Pocit plavby s prúdom aj proti nemu
Choreograf Andrej Petrovič je známy ako nezávislý tanečný tvorca s jedinečným a originálnym jazykom. Zároveň vstupuje do tanečných inscenácií ako mentor. Pred príchodom do Baletu Štátneho divadla Košice na miesto umeleckého šéfa mal skúsenosti s prácou s veľkými zriaďovanými baletnými telesami (napr. Balet Slovenského národného divadla, inscenácia Tempest). Jednou z kľúčových bola pre Petroviča ako tanečníka spolupráca na inscenácii medzinárodného divadelného štúdia Farma v jeskyni Refuge/Útočiště. Skúsenosti z choreografií súčasného tanca a fyzického divadla ovplyvnili jeho cit pre dôležitosť témy a jej pohybové stvárnenie na javisku. Po úspešnom pôsobení v zahraničí preto v Štátnom divadle Košice tvorí spôsobom nie veľmi spätým s klasickým chápaním baletu, ale skôr s menej zaužívanými formami či dramaturgickými štruktúrami, ktoré otvárajú priestor aj pre nových divákov. Taká je aj autorská inscenácia Extáza/Obrazy o nej, ktorú vytvoril spolu s hudobníkom Vladislavom Šarišským.
Trochu porcelán, trochu obyčajný plyš
Po typicky rozprávkových tituloch – Smelý zajko (2016), O troch krásach sveta (2018) a Pom Pomove rozprávky (2019) si umelecké vedenie zvolenského Divadla Jozefa Gregora Tajovského zvolilo pre detských divákov a diváčky náročnejší a menej známy titul. Kniha Eduard a jeho zázračná cesta americkej spisovateľky Kate DiCamillo vyšla v slovenskom preklade Márie Štefánkovej v roku 2014.
Medveďku, daj labku (vojakovi Petrovi)
V počiatkoch profesionalizácie bábkarskej tvorby na Slovensku dominovali repertoárom divadiel príbehy, ktorých hrdinami boli antropomorfizované zvieratá. Súčasťou divadelnej tvorby pre deti teda boli i medvede, medvedíky, medvieďatá a mackovia. Aj prvá inscenácia Starého divadla Karola Spišáka v Nitre, ktoré sa vtedy volalo Bábkarský súbor pri Nitrianskom krajovom divadle, mala názov Veselé medvieďatá (1951, hra M. Polivanovovej).
Impresia a Tri sestry
Čechovove Tri sestry vznikali v období impresionizmu (fr. impression – dojem). Pre diela tohto modernistického smeru je typické, že z výrazového hľadiska sa opierajú o ilúziu chvenia, zdania vibrácie, dynamickosti prežívania – či jednoducho povedané: vytvárajú dojem niečoho alebo niekoho, a teda nie realistický či dokonca autentický výraz reality. Ak aplikujeme uvedené charakterizácie priamo na Tri sestry, z hry sa stane príbeh o živote v zdaní reality, v ilúzii a v predstavách, ktoré nielenže nie sú napĺňané, ale korenia sa v prežívaní a myslení postáv čoraz hlbšie a hlbšie. Až tak, že životom v nich, nesmiernym ponorením sa do „lákavosti“ ich dynamiky, sa postupne stávajú všetky postavy ich zosobnením.
Keď sa snúbi profesionál s amatérom…
Málokedy sa uvádza taký počet dôvodov, prečo inscenovať nejakú drámu, ako to bolo v prípade hry s pesničkami podľa tragikomédie Friedricha Dürrenmatta Návšteva starej dámy, pod názvom Návšteva v Linči. Hneď na úvod treba uviesť, že ide o najnovšiu inscenáciu Zet-divadla v Zelenči. A teraz dôvody uvedenia hry: 1. splnenie sľubu, ktorý dal Z-divadlu kedysi tamojší rodák, režisér Jozef Bednárik, že Dürrenmattovu hru Návšteva starej dámy v divadle v Zelenči uvedie (ale svoj prísľub už nestihol splniť, lebo v roku 2013 zomrel); 2. inscenácie sa ujal jeho žiak a následník Peter Oravec, ochotný splniť Bednárikov sľub; 3. obyvatelia Zelenča touto premiérou potvrdili existenciu miestneho divadla s inovovaným názvom Zet-divadlo a možno pridať ešte štvrtý dôvod (ktorý si možno ani neuvedomili) – aktuálnu reakciu na novodobé slovenské (i neslovenské) pomery, ktorú hra v úprave priniesla.
Som veľmi trpezlivý… spravodlivý
Divadelné hry francúzskeho existencialistu Alberta Camusa sa na našich javiskách neobjavujú často. K najviac inscenovaným hrám patrí Caligula (1944), prvýkrát uvedená v Slovenskom národnom divadle až v roku 1990 a celkovo štyrikrát. Diváci Slovenského komorného divadla v Martine sa s tvorbou Alberta Camusa stretli po prvý raz v roku 1996, jeho adaptáciu románu Williama Faulknera Requiem pre mníšku inscenoval Ivan Petrovický.
