Od smrti k narodeniu alebo od neľudského kapitalizmu k radostnému socializmu

Dramaturg: Miklós Forgács
Scéna: Viola Fodor, a. h.
Kostýmy: Katalin Öry, a. h.
Hudba: Róbert Lakatos
Pohyb: Attila Bocsárszky, Mihály Richtárcsík
Réžia: József Czajlik
Hrajú:
Vidra Zsolt: Tamás Gál
Sociálny pracovník, Matka, Blondína…: Lívia Varga
Lekár, Eta, Erzsi, Dieťa…: Katalin Latócky
Patológ, Joli, Nakupujúca, Kurva, Márta: Henrietta Rab
Účtovníčka, Jutka, Sestra, Kurva, Dieťa: Lilla Dégner
Vera, Ancsa, Kurva, Sestra, Žena so psom: Andrea Szoták
Poručík, Záhradník, Milenec, Majster, Cigán…: Géza Benkő a. h.
Pitevný lekár, Ujo Jocó, Otec, Nemecký turista: Szilárd Petrik
Policajt, Muž v ušanke, Inžinier, Bodó, Podporučík: Attila Bocsárszky
Policajt, Muž so šálom, Vedúci, Výpalník, Dieťa: Máté Madarász
Policajt, Muž v tričku, Predavač, Jani, Cigán, Muž, Dieťa: Erik Ollé a. h.
Miši, ľudový tanečník: Mihály Richtárcsík a.h.
(Písané z predpremiéry a prvej reprízy)
Autorom divadelnej hry je súčasný maďarský prozaik a dramatik István Kerékgyártó (1953), vyštudovaný právnik a filozof, ktorý do roku 1989 prednášal na univerzite a neskôr sa pohyboval v prostredí obchodu, podnikania a médií. Nepatrí ku skupine všeobecne známej strednej autorskej generácie, lebo debutoval až v zrelom veku románom Majetkový román (Vagyonregény, 2001). Divadelnú adaptáciu jeho ostatného románu Slučka (Hurok, 2014) hralo divadlo v Stuttgarte. Román Spiatočka (Rükverc, 2012) je tretím románom autora, ktorého dramatizáciu uviedlo už aj prestížne maďarské divadlo Katona József Színház z Budapešti (2013). Košické divadlo pripravilo modifikovanú verziu autorskej dramatizácie, ktorá tematicky výraznejšie reflektuje povojnovú históriu socialistického a kapitalistického Česko-Slovenska. V centre stojí večný outsider, košický mešťan pôvodom z južnoslovenskej maďarskej dediny. V jeho osobnom príbehu sa rámcujú a zrkadlia aj širšie osudy nášho štátu, ale najmä Maďarov žijúcich v Košiciach a v južných regiónoch východného Slovenska.
Dramatický text sa skladá zo štrnástich výstupov, ktoré referujú o kľúčových a zlomových momentoch hlavného hrdinu – či skôr antihrdinu – menom Zsolt Vidra (Tamás Gál). Príbeh je skonštruovaný ako retrospektíva – od smrti šesťdesiatnika až po jeho narodenie v roku 1953. Jeho dozrievanie a dospievanie však nemá charakter iniciačnej cesty, ale postupného klesania na šikmej ploche. Detské a mladíckej vzlety sú krátkodobé a náhodné, oproti tomu poklesky a pády sú javy typické. S dospelosťou prichádzajú nepríjemné prekvapenia, séria nešťastí a tragický koniec. Najmä zmena spoločenského systému a nástup slobodného kapitalizmu prinášajú aj pre Vidru neistotu, postupný úpadok, beznádej a nakoniec smrť. Možno povedať, že ide o parabolický obraz úpadku a morálnej degradácie nielen jedinca, ale aj určujúcej sociálnej skupiny (strednej vrstvy povojnovej generácie). Tzv. „menšinové“ špecifiká tak vstupujú do širších kontextov, ktoré tému ozvláštňujú, ale ju aj prehlbujú a zintenzívňujú. Inscenáciu divák reflektuje v priamych až dokumentárnych realisticko-naturalistických obrazoch, ale vždy aj s metaforickým presahom k vážnym etickým otázkam. Paradoxne, tie sa takmer identicky a principiálne narúšajú v dvoch zdanlivo odlišných a protichodných politických systémoch a nezávisle od štátnej či etnickej príslušnosti. Dramatický text je napísaný strohým, ale šťavnatým jazykom, v ktorom dominujú krátke dynamické dialógy prešpikované nielen autentickým slangom a vulgarizmami, ale aj štylizovaným čiernym humorom, sarkazmom a drsnou iróniou.
