Orchestrálny pokus o muzikál???

réžia: Michal Vajdička
produkcia: Stanislav Kramarič, Tomáš Beňadik, Silvia Barčíková
scéna a kostýmy: Barbora Holanová, Anna Kučerová
hudobná spol.: Mgr. art. Lenka Paulíková, Mgr. art. Kristián Seidman
hrajú:
Madame Hortense – Henrieta Mickovičová
Pamela – Natália Puklušová
Patricia – Petra Humeňanská
Suzane – Lenka Prokopová
Leon – Michal Jánoš
Ermeline – Danica Matušová
Preméra: 22.11.2008
Inscenácia hry Orchester od Jeana Anouilha mala na Malej scéne VŠMU premiéru 21. 11. 2008, v naštudovaní Michala Vajdičku, absolventky odboru herectva Henriety Mičkovicovej a hercov 4.ročníka, prevažne odboru muzikálové herectvo. Z týchto faktov aj vzhľadom na koncepciu hry bol zrejmý muzikálový charakter inscenácie, s výraznou hudobnou stránkou… Ako to však nakoniec dopadlo?
Príbeh a obsah v Anouilhovej hre nie je až tak podstatný, ako spôsob jeho prezentácie, forma. Prostredníctvom scény, výberom herečiek do jednotlivých úloh, výberom piesní, ktoré odzneli, dal režisér pôvodnej hre opäť iný nádych.
Diváka privíta scéna, na ktorej sú rozložené stoličky pre členov orchestra, ktorí postupne prichádzajú bez hudobného doprovodu, čo pôsobí trochu hlucho a prázdno. Odkladajú si svoje šatstvo a zaujímajú svoje miesta. Žlté osvetlenie, suché listy na zemi, kamenné stĺpy, či mramorová stena v zadnej časti javiska vytvárajú príjemnú atmosféru jesene.
A príbeh sa môže začať… Respektíve viac príbehov, ktoré každá postava vyrozpráva aj prostredníctvom modernej, súčasnej piesne, ktorú režisér vybral a priradil k postave a jej životnej situácii.
Dramatické postavy v hre vytvárajú farebnú škálu odtieňov ľudskej osobnosti, či jemných odtienkov tých najskrytejších čŕt, ktoré sú v každom z nás. Malý orchester v kabaretnom podniku, v kúpeľnom mestečku, vytvárajú tie najrôznejšie typy osobností, ktoré majú spoločné jedno: nespokojnosť, nevyrovnanosť, disharmónia, komplikovaný životný príbeh a napokon miesto, na ktorom sa stretli a kde zároveň spolu skončili.
Na prvý pohľad je všetko tak, ako má byť, každý mám pripravenú partitúru, hudobný nástroj, no už na začiatku je jasné a viditeľné, že orchestrálna hudba nebude primárnou a reprezentačnou zložkou inscenácie. Keď sa napríklad rieši konkrétny problém japonského vzoru pri štrikovaní.
Spôsobom inscenovania tejto hry je úplne potlačená existencia orchestra ako takého. Nikto z členov na svoj nástroj v skutočnosti nehrá, dokonca je niekedy prítomnosť hudobných nástrojov tak zanedbateľná, že napríklad divák prehliada obrovskú basu, na ktorej hrá madam Hortense. A to bolo zrejme režijným cieľom, úplne potlačiť funkciu orchestra ako inštrumentálneho telesa, skupiny zosúladených hudobníkov, ktorí vytvárajú jednotu a zanikajú v dave, pričom je každý z nich dôležitý. V tomto orchestri neexistovala žiadna harmónia, práve naopak a nebol dôležitý nikto. Hudobné časti, symfónie uvedené v hre odzneli z playbacku a herci hru na nástroje fingovali. Na scéne nastalo prítmie, z reproduktorov odznievala vážna hudba a všetci vedeli, že je to všetko klam.
