| Divadlo | Zet-divadlo Zeleneč |
|---|---|
| Inscenácia | Zet-divadlo Zeleneč: Návšteva v Linči |
| Premiéra | 17. septembra 2022 |
| Divadelná sezóna | 2022/2023 |
Zet-divadlo Zeleneč: Návšteva v Linči
(hra s pesničkami podľa tragickej komédie Friedricha Dürrenmatta Návšteva starej dámy)
Úprava, texty piesní, dramaturgia: Slavka Civáňová
Preklad: kolektív Zet-divadla
Scénografia: František Perger, Marián Perger
Kostýmy: Ľudmila Várossová
Pohybová spolupráca: Jakub Cerulík
Hudba: Peter Vlčko
Produkcia: Ľubomír Jedlička
Réžia: Peter Oravec
Účinkujú:
Claire Zachanassisová: Eva Matejková
Komorník Boby: Marianna Šebelová
Sluha Roby: Félix Halada
Alfréd Ill: Vít Bednárik
Matilda Illová: Gabriela Demovičová
Otília, ich dcéra: Jana Šikulová
Starostka: Silvia Textorová
Farár: Miloš Tibenský
Učiteľka: Júlia Lukačovičová
Policajt: Jozef Tomovič
Vlakvedúca, televízna redaktorka: Paulína Šmidovičová
Rozhlasová redaktorka: Lenka Hulíková
Sekretárka: Soňa Tibenská
Pán Ťažký: Miroslav Bielčík
Miništrant: Leo Tibenský
Harmonikár: Lukáš Tomek
Doktor: Ľubomír Jedlička
Kameramanka: Petra Halmová
Linčanský chór: Pavlína Šmidovičová, Lenka Hulíková, Soňa Tibenská, Miroslav Bielčík, Leo Tibenský
Premiéra: 17. a 18. septembra 2022, Zet-divadlo Zeleneč, Kultúrny dom v Zelenči
Málokedy sa uvádza taký počet dôvodov, prečo inscenovať nejakú drámu, ako to bolo v prípade hry s pesničkami podľa tragikomédie Friedricha Dürrenmatta Návšteva starej dámy, pod názvom Návšteva v Linči. Hneď na úvod treba uviesť, že ide o najnovšiu inscenáciu Zet-divadla v Zelenči. A teraz dôvody uvedenia hry: 1. splnenie sľubu, ktorý dal Z-divadlu kedysi tamojší rodák, režisér Jozef Bednárik, že Dürrenmattovu hru Návšteva starej dámy v divadle v Zelenči uvedie (ale svoj prísľub už nestihol splniť, lebo v roku 2013 zomrel); 2. inscenácie sa ujal jeho žiak a následník Peter Oravec, ochotný splniť Bednárikov sľub; 3. obyvatelia Zelenča touto premiérou potvrdili existenciu miestneho divadla s inovovaným názvom Zet-divadlo a možno pridať ešte štvrtý dôvod (ktorý si možno ani neuvedomili) – aktuálnu reakciu na novodobé slovenské (i neslovenské) pomery, ktorú hra v úprave priniesla.
Hoci hru F. Dürrenmatta uviedlo ochotnícke divadlo, pri mnohých súčasných povrchných divadelných textoch v profesionálnych divadlách, zameraných iba na efekt, dobre padne slovo klasika s dokonale vypracovaným pôdorysom príbehu, bohatým jazykom (i keď ho upravovateľka Slávka Civáňová „poslovenčila“, použijúc domáce nárečie) a témou vhodnou na aktualizáciu, pretože samotná hra bola i je stále aktuálna. S. Civáňová (úprava, texty piesní, dramaturgia) mala pri úprave Dürremattovho textu na vedomí dva fakty: kto bude hrať a pre aké publikum. Rešpektovala ochotnícku scénu i domáce publikum a oslovila k spolupráci profesionálnych divadelníkov, takže vznikla inscenácia, ktorú Zet-divadlo môže prezentovať aj na profesionálnej scéne.
