Oddychový chaos

Mika Myllyaho: Chaos
Preklad: Otto Kauppinen, Mário Drgoňa
Dramaturgia: Mário Drgoňa
Scéna: Katarína Grega Nedelská
Kostýmy: Andrea Madleňáková
Hudba: David Mester
Réžia: Enikö Eszenyi
Účinkujú:
Sofia: Táňa Pauhofová
Ema: Diana Mórová
Júlia: Monika Hilmerová
Slovenské národné divadlo v decembri uviedlo novú inscenáciu Chaos. Tento rok sa na našich javiskách z dôvodov pandemickej situácie, prirodzene, neuskutočnilo množstvo premiér, takže s akousi snahou o optimizmus možno povedať, že už samotné uvedenie tejto divadelnej komédie je malým úspechom. Otázkou však je, či dostatočne uspokojivým v zmysle možnej či očakávanej miery umeleckých kritérií dramaturgie našej najväčšej scény…
Vďaka tejto premiére sa na našom javisku už po tretí raz objavila hra od známeho a etablovaného fínskeho autora a režiséra Mika Myllyaho. Zhodou okolností doposiaľ všetky tuzemské uvedenia siahli po titule z autorovej trilógie Panika (2005), Chaos (2008) a Harmónia (2009), ktoré reflektujú problémy súčasného človeka, Európana. Autor sa v nej nepokúšal sledovať akúsi lokálnu špecifickosť tém, ale naopak. Sústredil sa na univerzalitu, nadčasovosť a divácky príťažlivé a overené okruhy. Kým prvá časť trilógie sleduje príbehy troch mužských hrdinov, pozornosť druhej patrí ženám stredného veku, ktoré strácajú kontrolu nad svojimi životmi a postupne ich pohlcuje chaos. Tretia časť s názvom Harmónia zasa pomocou drsného humoru pomenúva problematickosť dosiahnutia pomyselnej harmónie v oblasti pracovného života jednotlivca.
Komédia Chaos mapuje sériu problémov, životných zlyhaní a pádov. Hovorí o účinkoch stresu, následkoch vonkajšieho spoločenského tlaku na jednotlivca a ťažkosti naplnenia očakávaní súčasnosti, a to skrze ženskú optiku, ženskú skúsenosť. V strede pozornosti sú témy ako materstvo, kariéra, psychické zdravie a samozrejme, muži a vzťahy v celej šírke tohto pojmu. Myllayhova hra ponúka smutno-smiešne situácie, ktoré sú divákovi vo svojej podstate známe z množstva seriálov či filmov a ľahšej literatúry, a to spôsobom, ktorý nie je zložitý svojou obsažnosťou a hĺbkou spracovania tém. Na druhej strane, formálna štruktúra výstavby hry tvorí výborný potenciál divadelného stvárnenia. Je priestorom pre hravú hereckú i režijnú realizáciu, a to predovšetkým vďaka princípu viacerých rolí, divadla na divadle a pod.
Hlavné hrdinky komédie sú tri priateľky – Sofia, Júlia a jej sestra Ema. Ženy sa v nej postupne predstavujú a v duchu priznanej divadelnosti rozohrávajú svoj vlastný príbeh. Sofia je snaživou učiteľkou prvého stupňa základnej školy, v ktorej sa pokúša čeliť despotickému vedeniu, tiež matkou a manželkou. Júlia pracuje ako úspešná terapeutka, ale jej osobný život až tak úspešný nie je. Jej single status sa postupne premení v milostný románik so ženatým mužom, ktorý je dokonca jej pacientom. Ema je vyťaženou redaktorkou. Zápasí so svojím dysfunkčným manželstvom a naráža na limity skĺbenia pracovných povinností so starostlivosťou o dieťa.
