Timravovsko-vajdičkovský rok na dedine
V roku 1948 sa davy divákov valili na každú z repríz novej inscenácie začínajúceho režiséra Karola L. Zachara Rok na dedine. Režisér v čase napätej politickej atmosféry, keď komunistický režim už pomaly, ale neodvratne prenikal do všetkých sfér spoločenského života, ponúkol publiku na osnove jednoduchého príbehu odohrávajúceho sa v priebehu štyroch ročných období sympatický folklórny obrázok o krásach nášho vidieckeho života. Michal Vajdička sedemdesiatpäť rokov od legendárnej Zacharovej premiéry taktiež predstavil inscenáciu odohrávajúcu sa približne rok v malej tuzemskej dedine.
Pohľad cez okno – a inde…
Väčšina inscenácií, ktoré v poslednom období v Činohre Slovenského národného divadla režijne pripravil Roman Polák, vzniklo na základe literárnych predlôh svetoznámych prozaikov ako Viktor Hugo, Lev Nikolajevič Tolstoj, Thomas Mann, Fiodor Michajlovič Dostojevskij, Aľa Rachmanovová, Péter Esterházy a i. Často sa rôznym spôsobom podieľal aj na ich scenáristickom spracovaní, najčastejšie ako autor dramatizácie. Nie je tomu inak ani pri poslednej réžii – svetoznámom románe talianskeho prozaika Alberta Moraviu Konformista z roku 1951, kde však v rámci dramatizácie na niektorých miestach akcentoval iné motívy, dokonca odlišné aj od filmovej verzie románu s rovnomenným názvom.
V jednoduchosti je krása?
Prešovské divadlo Viola sa snaží ulahodiť chuťovým bunkám divákov novou inscenáciou komédie pre gurmánov Bon appetit!, ktorú uviedlo vo februári. Po dvanásťchodovom menu v hre Odamšeneodam tentokrát nejde o degustačnú večeru, skôr o výlet do histórie gastronómie. Na javisku sa stretávajú tri autorky a jeden autor prvých kuchárskych kníh v dejinách. Napriek tomu, že historicky by ich stretnutie možné nebolo, rovnako ako v predchádzajúcej inscenácii to tvorcovia zariadili.
Útrapy slovenského ľudu
Režisér Matúš Bachynec, ktorý je od augusta minulého roka umeleckým šéfom Divadla Andreja Bagara v Nitre, sa k inscenáciám próz Boženy Slančíkovej-Timravy vracia opakovane. Ešte na pôde Vysokej školy múzických umení uviedol v roku 2015 Všetko za národ alebo Apple Pie a o dva roky neskôr v trnavskom Divadle Jána Palárika Ťapákovcov. V najnovšej inscenácii Rozsobáše spojil päť Timraviných poviedok (Katera, U Kanátov, Príde čas, Žiadna radosť, Mocnár) bez príkras zobrazujúcich realitu života na slovenskom vidieku. Dramatizácia pôsobí ako komplexný širokospektrálny obraz dediny a jej obyvateľov.
Bratislavské zápasy na život a na smrť
Pod novým vedením sa DPOH dramaturgicky orientuje na súčasnú drámu a mestské témy – a Bratislava ich má neúrekom. Malé mesto v tieni Viedne sa pred vyše sto rokmi zmenilo na slovenskú metropolu a správou vecí verejných, a teda aj kvalitou života len pomaly dorastá tam, kam už dávno patrí svojou rozlohou a významom – na úroveň sebavedomého európskeho mesta. Ambíciou vedenia DPOH je pomôcť tomuto vývinu činoherným divadlom na úrovni doby i svojej lokácie. Takým, ktoré sa nespolieha na unifikovaný a osvedčený repertoár, ale prináša originálne témy stvárnené súčasnými dramatikmi a dramatičkami. A v tomto smerovaní sa divadlu naozaj darí. Najnovším dôkazom je inscenácia Pressburger Fight Club venovaná osobnosti Imricha Lichtenfelda, legendárneho židovského zápasníka, ktorý sa preslávil bojovým umením krav maga (boj zblízka).
Musí to byť dramatické? Nie, ale bodlo by to
Metaforická dokudráma – tvrdia tvorcovia v popise. V praxi to znamená, že repliky inscenácie vznikali kontinuálne kolektívnou tvorbou a zachytávajú osobné zážitky tvorcov aj spoločenské udalosti, ktoré nastali v priebehu skúšobného procesu. Nedostatočné a nedomyslené financovanie nezávislej (nielen) divadelnej kultúry na Slovensku je dlhodobým problémom, ktorý sa azda najviditeľnejšie prejavil počas pandémie. Upriamenie pozornosti však, bohužiaľ, neznamenalo nápravu. Potýkanie sa s pocitom nespravodlivosti a poníženia vyplývajúcim z finančnej podvýživy je ešte stále každodennou realitou niektorých nezávislých, no etablovaných divadelných súborov (v niektorých prípadoch ide o desiatky rokov!), SkRAT nevynímajúc.
