Ďalšia žena Slávy D.?
Keď v roku 2008 vyšiel román Žila som s Hviezdoslavom po prvýkrát, nevzbudil nejaké výraznejšie reakcie širokej verejnosti, a to ani s ohľadom na Juráňovej zmysel pre rebéliu v podobe revidovaného pohľadu na ikony slovenskej histórie (napr. hra Misky strieborné, nádoby výborné). Jej tvorba bola i naďalej vnímaná predovšetkým z pozícií feminizmu, bez toho, že by sa jej priznal aj iný rozmer – pokus o vyrovnanie so skresľovanou národnou minulosťou, iný pohľad na veci notoricky známe. Pritom sa tento pohľad v slovenskej dramatike objavuje už dlhšie ako výrazný smer (napr. Ballekova hra a inscenácia Tiso, Klimáčkov Dr. Gustáv Husák). Juráňovej texty ale nie sú založené primárne na dokumentárnej vernosti. Autorkina erudícia a prehľad vo faktoch a dobových kontextoch je nesmierna, a tak si môže dovoliť budovať svoje texty ako pestrú fiktívnu mozaiku, v ktorej sa s faktami pohráva ako s prostriedkami pre svoje umelecké vyjadrenie.
Po záťaži na bránice intelektuálne prázdno
Inscenáciou Konfety potvrdzuje žilinské divadlo smer, akým sa vydalo už dávnejšie, a síce podporu najmladšej generácie divadelníkov, dokonca aj súčasných študentov VŠMU. Ponúka im priestory svojho štúdia ako pôdu pre ich prvé spolupráce s profesionálnym súborom. Výhody plynú obojstranne – pre začínajúcich tvorcov, ale aj pre domáce divadlo. Žilinský herecký súbor je totiž jedným z najmladších na slovenskej profesionálnej divadelnej scéne a pre jeho tvárnosť a umelecké dozrievanie je rozmanitosť tvorivých prístupov a poetík žiaduca. Štúdio žilinského divadla sa tak stáva akýmsi experimentálnym priestorom, ktorý (prirodzene, ako v iných divadlách) znesie viac, než veľká činoherná sála.
Kocúr alebo nie? Je to jedno, keď si bohatý.
Už len dátumy, kedy sa Ostrovského krátka hra Nemá kocúr večne hody (1871) uvádzala v slovenských divadlách, sú zaujímavým čítaním. Tri profesionálne inscenácie vznikli začiatkom päťdesiatych rokov, no potom o Ostrovského hru akoby prestal byť záujem. Až v roku 2008 uviedla hru režijno-dramaturgická dvojica Juraj Bielik a Anton Korenči ako svoje absolventské predstavenie na Malej scéne VŠMU. To, že sa hra o arogancii bohatých a konečnom víťazstve cnostne chudobných objavila v budovateľskej dramaturgii, dnes asi nikoho neprekvapí. Zaujímavé však bude opýtať sa, v čom je hra Nemá kocúr večne hody natoľko nadčasová, že prežila aj vyše päťdesiatročnú pauzu a vracia sa na slovenské javiská práve dnes. Zatiaľ najnovšiu inscenáciu režijne a dramaturgicky pripravili Ľubomír Vajdička a Miroslav Dacho v Prešove.
Amadeus je príležitosťou pre všetkých
Igor Kasala hráva v Divadle Jonáša Záborského „takmer hlavné“ roly. I keď je stabilným členom súboru, nepatrí medzi hercov, ktorí by sa „špecializovali“ na titulné postavy. Posledná, do ktorej ho Michal Náhlík obsadil, bol v roku 2012 Škorec v Podivuhodnom skone sedliaka Škorca. A hoci je zjavné, že Antonio Salieri nie je v Shafferovej hre Amadeus titulná postava, je pre príbeh geniálneho hudobníka zo Salzburgu celkom určite najkľúčovejšia.
Štupeľ všetkých zachránil
Juraj Fotul a Peter Weinciller, autori divadelnej hry o Noemovej arche, sa pohrali s myšlienkou záplavy veľmi svojsky. Prispôsobili si mytologický príbeh na dnešný obraz sveta. A tak nám na začiatku ukazujú, ako nás raz zaplaví potopa smetí. Táto alúzia je veľmi pekne prepojená s biblickým príbehom, ktorý sa na javisku nakoniec odohrá.
Unavení herci sú únavní
Svet hercov po tom, čo opustia dosky javiska, bol námetom mnohých filmov, z divadelných hier na túto tému je vari najznámejšia Divadelná komédia Bengta Ahlforsa, menej známa napríklad hra Život v divadle Davida Mameta (obe sa inscenovali aj na Slovensku). O tom, aký ťažký je herecký chlebík, je aj komédia Herci sú unavení, ktorú v tejto sezóne uviedlo Divadlo Jána Palárika v réžii domáceho režiséra Viktora Kollára.
