Od zámeru k realizácii je veľa úskalí

Réžia: Martin Čičvák,
dialógy: Viliam Klimáček,
dramaturgia: Martin Kubran,
scéna: Tom Ciller,
kostýmy: Nina A. Stillmark.
Účinkujú: Denisa Hamarová, Sáva Popovič, Juraj Mokrý, Braňo Bystriansky, Zuzana Frenglová, Marián Prevendarčík
Premiéra: 15.2.2008, Divadlo Aréna
Dlhodobým prvkom dramaturgie Divadla Aréna je ambícia vytvárať priestor pre pôvodnú slovenskú tvorbu a priamo iniciovať vznik nových hier a pôvodných dramatizácií. Tejto línii zodpovedá aj nová hra Martina Čičváka vychádzajúca zo slávneho románu Ericha M. Remarqua. (Z internetovej informácie k premiére)Na tému originálneho zástoja umeleckého riaditeľa Divadla Aréna, Juraja Kukuru, v organizme divadle, sa už pravidelne píše. Dramaturgické iniciatívy tejto nevšednej osobnosti sa asi nedajú merať žiadnou domácou praxou, ani tradíciou. Porovnajme si to napríklad len s dramaturgiou uplynulej nitrianskej divadelnej sezóny nazvanej Rodinné striebro. Cena DOSka ako Objav sezóny vyjadrovala ocenenie originality a odvahy DAB Nitra v zostavení sezóny zo samých titulov slovenskej „klasiky“. Išlo síce o ponuku z existujúcich a navyše už kultúrnou tradíciou posvätených a „oklasifikovaných“ diel čoby trvalých hodnôt. Odvaha spočívala v tom, že sa riskoval nezáujem diváka o monotematickú skladbu a mohla nastať opačná než želaná reakcia. Jeden z dramaturgov, ktorý ocenenie preberal, Svetozár Sprušanský, bez pochyby originálny nápad veľmi trefne a sebakriticky komentoval (pozri televízne šoty k udeľovaniu DOSiek), že takto sa dá robiť dramaturgia aj častejšie, ak totiž hodnotíme iba skladbu titulov a neprihliadame na ich konkrétnu umeleckú realizáciu. Ak bola uplynulá nitrianska sezóna taká zaujímavá a v kontexte slovenskej tradície aj takmer bezprecendentná, tak to bolo predovšetkým vďaka tomu, že sa zámery premietli do presvedčivých umeleckých tvarov, do pozoruhodných inscenácií.Ideové iniciatívy Juraja Kukuru sú v kontexte súčasného slovenského divadla vítané, znamenajú tematické obohacovanie divadelného umenia. Jeho záslužnosť spočíva najmä v tom, že iniciuje zrod nových pôvodných textov a priťahuje k tvorbe pre divadlo autorov z iných oblastí literatúry a umenia. Napríklad M. Hvoreckého z oblasti románovej tvorby, R. Balleka z oblasti scénickej realizácie a tak podobne. Nás divákov a kritikov zaujímajú pravdaže v konečnom dôsledku výsledky Kukurových námetových podnetov. A tie budú predmetom mojich úvah a analýz na materiále niekoľkých uskutočnených premiér v kalendárnom roku 2008 s prihliadnutím na zázemie uplynulých sezón.Do línie inscenácií o obyčajných ľuďoch a ich každodennom živote patrí aj prvý premiérovaný titul v tomto kalendárnom roku 2008, dramatizácia kultového románu Ericha Máriu Remarqua, Traja kamaráti. Spadá zároveň do orientácie divadla na mladšie vekové kategórie. Román mal najmä v bývalom socialistickom tábore veľký úspech a patril k najobľúbenejšej lektúre mládeže. Aj v súčasnosti sa na internete objavujú diskusie k tomuto povinnému čítaniu a sú to aj v dnešnom čase reakcie napospol oslavné, vyjadrujú nadšenie mladých z objavu spisovateľa, ktorý im vyhovuje lebo píše jazykom im blízkym a o témach, ktoré stále platia. O priateľstve a láske ako záchranných sieťach najmä v ťažších časoch.Na dramatizáciu si J. Kukura pozval režiséra Martina Čičváka, známeho vo svete novej drámy ako autora hry, ktorá prenikla na zahraničné javisko. S Martinom Čičvákom má Slovensko zväčša dobré skúsenosti, v tomto kalendárnom roku pripravil na scéne činohry SND inscenáciu hry G. Buchnera Leonce a Lena, ktorá bodovala v ankete DOSky hneď vo viacerých kategóriách. M. Čičvák je však režisér plný prekvapení, aj tých nepríjemných. Spája sa s ním aj niekoľko sklamaní. Inscenácia Tattoo od dvojice švajčiarskych autorov na javisku divadla Aréna patrí do tejto kategórie.Po skvelej inscenácii Klimáčkovej hry Dr. Husák, väzeň prezidentov a prezident väzňov sa Martin Čičvák tentoraz podujal realizovať Kukurov podnet a dramatizoval spomenutý Remarquov román, pričom už v scenári zakotvil svoju režijnú víziu (vyznačenie priestoru pre improvizáciu, monologickosť prehovorov, selekcia motívov, a pod.). Je to ten prípad , keď text má charakter autorského, tvorba literárnej predlohy sa spája s tvorbou režijnej koncepcie. Ak na jednej strane v tejto situácii text priamejšie vyjadruje režisérove zámery, tak sa zároveň jeden stupeň dialektického napätia eliminuje. Chýba oponentúra ďalšieho subjektu, prípadne subjektov. Zväčša to nebýva na osoh výsledku.Aj v prípade tejto dramatizácie pociťujeme ako úskalie, že chýbal tvorivý dialóg autora s režisérom a režiséra s autorom. Mal preto o to autoritatívnejšie vstúpiť do dialógu dramaturg, ako obhajca myšlienkovej a estetickej úrovne budúceho divadelného diela. Dramaturg sa však v tomto prípade s Čičvákovým textom zjavne stotožnil, lebo sa o ňom vyjadril pozitívne (pozri nižšie) a charakterizoval ho ako výstižné vystihnutie esencie románu. Z toho istého zdroja vieme, že si divadlo pochvaľovalo tiež zavedenie novej praxe, nazvanej „americkou“, že totiž v hľadisku počas skúšok sedával aj Viliam Klimáček a ako skúsený autor sitkomov dohliadal na vyznenie point. (Klimáčka uvádza internet tiež ako autora dialógov.) Ani jeho rolu nemožno považovať za dramaturgicko-kritickú. Jeho zástoj skôr potvrdzuje priority, ktoré si tvorcovia inscenácie postavili: mať s humorom u diváka úspech, urobiť zábavné predstavenie.Tvorba inscenačného scenára (dramatizácie) bola prvým stupňom, kde sa dobrý podnet riaditeľa divadla dostal na „šikmú plochu“. V dramatizácii Troch kamarátov sa nachádzajú tendencie, s ktorými budem polemizovať. Ide o vynechanie jednej roviny románu, čo vyznenie diela oslabuje, banalizuje. Tento fenomén oslabovania problematiky, jej banalizácie až trivializácie, sa dá dokumentovať aj na ďalšom titule, na Príbehu ulice. Hoci to nie je domáca produkcia, iba jej divadlo Aréna prepožičiava priestory, svojím spôsobom do jednej línie divadla zapadá, a to so svojimi pozitívami ako aj s negatívami.