Známy príbeh tragikomédie Friedricha Dürrenmatta Návšteva starej dámy umiestnila S. Civáňová do obce Zeleneč, známej aj ako Linč, čím splnila predpoklad, že dej sa bude odohrávať v slovenskom prostredí malého mesta, ktoré dôverne pozná aj domáce publikum. Tomu prispôsobila jednotlivé figúrky, obdarila ich domácim nárečím i zjednodušeným myslením malých ľudí, čo však dnes možno zovšeobecniť, žiaľ, na veľkú časť slovenskej spoločnosti. Aktualizáciu ponúkla samotná hra, pretože podplácanie, korupcia existovali v každom čase, iba čas od času menili formu. Takže upravovateľka nemusela veľa prerábať, iba podporila slovenskú atmosféru jazykom, ľudovými spevmi i správaním sa postáv. V prílišnej snahe zachovať či posilniť grotesknosť aktuálnej výpovede použila v jednej scéne náboženskú pieseň, čo mohlo niekoho aj uraziť. Výpovedná hodnota Dürrenmattovej tragikomédie bola do istej miery prekrytá až prehnane veseloherným stvárnením niektorých postáv, no v konečnom dôsledku hra splnila svoj cieľ, podporila tvrdenie, že všetko sa dá kúpiť, v tomto prípade aj smrť človeka, o ktorú sa nepriamo pričinili všetci účastníci príbehu.
Nebýva pravidlom, aby tvorivý tím v ochotníckom divadle – okrem účinkujúcich – tvorili profesionáli. Tentokrát prizvalo divadlo k spolupráci umelcov z Divadla Andreja Bagara v Nitre a z Divadla Nová scéna v Bratislave. O zosúladenie dvoch rozdielnych fenoménov, ochotníckeho a profesionálneho divadla, sa zaslúžili predovšetkým dramaturgička S. Civáňová (DAB) a režisér Peter Oravec (na voľnej nohe), ktorý je plnohodnotným nástupcom J. Bednárika. Dokáže pracovať s témou tak, aby udržal divákovu pozornosť: neustálymi zmenami scény, pohybom hercov a nečakanými obratmi v príbehu. Kým prvé dejstvo prebiehalo veľmi dynamicky, v druhom sa tempo spomalilo aj preto, že ubudlo „masových“ scén a pribudli dialogické strety postáv, ako napríklad spomienkový rozhovor hlavnej ženskej postavy Claire Zachanassisovej s jej niekdajším milencom Alfrédom Illom. Tento dialóg by bol zniesol isté škrty.
Aj v tejto inscenácii sa odráža Bednárikova metodika, teda spojenie ľudového a profesionálneho divadla, syntetickosť, štylizácia, artistnosť, čo často konštatuje aj Vladimír Štefko či iní divadelní kritici v súvislosti s Bednárikovou režijnou prácou. Spojenie profesionálneho divadla s amatérskym sa dialo aj v rámci hereckého obsadenia. Kým do roly Claire Zachanassisovej obsadil P. Oravec profesionálnu herečku (Eva Matejková), jej náprotivok, hlavnú mužskú postavu Alfréda Illa, hral člen domáceho divadla Vít Bednárik (brat zosnulého J. Bednárika). Ukázalo sa to ako dobré riešenie, pretože E. Matejková zvládla svoju úlohu so skutočnou profesionalitou a istým spôsobom prinútila amatérskych hercov dosahovať vyššiu úroveň. Pritom treba vziať do úvahy skutočnosť, že mnohí účinkujúci stáli na javisku po prvýkrát (preto si dali veľmi záležať na svojom výkone). Tu opäť cítiť ruku režiséra, lebo P. Oravec, podobne ako kedysi J. Bednárik, pracuje s hercami a cizeluje ich výkony do poslednej chvíle. Herecký ansámbel Zet-divadla sa ukázal ako tvárny element ochotný počúvať režiséra, čo napokon prinieslo ovocie v podobe viacerých vydarených výstupov.
Postavy obyvateľov malého mesta mali niekoľko spoločných znakov (napr. čierne línie okolo očí, rovnaké názory i správanie), ktoré ich charakterizovali ako jednoliaty kolektív, masu. Možnosť ľahkej manipulácie využila Claire Zachanassisová a priamo (slovami) či nepriamo (peniazmi) dosiahla svoj cieľ – smrť bývalého milenca. E. Matejková stvárnila túto rolu s hereckou vyzretosťou a chuťou, čím inšpirovala aj svojich spoluhercov. Zaujímavo vymyslený bol proces pomalej zmeny názorov prostredníctvom zmien v kostýmoch. Najprv mali všetci zlaté gumáky (bednárikovský nápad!) a pomaly sa celé oblečenie postáv menilo na zlaté (s výnimkou Alfréda Illa) ako prejav súhlasu s Clairinou požiadavkou. Sila peňazí neustále priberala nové a nové rozmery. Autorkou honosných zlatých kostýmov, ale aj ostatnej farebnej kostýmovej rozmanitosti na prázdnej scéne bola Ľudmila Várossová, ktorá bola kedysi dvornou kostýmovou výtvarníčkou J. Bednárika a v súčasnosti aj P. Oravca.
