnosť každého okamihu, popiera existenciu jediného času, v ktorom sa reťazia všetky udalosti a okrem následnosti popiera aj ich koexistenciu. „Rovnako zbytočné sa mi zdajú nádej a strach, ktoré sa vždy vzťahujú na budúce udalosti, to znamená na udalosti, ktoré sa nestanú nám, lebo sme iba prítomnosťou.“[8] Borges prostredníctvom rôznych teórií dospieva k Schopenhauerovemu názoru, podľa ktorého „formou prejavu vôle je len prítomnosť… Nikto nežil v minulosti, nikto nebude žiť v budúcnosti – formou celého života je prítomnosť, je vlastníctvo, o ktoré nás nič nemôže pripraviť.“[9] A konštatuje – „čas je substancia, z ktorej som vytvorený. Čas je rieka, ktorá ma strháva, ale tou riekou som ja, čas je tiger, ktorý ma trhá na kusy, ale tým tigrom som ja…“[10] A práve z tejto perspektívy Borgesovho chápania času je možné inscenáciu interpretovať, nahliadnuť na jej štruktúru, jednotlivé roviny i naratívny princíp.
Inscenácia, na stránke festivalu Drama Queer uvedená ako „drsný, dravý a v tom istom momente krehký príbeh o čase, ktorý je neúprosný a pamäti, ktorá zabúda“,[11] sa nepokúša o lineárne rozvíjaný dej. Tanečné choreografie majú podobu uzavretých celkov, sú oddelené tmou, vo vnútri štruktúrované aj zmenou svetelnej atmosféry. Svetelný dizajn (Michal Hōr Horáček) má minimalistický charakter, vzniká pomocou niekoľkých zdrojov svetla v tvare horizontál a vertikál, studené biele svetlo sa strieda s teplým žltým a energickým červeným. Svetlo dopĺňa významovú rovinu, je prostriedkom premien „puristickej“ scény, v istom zmysle dynamizuje „dejovú“ líniu a osvetlenie hľadiska integruje diváka do diania na scéne. Aký „príbeh“ sa odohráva na javisku? Borgesove „myslenie o čase“ v sebe spája (zdanlivé) protiklady – večnosť s prchavosťou, nekonečnosť s časovosťou. Podľa Houskovej sa tak „v Borgesovej koncepcii času strieda pohľad sub specie aeternitatis s pominuteľným a historickým“[12] a pripomína, že podobne sa v jeho textoch objavuje „stotožnenie jedinca so všetkými ľuďmi“ a vnímanie jedinečnej osobnej skúsenosti.[13] Borges variuje paradox identity aj v motíve „človeka, ktorý duplikuje druhého, alebo naopak má v sebe dvojníka“.[14] Polarita nekonečného počtu možností a identity sa u Borgesa prejavuje návratmi a variantmi základných tém v poviedkach, no ako pripomína Housková, nekonečná rozmanitosť neznamená rôznosť, ale práve naopak „cez jednotlivé presvitá elementárny prazáklad, v ktorom sa ruší historický čas.“[15] Podľa môjho názoru aj takto „borgesovsky“ možno čítať dramaturgický zámer tvorcov inscenácie – režiséra Martina Hodoňa a Dáše Čiripovej. Obaja tanečníci sú archetypmi, dvojníkmi, no zároveň jedinečnými osobnosťami s individuálnymi osudmi, v ktorých sa zrkadlí totožnosť všetkých ľudí. V jednotlivých obrazoch tanečníci prezentujú osudy univerzálneho charakteru, no zároveň reflektujú (vlastnú) skúsenosť s (vlastným) telom a časom, ktorá je skúsenosťou všetkých.
„Poetická a zároveň kruto realistická tanečná perfomancia, ktorá zachytáva život človeka so všetkou intenzitou jeho vrcholov a pádov“[16] má v úvode podobu nesmelého tanca, meniaceho sa na tanečný súboj pripomínajúci jednotlivé štýly street dance. Performeri predvedú publiku celý repertoár tancov zo širšieho kontextu pop-kultúry – od neistých pohybov a krokov „diskotékového mainstreamu“ až po akýsi „battle“, v ktorom sa obaja tanečníci striedajú v rôznych štýloch old či new school street dance (hip-hop, locking, popping, house dance…), vo verziách b-boy a b-girl. Vrcholom úvodnej časti duetu je tanečný súboj pripomínajúci drsný up-rock, či capoeiru – štýly inšpirované bojovým tancom.[17] Nasledujúce obrazy ponúkajú skôr abstraktnejšiu formu tanečného gesta – po uvoľnení a napätí nasledujú gestá dominancie, moci, nadradenosti striedané s gestami neistoty, bezmocnosti, strachu. Vyčerpanie z pohybu a energických gest je odmietané i prijímané zároveň. Minimálny a pomalý pohyb alternuje pohyb exaltovaný, hektický, expresívny. Obaja tanečníci sa vystriedajú v pozícii slabšieho vyžadujúceho oporu, aj v roli podporujúceho. Ak by sa mal v tomto momente príbeh čítať ako príbeh ľudskej existencie, mohol by symbolizovať zápas človeka o zachovanie energie, životnej sily. Súboj nekončí rezignáciou, ale skôr prispôsobením sa „toku, plynutiu“, pomalé pohyby, ťažkopádny krok, či akcia s tabletkami, ktoré k neskorému veku patria, otvorenie a odhalenie kubického objektu v pozadí, návrat tanečníkov na miesto zo začiatku inscenácie, spolu s rekvizitami, pôsobia ako uzatvorenie cyklu jedného i všetkých ľudských životov. Každý jeden obraz je však obrazom bez minulosti i budúcnosti. Ich uzavretosť a minimálna prepojenosť signalizuje zameranosť na prítomnosť, čo je kľúčový moment Borgesovej koncepcie času.
