O tajomstvách, za ktoré sa krvou i životom platí
Uvádzanie hier slovenských dramatikov nebýva v Divadle LAB častým zvykom – väčšiu popularitu i inscenačnú tradíciu (ak možno v prípade študentského divadla vôbec hovoriť o tradícii) v ňom má hlavne svetová klasika a rôzne autorské projekty. O to väčším prekvapením bola preto aprílová premiéra drámy slovenského autora Júliusa Barča-Ivana Dvaja v Štúdiu Burkovňa. Inscenáciu pripravili študenti magisterského a bakalárskeho ročníka: hru režíroval Jakub Mudrák, dramaturgiu mala na starosti Miroslava Košická (1. ročník Mgr. stupňa, odbor divadelná réžia a dramaturgia). V hlavných úlohách sa predstavili študenti tretieho ročníka bakalárskeho stupňa: Tomáš Stopa, Adam Jančina, Dominika Žiaranová a Anna Rakovská.
Súčasný text, zastaraný vizuál?
Ingmar Villqist sa v slovenských divadlách udomácnil od roku 2002. Odvtedy sa objavoval v rôznych časových intervaloch. Poľský dramatik zaujal nielen svojím pseudonymom, ale aj výraznou tvorbou ovplyvnenou škandinávskymi dramatikmi (Ibsen, Strindberg). Villqistova tvorba sa vyznačuje intímnou a komornou atmosférou, v ktorej sa vynárajú postavy pridlávené vlastným osudom, pred ktorým nevedia uniknúť. Atmosféra jeho hier je ponurá. Villqist ponúka na jednej strane obrazy „zlého“ veľkomesta, v ktorom hrdinovia žijú, na druhej strane v náznakoch ukazuje „raj“ na zemi nachádzajúci sa na vidieku. Túžby hrdinov sú iné ako ich situácia, preto v záveroch hier nedochádza k duševnému ani materiálnemu uspokojeniu. Väčšinou všetci končia v bludnom kruhu svojho nezvratného osudu. Texty hier ponúkajú univerzálne príbehy, ktoré pôsobia stále aktuálne. A práve pre tieto skutočnosti sa Villqist stal celosvetovo obľúbeným autorom.
Príbeh milencov bez poézie
V posledných dvoch ukončených desaťročiach (1990 – 2010) bratislavská opera uviedla len sedem inscenácií francúzskych opier. Inak to bolo v prvých dvoch desaťročiach existencie SND, keď sa v bratislavskej opere predstavilo 48 (!) inscenácií autorov francúzskej proveniencie. Nejde nám tu o mechanické porovnávanie, lebo počty premiér boli v minulosti mnohonásobne vyššie (a počty repríz mnohonásobne nižšie) než v posledných desaťročiach. Len chceme zdôrazniť, že hoci opera SND uviedla vtedy také opery ako Boiedlieuovu Bielu pani, Auberovho Fra Diavola, Meyerbeerovu Afričanku a Roberta Diabla, popri dvoch najznámejších Massenetových operách aj jeho Kaukliara u Matky Božej a Thais, Charpentierovu Louisu, Thomasovu Mignon, Adamove opery Keby som bol kráľom a Postillion z Lonjumeau a Delibesovu Lakmé, Saint-Saensovho Samsona a Dalilu, pre naštudovanie Gounodovej opery Romeo a Júlia sa v repertoári nenašlo miesto.
Balada o bezcitnej láske
Košická inscenácia je výnimočná a jedinečná aj tým, že z jednej strany vstupuje do bohato rozvetveného maďarského „liliomovského“ kontextu, ale súčasne prezentuje režijno-scénografický koncept, ktorý je „textom i kontextom nedotknutý“, ako sa vyjadril Ľ. Vajdička v bulletine. Tento moment je veľmi dôležitý, lebo košická interpretácia naozaj objavuje a odkrýva „čistý text“, elementárne dramatické situácie a (po)zabudnuté metafory, symboly a podtexty.
Peter Sagan na žilinskom bábkovom javisku
Zásluhou Petra Sagana a jeho víťazstiev na profesionálnych cyklistických podujatiach od roku 2010, najmä etapových víťazstiev na Tour de France, dostala sa cyklistika do povedomia širokej slovenskej verejnosti. Každoročné televízne prenosy pretekov z Francúzska sledujú tisícky slovenských fanúšikov. Najmä Žilinčania sú na svojho rodáka oprávnene hrdí. Z toho vychádzal dramaturgický zámer žilinského BD, dostať Saganov športový život, úspechy a popularitu do dramatického tvaru.
Zo smutného veselé
V ostatnom desaťročí recenzenti a recenzentky pravidelne poukazovali na nedobré umelecké smerovanie Bratislavského bábkového divadla. Pripomeňme stav, v akom sa divadlo nachádzalo v roku 2008, v čase osláv svojho 50. výročia: „Bratislavské bábkové divadlo si v tomto čase určite nezaslúži prívlastok ,vzorová scéna‘, s ktorým pred vyše 50-timi rokmi vznikalo. Jeho repertoár sa tvorí akoby náhodne. Je v ňom veľmi málo inscenácií pre dospievajúcu mládež a žiaden pokus o inscenáciu pre dospelých (hoci to píšu o inscenácii Ču Čin Čau). Bratislavským násťročným určite nenapadne vybrať sa do bábkového divadla. (Ich rovesníci v Nitre, či v Banskej Bystrici si v tamojších bábkových divadlách majú z čoho vybrať.)