Scénická hudba vhodne zdôrazňovala a zvýznamňovala niektoré dramatické momenty inscenácie. Ich autor, Peter Vlčko, spolupracuje predovšetkým s nitrianskymi divadlami.
Profesionálne a nápadito bola riešená aj scéna, opäť pomocou nitrianskych javiskových majstrov, Františka Pergera (tvoril aj v časoch J. Bednárika, dobre poznal jeho nápady a teraz prijal spoluprácu s P. Oravcom) a jeho syna, Mariána Pergera, čo sa ukázalo ako šťastná voľba. Prázdne javisko so širokými schodmi sa čas od času zaplnilo rozličnými konšteláciami škatúľ a kufrov, využijúc princíp detskej hry. A opäť bednárikovský princíp miniaturizácie pomohol pri zobrazení majetku vo vlastníctve Claire Zachanassisovej, keď sa na vnútornej stene kufrov objavili nalepené obrázky reálnych budov. Prostredie a náladu malého mesta dopĺňala aj zadná projekcia, premietajúca stanicu a iné časti Linča, a truhla ako symbol víťazstva peňazí.
Summa summarum: Zet-divadlo inscenáciou tragikomédie Návšteva v Linči opäť potvrdilo, že dokáže prestúpiť hranice ochotníckeho divadla a úspešne pokračovať v ceste, na ktorú ho vypravil J. Bednárik v Z-divadle. Ide o kolektívne dielo, ktorým síce divadlo samo o sebe je, ale v tomto prípade to platí dvojnásobne, lebo sa doň zapojilo celé mestečko – herci, producenti i publikum.
A ešte niekoľko slov k divadelnému bulletinu z autorskej dielne S. Civáňovej: svedčí o rozhľadenosti autorky, odbornosti a vycibrenom vkuse. Určite prispeje aj k dovzdelaniu divákov. Ide o profesionálne dielko, odrážajúce nielen snahu zviditeľniť Zet-divadlo, ale aj vlastnú, dnes už vysokú autorskú úroveň.
Marta Žilková (1942) je absolventkou Filozofickej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Prešove (aprobácia slovenský jazyk – ruský jazyk). Tri roky učila na Gymnáziu E. Gudernu v Nitre, potom na Pedagogickej fakulte v Nitre na katedre slovenského jazyka a literatúry, ďalej pracovala v Archeologickom ústave Slovenskej akadémie vied v Nitre ako výkonná redaktorka vedeckého časopisu Slovenská archeológia. Od roku 1999 pôsobila ako vedecká pracovníčka (neskôr aj riaditeľka) Ústavu literárnej a umeleckej komunikácie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Prednášala teóriu mediálnej kultúry a metodiku estetiky. V roku 1977 obhájila titul PhDr., v roku 2002 titul PhD., v roku 2003 sa habilitovala na docenta a v roku 2005 získala titul profesora v odbore estetika. Je autorkou novej estetickej disciplíny – praktická estetika.
Vydala niekoľko monografií z oblasti mediálnej kultúry a literatúry pre deti a mládež (Dráma v audiálnej tvorbe, 1995; Dieťa v kontexte postmoderny, 2001; Výhry a prehry mediálnej drámy, 2004; Globalizačné trendy v mediálnej tvorbe, 2006; Intertextuálne a intermediálne interpretácie, 2012), tri preklady kníh z oblasti semiotiky (z maďarského, ruského a poľského jazyka). S kolektívom autorov vydala vysokoškolskú učebnicu Praktická estetika. V 90. rokoch založila vysokoškolské divadlo VYDI a časopis Občas-Nečas. Bola vedúcou riešiteľkou niekoľkých grantových projektov VEGA a KEGA. Pravidelne vystupovala na domácich i zahraničných konferenciách. Napísala stovky odborných článkov a recenzií doma i v zahraničí (Maďarsko, Rusko, Švajčiarsko, Česko). Je editorkou viacerých zborníkov (Globalization Trends in Media – prestížne anglické vydavateľstvo Cambridge Scholars Press v roku 2006; Slovenská kresťanská kultúra, 2010 – Ostrihom, atď.). Bola členkou Institute for Semiotic Studies (ISSS) so sídlom vo Viedni. Posledné roky je na dôchodku a venuje sa recenzovaniu divadiel a literatúry pre deti a mládež.
