KOŠIČANMI POSVÄTENÝ FRANTIŠEK
Nielen muzikálové divadlo na Slovensku, ale už aj bábkari majú svojho svätého Františka z Assisi. Zaslúžila sa o to v prvom rade poľská autorka Marta Guśniowska s hrou O bračekoch, sestričkách svätého Františka. Autorkiným východiskom bol sv. František, medziiným, ako patrón zvierat vykonávajúci svoju kresťanskú misijnú činnosť na Zemi ešte predtým, ako ho po smrti vyhlásil pápež Gregor IX. za svätého.
Zo života napichovačov a lízačov
Témou práce a pracovného prostredia je najnovšia inscenácia Divadla SkRAT Napichovači a lízači príbuzná niektorým predchádzajúcim či starším opusom: napríklad Dno, Hetstato vytvoreným ešte pod hlavičkou Stoky, či Paranoja alebo Smutný život Ivana T. už pod hlavičkou SkRATu. No v Napichovačoch a lízačoch je to hlavná téma, ktorej sa podriaďuje všetko. Na rozdiel od iných inscenácií, nielen tých spomínaných, má táto veľmi moderný, technizujúci výraz.
Ľahko rozbitý, ale ťažko pozliepaný džbán
Heinrich von Kleist patrí medzi klasikov nemeckej dramatickej literatúry a s jeho hrami sa stretávame pomerne často aj dnes (predovšetkým v nemecky hovoriacej oblasti). Slovenské divadlá nie sú v tomto trende uvádzania výnimkou. Hoci nie vždy sú integrálnou súčasťou ich dramaturgie.
Chmúrne svätojánske ráno
Ťažko možno hľadať romantickejšiu hru ako Sen noci svätojánskej, a to nielen v rámci tvorby Williama Shakespeara. Kto však prišiel do Štúdia Divadla Jonáša Záborského na ľahko erotickú rozprávku, ten si v prípade najnovšej prešovskej inscenácie tejto hry zmýlil divadlo. Jej režisér Svetozár Sprušanský totiž nielenže nedoprial divákom žiadne víly, kvetiny či iné romantické rekvizity, podarilo sa mu dokonca zmeniť aj žáner tejto hry z pôvodnej komédie na tragédiu.
Viktor alebo hrajme sa na dospelých
Hra Viktor alebo vláda detí to od svojho vzniku nemala jednoduché. Hra priveľmi surrealistická pre realistov a priveľmi realistická pre surrealistov si len ťažko hľadala svoje pole pôsobnosti. Na Slovensku sa táto Vitracova hra inscenovala doposiaľ len jediný raz, v roku 1969 v réžii Petra Mikulíka.
Čakanie na dobrú grotesku
Hra súčasného poľského autora Andrzeja Stasiuka Čakanie na Turka je groteskou o tom, ako sme žili a žijeme. Príbeh by sa dal vyrozprávať na hocijakom mieste, kde sa narušil rokmi zabehnutý stereotyp príchodom nových čias. Špecifikom tejto hry je však fakt, že hovorí o hraniciach, ktoré sú pádom komunizmu a otvorením schengenského priestoru zrušené a, v tomto prípade, predané tureckému investorovi, na ktorého sa podobne ako u Becketta „čaká“, avšak s tým rozdielom, že tento očakávaný „Turek“ napokon predsa len príde a nie je to Turek, ale krásna a tajomná Turkyňa... Stasiukova hra nemoralizuje, ale s vtipom poukazuje na náš stredoeurópsky priestor.