Akou si „hlavou“ orchestra je madam Hortense v podaní absolventky odboru herectva na VŠMU, Henriety Mickovičovej. Elegantná, štíhlučká a krehká dáma v čiernych dlhých šatách, ktorej postavenie je oproti ostatným nadradené. Nonšalantne sa premáva po javisku, nesie sa ako labuť, krúti bokmi a provokačne sa dotýka jediného muža na scéne, diriguje, kritizuje, na všetkom si dá záležať, no najviac na forme. Všetko je vždy v poriadku a dokonalé a ak nie je, aj tak je. Široký nastrojený úsmev, neprirodzené pohyby, to všetko prezrádza zakomplexovanú pozérku, ktorá sa bojí pozrieť skutočnosti do očí a skrýva sa za imaginárny mantinel vytvorený z pretvárky. A taká osoba je riadiacou jednotkou tohto orchestra.
Na scénu prichádza vyzývavá Pamela, ktorú stvárnila Natália Puklušová. Na hlave baretka s perom, čierno – biele tričko s hlbokým výstrihom, z ktorého trčí červená podprsenka, krátka obtiahnutá sukňa, topánky s vysokým opätkom, či výrazne nalíčené pery na červeno, prezrádzajú povahu Pamely. Režisér vhodne zvolil herečku pre stvárnenie tejto postavy, afektované gesto, či neurotické prehrabávanie sa v módnom časopise vytvoril obraz ženy, ktorá si dá veľmi záležať na svojom výzore, pôsobí koketne a povrchne a pritom vtipne. Aj ona odhaľuje tienistú a serióznu stránku svojho života. Pri speve piesne We are the world ukázala veľký hlasový potenciál, dobrú prácu s výškou aj silou hlasového prejavu, no niekedy je menej viac a posledná časť piesne, v ktorej herečka už len opakovala refrén pôsobil trochu zdĺhavo a násilne.
Protikladom Pamelinej povahy je utiahnutá, tichá, zakomplexovaná a vzorná Patrícia, Petry Humeňanskej. Vlasy stiahnuté do konte, okuliare, tehlový pulóver od mamičky, z ktorého trčí čipkovaný golier bielej košele, dlhá hnedá sukňa a nevkusné sandále vystihujú povahu nešťastnej panny, ktorá však v sebe skrýva vášeň a túžbu po láske. To sa prejaví v momente, keď príde „jej“ chvíľa a po Pamelinom výsmechu Patriciinej nevinnosti spieva pieseň Like a virgin. Štýl, akým spieva túto pieseň, je veľmi komický a v podaní Petry Humeňanskej dostáva postava Patricie sympatický šarm. Nahnevaný výraz a kŕčovité držanie tela pri speve tejto piesne umocňujú povahu postavy, uveriteľnosť stvárnenia a vyvolávajú na tvári diváka smiech.
Suzane Lenky Prokopovej je snáď jediná postava, ktorá ani na moment nevyvolávala smiech, vtipnosť, jej situácia je nepríjemná od začiatku. Nešťastne zamilovaná do jediného muža orchestra, do Leona, Michala Jánoša, ktorý má chorú manželku a je navyše zbabelý a nerozhodný. Vzťah týchto dvoch osôb vnáša na javisko vážnosť, avšak miestami zbytočnú a hlavne zbytočné dlhú. Momenty napätia, ktoré medzi nimi boli, pôsobili v záplave neustálych hádok Patrície a Pamely neprirodzene a vážnosť situácie nevyznela naplno, skôr pôsobila retardujúco. Suzane v krátkych kvietkovaných šatách s bordovou stuhou predstavuje obyčajnú, priemernú ženu s prvkami dievčenskosti, ktorá je v stálom napätí a svoje nešťastie neskrýva. Napriek tomu jej výkriky, či protestné vyzliekanie donaha pôsobia neutrálne, nenápadne a hlucho.
Leon, „antimužne“ pôsobiaci muž, nerozhodný, roztrasený, stále sleduje čas, nosí hodinky, čas je pre neho všetkým, vytvoril si v ňom vlastný svet, do ktorého uniká pred realitou. Michal Jánoš veľmi presvedčivo stvárnil muža, ktorý je neistý, duchom slabý, nenápadný, no predsa sa v ňom ukrýva túžba po jedinečnosti a sile mužnosti, akú nemá. Svoj priestor si vymedzuje v závere inscenácie, keď spieva pieseň Gigolo. Text piesne aj spôsob, akým ju prezentuje, vyvoláva zmiešané pocity a tak to aj má byť. Divák má pred očami spoteného mladého muža so stiahnutými nohavicami až ku členkom, ktorý stojí na stoličke a chrapľavým hlasom spieva, ba kričí, že bude gigolo. Vtip sa mieša s tragickým tónom a výsledkom je nešťastný chaos, aký je v každom charaktere tejto hry. Tento moment považujem za veľmi silný, výraz herca, trhané pohyby aj spev vyvolávajú dojem akejsi internej apokalypsy.