Recenzentka: Marta Žilková
Marta Žilková (1942) je absolventkou Filozofickej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Prešove (aprobácia slovenský jazyk – ruský jazyk). Tri roky učila na Gymnáziu E. Gudernu v Nitre, potom na Pedagogickej fakulte v Nitre na katedre slovenského jazyka a literatúry, ďalej pracovala v Archeologickom ústave Slovenskej akadémie vied v Nitre ako výkonná redaktorka vedeckého časopisu Slovenská archeológia. Od roku 1999 pôsobila ako vedecká pracovníčka (neskôr aj riaditeľka) Ústavu literárnej a umeleckej komunikácie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Prednášala teóriu mediálnej kultúry a metodiku estetiky. V roku 1977 obhájila titul PhDr., v roku 2002 titul PhD., v roku 2003 sa habilitovala na docenta a v roku 2005 získala titul profesora v odbore estetika. Je autorkou novej estetickej disciplíny – praktická estetika. Vydala niekoľko monografií z oblasti mediálnej kultúry a literatúry pre deti a mládež (Dráma v audiálnej tvorbe, 1995; Dieťa v kontexte postmoderny, 2001; Výhry a prehry mediálnej drámy, 2004; Globalizačné trendy v mediálnej tvorbe, 2006; Intertextuálne a intermediálne interpretácie, 2012), tri preklady kníh z oblasti semiotiky (z maďarského, ruského a poľského jazyka). S kolektívom autorov vydala vysokoškolskú učebnicu Praktická estetika. V 90. rokoch založila vysokoškolské divadlo VYDI a časopis Občas-Nečas. Bola vedúcou riešiteľkou niekoľkých grantových projektov VEGA a KEGA. Pravidelne vystupovala na domácich i zahraničných konferenciách. Napísala stovky odborných článkov a recenzií doma i v zahraničí (Maďarsko, Rusko, Švajčiarsko, Česko). Je editorkou viacerých zborníkov (Globalization Trends in Media – prestížne anglické vydavateľstvo Cambridge Scholars Press v roku 2006; Slovenská kresťanská kultúra, 2010 – Ostrihom, atď.). Bola členkou Institute for Semiotic Studies (ISSS) so sídlom vo Viedni. Posledné roky je na dôchodku a venuje sa recenzovaniu divadiel a literatúry pre deti a mládež.
Marta Žilková (1942) je absolventkou Filozofickej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Prešove (aprobácia slovenský jazyk – ruský jazyk). Tri roky učila na Gymnáziu E. Gudernu v Nitre, potom na Pedagogickej fakulte v Nitre na katedre slovenského jazyka a literatúry, ďalej pracovala v Archeologickom ústave Slovenskej akadémie vied v Nitre ako výkonná redaktorka vedeckého časopisu Slovenská archeológia. Od roku 1999 pôsobila ako vedecká pracovníčka (neskôr aj riaditeľka) Ústavu literárnej a umeleckej komunikácie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Prednášala teóriu mediálnej kultúry a metodiku estetiky. V roku 1977 obhájila titul PhDr., v roku 2002 titul PhD., v roku 2003 sa habilitovala na docenta a v roku 2005 získala titul profesora v odbore estetika. Je autorkou novej estetickej disciplíny – praktická estetika.
Vydala niekoľko monografií z oblasti mediálnej kultúry a literatúry pre deti a mládež (Dráma v audiálnej tvorbe, 1995; Dieťa v kontexte postmoderny, 2001; Výhry a prehry mediálnej drámy, 2004; Globalizačné trendy v mediálnej tvorbe, 2006; Intertextuálne a intermediálne interpretácie, 2012), tri preklady kníh z oblasti semiotiky (z maďarského, ruského a poľského jazyka). S kolektívom autorov vydala vysokoškolskú učebnicu Praktická estetika. V 90. rokoch založila vysokoškolské divadlo VYDI a časopis Občas-Nečas. Bola vedúcou riešiteľkou niekoľkých grantových projektov VEGA a KEGA. Pravidelne vystupovala na domácich i zahraničných konferenciách. Napísala stovky odborných článkov a recenzií doma i v zahraničí (Maďarsko, Rusko, Švajčiarsko, Česko). Je editorkou viacerých zborníkov (Globalization Trends in Media – prestížne anglické vydavateľstvo Cambridge Scholars Press v roku 2006; Slovenská kresťanská kultúra, 2010 – Ostrihom, atď.). Bola členkou Institute for Semiotic Studies (ISSS) so sídlom vo Viedni. Posledné roky je na dôchodku a venuje sa recenzovaniu divadiel a literatúry pre deti a mládež.