Javiskové naštudovanie Chaosu v SND sa zásadne neodkláňa od východiskového textu, avšak citeľne sa mu pokúša dodať nadstavbu, alebo lepšie povedané, akýsi nový a umelecky príťažlivý šmrnc. A to predovšetkým prostredníctvom detailne a dobre vedenej réžie Enikö Eszenyi. Táto etablovaná maďarská režisérka do inscenácie zakomponovala tendencie show a náznaky veľkoleposti a teatrálnosti, ktoré sa objavujú už pri príchode hlavných hrdiniek na scénu. Každá z nich sa krátko predstaví v podobe divy v extravagantnej róbe, ktorá vo svetle reflektorov príde na svoj malý „stejdž”. Ten je umiestnený v hľadisku a tvorí druhý hrací priestor. Následne „show kostým” zo seba zoblečie a začne približovať prozaickejšiu a teda reálnu verziu svojho života.
Réžia tiež postavy pomyselne oddeľuje a náznakovo definuje aj pomocou farby kostýmu. Povahovo plachejšiu a idealistickú Sofiu reprezentuje modro-tyrkysová farba, temperamentnú a výbušnú Emu oranžová a napokon terapeutku, analytickejšiu Júliu žltá farba. Kostýmové riešenie inscenácie, ktorého autorkou je Andrea Madleňáková, tvorí štýlovo harmonický celok dobre korešpondujúci s režijným rukopisom a zároveň prináša kontrast voči prevažne čiernej scénografii (Katarína Grega Nedelská). Scéna je minimalistická, zložená z dvoch úrovní priznanej oceľovej konštrukcie, ktorá sa používa pri stavbe javísk. Určovanie miesta deja situácií sa v inscenácii Chaos indikuje iba v náznakoch či pomocou videoprojekcie. Pomerne výrazná je práca zo svetlom. Svetelné efekty opätovne odkazujú na prvky show. Nad hľadiskom sú totiž umiestnené diskogule, ktoré vytvárajú svoju povestnú mozaikovitú svetelnosť. Tieto vizuálne tendencie podtrhuje aj hudba (David Mester), ktorá je výsostne moderná, pulzujúca až klubovou energiou. Pôvodný text hry zadáva tri herecké predstaviteľky, ktorých úlohou je stvárniť nielen tri ústredné ženy príbehu, ale aj všetky vedľajšie postavy. A tých rozhodne nie je málo. Chaos je teda inscenáciou rýchleho hereckého strihu, množstva technicky náročných výziev v zmysle rýchlych prevlekov, meniacich sa mizanscén, javiskových presunov, zmien prostredí a nálad a to od začiatku až do konca. Inscenácia sa tiež opiera o prvky hereckej štylizácie, hyperboly, parodizácie, ako aj odstupu a vonkajšieho komentára.
Herecké obsadenie inscenácie tvoria Táňa Pauhofová (Sofia), Diana Mórová (Ema) a Monika Hilmerová (Júlia). Všetky tri  technicky dobre zvládajú spomínané úskalia a ich herectvo je veľmi kompaktné. Strih, skratka, časovanie a temporytmus tvoria tú lepšiu rovinu inscenácie. A to platí aj pri epizodických postavách a či presnejšie skôr ich karikatúrach. Hyperbola a parodizácia sa najviac prejavuje pri stvárňovaní mužov. Ich výsmešné znázornenie je po technickej stránke herectva jasne bez výhrad, ale ideovo sa nesie v duchu jasných stereotypných a až lacných negatívnych klišé. Zosmiešňuje sa toxická maskulinita, nízky prah emocionality a empatie, neschopnosť vernosti a podobne. K inscenácii Chaos neodmysliteľne patrí aj interaktívna rovina. Odstup od postavy a komentovanie situácie, popisovanie jej ďalšieho priebehu totiž patrí k princípu východiskovému textu. Interakcia a odstup fungujú v rovine hereckej aj režijnej, udávajú inscenácii rýchle tempo a tvoria výborný zdroj komiky.