Soňa Šimková

Soňa Šimková absolvovala odbor divadelnej dramaturgie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (1968). V roku 1997 získala na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení hodnosť profesora. V pedagogickej práci sa venuje predovšetkým frankofónnej dráme a divadlu. Vedie tiež semináre analýzy predstavení. Absolvovala viacero zahraničných stáží a prednáškových pobytov: v roku 1992 pôsobila jeden semester ako pedagogička na Université Paris 8, Francúzsko. Je autorkou knižných publikácií: Molière na Slovensku (1989), Strehler: Divadlo v znamení réžie (1997), učebníc a skrípt: Súčasné francúzske divadlo (1985) a kol.: Vantuch, A. – Povchanič, Š. – Kenížová-Bednárová, K. – Šimková, S.: Dejiny francúzskej literatúry – kapitola Súčasné francúzske divadlo (1995). Publikovala množstvo vedeckých a odborných štúdií a doslovov v zborníkoch, časopisoch a knižných publikáciách doma a v zahraničí o modernej a postmodernej réžii a dramatike (A. Mnouchkine, R. Wilson, P. Sellars, R. Lepage, P. Chéreau, V. Strnisko, R. Polák, J. Nvota, Ľ. Vajdička, B.-M. Koltès, P. Claudel, E. Ionesco, J.-P. Sartre, R. Sloboda, S. Štepka, atď.). Je editorkou viacerých medzinárodných zborníkov: Stretnutie umení a divadlo (2000), Klišé Európa (2005), Antológia súčasnej francúzskej drámy a jej analýz (2008). Preložila (spolu s E. Flaškovou) a vedecky redigovala prvé slovenské vydanie Divadelného slovníka od Patricea Pavisa. (2005). Preložila viaceré divadelné hry (Molière, Feydeau, Marivaux, Confortès, Cousse). V rokoch 1992 – 1996 zastávala post prodekanky a prorektorky VŠMU, v r. 1998 – 2010 bola vedúcou Katedry divadelnej vedy. Ako viceprezidentka a prezidentka Edukačného výboru ITI/IIT UNESCO (1993 – 2004) a v súčasnosti jeho čestná členka spolupracuje s mnohými zahraničnými inštitúciami a odborníkmi. Nositeľka viacerých ocenení Litfondu za teatrologickú činnosť. V roku 2010 získala vo Francúzsku cenu za divadelnú pedagogiku Prix François Florent z rúk zakladateľa renomovanej École Florent a v roku 2012 ocenenie Slovenského centra ITI/IIT UNESCO za mnohoročnú prácu na poli medzinárodných kontaktov slovenského divadla.