Ermeline, Danici Matúšovej, je súbor malých príbehov a situácií s jej manželom Edmondom, pre ktorého sa stále rozčuľuje a on jej nikdy nič nepovie. V tomto prípade vyznieva jej zúfalstvo, nazvala by som to najmenej škodne, najmenej pesimisticky. Danica sa ujala svojej postavy veľmi premyslene a hoci v piesni Fuck you nebol jej spevácky prejav stopercentný, vyvážila to hrou, gestami a výrazom. Jej nádej sa skrývala možno aj v elegantnom tričku zelenej farby, pričom kockované trištvrťové nohavice a sandále s opätkom ju zaradili medzi obyčajných ľudí, ktorí si dajú na sebe záležať, no nepatria medzi extrémy typu Pamela a Patricia. Jej postava pôsobila harmonicky, ako aj jej javisková forma.
Madame Hortense sa rozpadol jej orchester, ktorý nikdy nefungoval. Už to nie je tá uhladená „micka“ v čiernych šatách, ktorá sa vznáša ako pávica, ale nervózna kôpka nešťastia s rozcuchanými vlasmi, sombrerom na hlave a mexickými hrkálkami, ktorými sa snaží spasiť ďalšie, v tomto prípade posledné, nevydarené číslo programu.
Je koniec a ešte nedávno elegantná dáma sedí sama a zničená a slabučkým hlasom spieva Perfect day.
Nastáva ticho, ničota, nihilizmus, pokazený program, rozpad orchestra. Tento pocit mal ostať a poslednou piesňou mala byť slabučká, nevýrazná, smutná a úbohá. Do tohto momentu však na javisko prichádzajú všetci herci a spievajú titulnú pieseň popovej skupiny 90tych rokov Spice Girls, čo výrazne oslabil pocit ničoty a konca. Posledná pieseň pôsobila v celkovej koncepcii nevhodne a umelo. Zničila ideu akéhosi psychologického oblúku, ktorým prešla každá z postáv – príchod, postupné odhalenie, výbuch a odchod, to sú fázy, ktorými prešli všetci, a tak sa javisko postupne vyprázdňovalo.
Na javisku mal divák možnosť vidieť slzy, plač, krik, smiech, počul mnoho slov a stal sa svedkom hádok, napätia, intimity, surovosti, pretvárky, explózie, ktorých výsledkom však bolo ticho. A tak sa stáva hádam najvypovedanejšou postavu postava hluchej flautistky, ktorá nemá meno, identitu, emóciu, nič. A práve ona, ako jediná, skutočne hrá pred divákmi na flautu. To bol jej príbeh, po ktorom odchádza zo scény. Presne o tom boli všetky ostatné, to mali všetky spoločné, ticho a ničota na konci.
Inscenácia, v ktorej účinkujú muzikáloví herci, by mala byť silná práve po hudobnej stránke. Ťažko povedať, či to bolo spôsobené technickým nedostatkom – ozvučenie na Malej scéne, ktoré nie je na vysokej úrovni a kvalita zvuku bola nízka, ale v niektorých momentoch pôsobili herci veľmi neisto. Spôsobili to iste aj technické nedostatky, napríklad keď mikrofón začal fungovať niečo neskôr, ako odzneli prvé tóny piesne.
Inscenácia Orchester na Malej scéne VŠMU, mala svoju koncepciu, ktorej sa však režisér nepridržiaval v každom žiadanom momente. Pôsobila tak miestami chaoticky a situácie napríklad medzi Leonom a Suzane boli zbytočne dlhé a neprirodzene seriózne v rámci celkovej poetiky, akú si režisér zvolil.
Táto inscenácia bola skôr pokusom o muzikál, ako muzikál skutočný, prípadne činohra s piesňami, ktoré však neboli dotiahnuté do konca.

Magdaléna Ivanová

Magdaléna Ivanová vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Pôsobí v oblasti médií.