Rozdielnosť a individualita hereckého prístupu aktérok sa v inscenácii Chaos prejavuje najviac v samotnej výstavbe charakterov Sofie, Júlie a Emy. Miera hereckej plastickosti a hĺbky stvárnenia postáv je citeľne rozdielna. Táňa Pauhofová ako Sofia vystavala veľmi funkčný kontrast osobnostne plachej a istým spôsobom krehkej učiteľky, ktorá sa pod tlakom začína prejavovať agresívne, hoci jej bola táto črta doposiaľ cudzia. Pauhofová vyniká v stvárňovaní vnútorného rozporu a rozdrobenosti postavy. Protikladnosť a emocionálnu vyhrotenosť prejavov Sofie dokáže nielen herecky vystavať a naplniť, ale zároveň aj spájať do úplne harmonického celku bez náznaku protirečivosti. Jej Sofia je agresívna a výbojná, oplašená a poddajná zároveň. Môžeme to vidieť napríklad na herečkinom pohybe. Jej telo je mierne prikrčené, jej chôdza rýchla a pôsobí trochu chaoticky. Z jej pohybov sa však ani v momentoch agresie nevytráca odlesk akejsi detskosti. Druhá herečka, Diana Mórová, kreuje postavu Emy v tendenciách emocionálnej eruptivity, energie, ženského temperamentu a osobnostnej sily, ktorá sa každú chvíľu môže rozsypať na sto úlomkov. Mórovej Emu definuje neustála prítomnosť vnútorného nepokoja, chvatu, v ktorom nie je schopná mať úplne pod kontrolou ani samu seba, ani nič ostatné. Herečke sa výborne podarilo prepojiť vnútorné vyčerpanie a nespokojnosť postavy v súhre s jej neustálou snahou o udržanie si vonkajšej noblesy. Pôsobivo jej vychádzajú rovnako tragické, ako aj komické momenty. Jej herectvo stojí na výrazovej expresivite a presnom strihu. Monika Hilmerová, ktorá stvárňuje postavu Júlie, stojí herecky viac v úzadí. To do istej miery pramení už v samotnom texte. Charakterokresba Júlie sa v ňom nevyznačuje takou farebnosťou výrazných povahových čŕt, ako to je u Emy a Sofie. Ale napriek tomu sa Hilmerovej Ema akosi stráca v priemernej šedivosti obrysov. Jej herecká výstavba terapeutky je citeľne plochejšia a tak aj dešifrovanie jednotlivých vrstiev, motivácií či hlbších príčin emocionálneho rozpoloženia jej postavy je skôr tušené v náznaku, než jasné. Herečke ťažko vytknúť konkrétny moment či opakujúci sa prechmat. Jej výkon je stabilný a kompaktný, ale akosi bez iskry výrazovej nadstavby.
Ako som už naznačila, inscenácia Chaos je v mnohých ohľadoch kvalitne vystavaným javiskovým dielom. Ale napriek tomu sa jej nedarí vymaniť sa z kategórie skôr oddychovej a málovravnej komédie na nôtu ženských tém. K tomuto tvrdeniu napokon prispieva aj jej vágny romantizujúci záver, ku ktorému dôjde akosi mimochodom a odrazu. Réžia vyústenie inscenácie komponuje ako idylický výjav, v ktorom na javisko padá sneh a znie malebná hudba. Tento azda symbol budúcej nádeje akosi nefunguje a skôr oslabuje údernosť predchádzajúcich problémov z príbehov postáv. V konečnom dôsledku je Chaos inscenáciou, ktorá je príliš komickým a veseloherným obrazom, aby mohla ponúknuť nejakú reflexiu podoby problémov žien našej súčasnosti. A zároveň sa dotýka citlivých miest, jatrí emocionalitu a snaží sa ponúknuť čo najviac tém nad komický rámec. Možno by bolo dobré povedať, že táto inscenácia by sa azda svojím ladením viac hodila na javisko menšieho mestského divadla. Z dramaturgického hľadiska Slovenské národné divadlo iste dokáže siahnuť po náročnejších a umelecky bohatších hrách ako je práve táto.

Nora Ibsenova

Nora Ibsenova vyštudovala odbor divadelných štúdií na DF VŠMU. Okrem divadla sa aktívne venuje najmä hudbe (je členkou skupiny Fallgrapp) a taktiež výučbe spevu.