Čakám, až prídem na rad – zn. Žena
Systematická osvetová činnosť v oblasti rodovej citlivosti, ktorej sa dlhodobo venujú Iveta Škripková a divadelné štúdio T.W.I.G.A., má za sebou ďalší úspešný krok vpred. V rámci projektu Lexikón sexizmu[1] (založeného na výskume verbálneho a neverbálneho násilia páchaného na ženách od súkromnej po verejnú sféru) vznikla divadelná inscenácia, ktorá priamo na tento ojedinelý výskumný projekt nadväzuje a predstavuje tak ďalšiu platformu pre tematizovanú verejnú debatu.
Námesačná bez nápadov a bez tenora Košičanom zavarila
Dielo Giuseppeho Verdiho je na slovenských operných javiskách nepochybne populárne a návštevnícky zaistené, no s hudobno-divadelným odkazom skladateľových najvýznamnejších predchodcov narábajú dramaturgovia veľmi opatrne. Dôvody sú sčasti objektívne, no v nemalej miere sa odvíjajú aj od neznalosti. Uvažovať nad výberom predverdiovského titulu znamená mať na zreteli približne stodvadsať opier z pera Gioachina Rossiniho, Vincenza Belliniho a Gaetana Donizettiho.
Čudné popoludnie zahmlené a prchavé ako Dr. Burke sám
Najnovšia inscenácia Blaha Uhlára v Divadle Alexandra Duchnoviča sa odlišuje od jeho predchádzajúcich spoluprác s rusínskym divadlom najmä „svojím vznikom“, keďže nejde o javiskový tvar, ktorého jadrom sú kolektívne improvizácie súboru či iné alternatívne divadelné postupy. Hoci tvorcovia tentoraz ako východisko použili starší dramatický text, inscenácia tematicky zapadá do spomínaného radu spoločných diel, keďže Ladislav Smoček v hre Čudné popoludnie Dr. Zvonka Burkeho vytvára absurdný, groteskný svet plný bizarností a obrátenej logiky.
Tanečný dom elledanse originálne posúva vlastné hranice
V Bratislave sa mdlé divadelné ovzdušie konečne trochu rozvírilo. Dôvodom je prvá inscenácia šiestej sezóny elledanse Dlhá noc, v ktorej sa tento tanečný dom neobvykle spojil s konverzačkami presláveným divadlom GUnaGU. Poprvýkrát tak Šárka Ondrišová pustila na svoj baletizol čistokrvných činohercov a pokúsila sa z nich počas jedného skúškového obdobia „vystrúhať“ performerov. Z Viliama Klimáčka zas režiséra pohybového divadla.
Herstória: Gisi Fleischmann
„Ženy históriu vždy vytvárali rovnakou mierou ako muži, nielen sa na nej ´podieľali´. To, čo je dnes iné, je, že si svoju minulosť plne nárokujú a majú prostriedky, vďaka ktorým ju dokážu interpretovať. História nás učí najmä to, že ľudské konanie má svoje dôsledky a isté rozhodnutia nie je možné vziať späť,“ tvrdí zakladateľka feministickej historiografie Gerda Lerner, ktorá v roku 1939 spolu so svojimi rodičmi utiekla pred nacizmom do Spojených štátov amerických.
Nehrať sa na „divadlo“!
Slovenská klasika sa v ostatnom čase akosi výrazne udomácňuje na pôde Fakulty dramatických umení banskobystrickej Akadémie umení, predovšetkým v réžiách Matúša Oľhu. Zaujímavé však je, že si režisér vyberá pomerne problematické texty, ktoré nie vždy môžu konvenovať alebo lichotiť možnostiam nádejných ašpirantov herectva, a navyše si ich inscenácie veľakrát ťažko hľadajú svoju cieľovú divácku skupinu (ako to bolo v prípade inscenácie Holuby a Šulek).