Inscenácia je kompaktným a premysleným tvarom, zoceleným vo všetkých rovinách – dramaturgickej, choreografickej a scénografickej. Obaja interpreti sú viac ako len stabilnými článkami scénickej realizácie, vďaka nim získava dielo na javisku potrebnú expresiu a vysokú technickú kvalitu v tanečne-performatívnej oblasti. Jedinú pochybnosť vo mne vyvoláva „pôdorys Borgesových textov“. V recenzii viackrát spomenutá znalkyňa diela spisovateľa Anna Housková tvrdí, že „Borges čitateľa buď neosloví, alebo nadchne, v nekonečne mnohoznačnom diele si každý nájde svojho Borgesa.“[18] Ja osobne som čitateľ „niekde medzi“, istá časť tvorby ma fascinuje, iná nezaujíma, či dokonca nudí, a preto som si inscenáciu pozrela s istým očakávaním. Priznám sa, že napriek oporným bodom v texte tvorcov a dvoch predstaveniach sa mi „borgesovské“ východiská nedešifrovali s ľahkosťou. Rovnako je pre mňa tajomstvom názov inscenácie – apendix – v zmysle doplnku, dodatku, za ktorý som považovala práve spomenutého Borgesa. Nie som si istá, či sa mne, „laickej“ obdivovateľke Borgesa, nakoniec podarilo nájsť ho v kontexte zamýšľanom tvorcami, ale umelecké dielo je otvoreným interpretačným systémom, takže rátam s ich zhovievavosťou. Predpokladám, že napriek neznalosti, resp. menšej miere orientácie v tvorbe Jorge Luisa Borgesa má väčšina divákov z diela intenzívny estetický zážitok. Spisovateľa by nerozrušila ani projekcia individuálnych interpretácií, pretože by zároveň obsiahla všeobecné, pominuteľné i večné. Na záver by som ako apendix tejto recenzie uviedla Borgesovu báseň, citovanú Maríou Kodama: „Čo záleží na tom, že čas plynie, ak v ňom bola plnosť, extáza, jeden večer.“[19]

---

[1] HOUSKOVÁ Anna. Esejistický princíp v Borgesových textech. In: HOUSKOVÁ, Anna. Nekonečný Borges. Praha : Triáda, 2018, s. 20[2] Tamže, s. 16.[3] ŠISMIŠOVÁ, Paulína. Doslov In: BORGES, Jorge Luis. Borges ústne. Prednášky a eseje. Bratislava : Kalligram, 2005, s. 262.[4] ĎURČOVÁ, Barbara. Doslov. In: BORGES, Jorge Luis. Fikcie. Artefakty. Bratislava : Artforum, 2018, s. 82.[5] Dostupné na internete: https://www.nudancefest.sk/clanok.php?lang=sk&id=242&y=2020 [6] KODAMA, María. Borgesova pamäť. In: BORGES, Jorge Luis. Borges ústne. Prednášky a eseje. Bratislava : Kalligram, 2005, s. 11.[7] Tamže.[8] BORGES, Jorge Luis. Nová koncepcia času. In: BORGES, Jorge Luis. Borges ústne. Prednášky a eseje. Bratislava : Kalligram, 2005, s. 172 – 173.[9] Tamže, s. 185.[10] Tamže, s. 186.[11] Dostupné na internete: https://dramaqueer.sk/show-item/gaffa-%E2%86%91x-a-p-e-n-d-i-x/[12] HOUSKOVÁ, Anna. Esejistický princíp v Borgesových textech. In: HOUSKOVÁ, Anna. Nekonečný Borges. Praha : Triáda, 2018, s. 20.[13] Tamže, s. 21.[14] Tamže, s. 22.[15] Tamže, s. 26 – 27.[16] Dostupné na internete: https://dramaqueer.sk/show-item/gaffa-%E2%86%91x-a-p-e-n-d-i-x/[17] Ak by sme mali vrátiť späť k Borgesovi, tak práve súboj muža proti mužovi, motív noža, je identické jadro argentínskej gaučovskej témy, ktorá tvorí istú časť tematického spektra spisovateľa.[18] HOUSKOVÁ, Anna. Nekonečný Borges. Praha : Triáda, 2018, s. 10.[19] KODAMA, María. Borgesova pamäť. In: BORGES, Jorge Luis. Borges ústne. Prednášky a eseje. Bratislava : Kalligram, 2005, s. 22.