Hneď na začiatku treba poznamenať, že košická inscenácia pracuje s modifikovaným textovým variantom, ktorý rešpektuje špecifické košické sociálne reálie, ale do inscenačného tvaru sú implantované aj „medzihry“ o povojnových peripetiách maďarskej menšiny na Slovensku. Určite aj preto odkazuje podtitul na dielo najvýznamnejšieho novodobého košického spisovateľa Sándora Máraia. Tento aktualizačný moment využíva domáci režisér József Czajlik nie prvý raz (naposledy výraznejšie v predstavení Petra Weissa: Marat/Sade – 2013). Režisér tým signalizuje angažovanosť i vyššiu mieru osobnej zodpovednosti za výsledný tvar, a to napriek tomu, že riskuje pohyb na tenkom ľade. V košickom divadle Thália, ktoré je oficiálne i reálne ustanovené ako divadlo etnickej menšiny, sa objavujú tieto atribúty v iných kontextoch a súvislostiach. Režisér a nový riaditeľ divadla v jednej osobe už niekoľko rokov hľadá nový model komunikácie s maďarským i slovenským divákom. Neotvára bolestínsky staré historické rany a traumy, ale stavia nepríjemné otázky členom menšiny aj väčšiny a kriticky reflektuje reálny svet, v ktorom žijú spolu Maďari aj Slováci. Táto cesta J. Czajlika je síce dlhá, kľukatá a plná nástrah, ale smeruje k podstate, teda k problémom, ktoré trápia menšinovú i väčšinovú spoločnosť, a to osobitne i v spolužití. Bez tejto ambície by sa divadlo uzatváralo do vlastného menšinového geta sebauspokojenia, ale aj do zakonzervovaných tráum a komplexov.
Pokúsme sa pozrieť na inscenáciu najprv cez túto kontextuálnu optiku. V prológu vstupuje na prázdnu scénu postava ľudového tanečníka Mišiho (Mihály Richtárcsík), ktorý v civilnej štylizácii (ako neherec, oblečený v rifliach a bielej halene) vystúpi s úvodným monológom. Štylizovaným didaktizmom uvedie poetologické rámce celého predstavenia a režijný zámer, vrátane vysvetlenia funkčnosti vulgarizmov v slovnom i mimoslovnom konaní. Následne predstaví politický kontext z roku 2013 ako prológ k prvému obrazu. Nasleduje krátky sólový ľudový tanec sprevádzaný sugestívnou štylizovanou maďarskou ľudovou hudbou (Róbert Lakatos).Tento znak sa objavuje ako leitmotív vymedzujúci rámcovú štruktúru celej inscenácie: štrnásť obrazov o zlomových a kľúčových životných situáciách Zsolta Vidru od smrti po narodenie. Výstupy tanečníka vysvetľujú a krátko komentujú spoločenský kontext, v ktorých sa jednotlivé obrazy odohrávajú. Folklorizujúci prejav prepletaný priamymi citátmi populárnych sentimentálnych piesní vyvoláva úsmev, ale stavia aj krivé zrkadlo, v ktorom by sa každý Maďar zo Slovenska mal trochu uvidieť. Text, ako aj inscenačný tvar prezentujú svojich hrdinov v exponovanej jednote animálnej pudovosti a sociokultúrnej ukotvenosti. Potvrdzujú to už prvé tri obrazy, kde sa najprv na pozadí radostných mestských osláv rozpitváva mŕtve telo bezmenného človeka, Košičana bez domova. Krátko predtým (a to už je prvý retrospektívny obraz) žil tento bezdomovec ako štvané a týrané zviera medzi civilizovanými zbohatlíkmi, aby sa po rokoch vrátil k dcére zrekonštruovať situáciu z morskej dovolenky, keď sa spoločne ocitli na hranici života a smrti. V ďalších častiach sa objavuje séria obrazov prepájajúcich spoločenskú i rodinnú krízu hlavného hrdinu, ktorá ho privedie na šikmú plochu a k postupnému pádu. Kým v prvých častiach sa poetika grotesky napĺňala hlavne tragizmom, tak v rokoch mladosti, kam sa hrdina spolu s divákom postupne vracia, je zdanlivo viac radosti a komiky. Príznačné a ozvláštňujúce sú epizódy, kde Zsolt Vidra pracuje ako závozník pri rozvoze mäsových výrobkov a čašník v nočnom bare v Tatranskej Lomnici. Aj v týchto scénach sa ukazuje, že cynizmus a prázdnota normalizačných zbohatlíkov je takmer identická s „charakterom“ dnešných novozbohatlíkov. Hlavná postava s pribúdaním rokov a divák postupujúci opačným smerom rovnako zisťujú, že socialistický ani kapitalistický svet nebol stvorený pre slušných, poctivých a citlivých ľudí. Séria retrospektívnych obrazov smeruje od detskej hravosti a radosti (pionierske tábory, spartakiáda…) až k prenatálnemu obdobiu, k vynútenému pôrodu a k počatiu nechceného dieťaťa.
Inscenácia je budovaná ako séria tematicky uzavretých komiksovo ladených klipov, kde hlavný hrdina veľmi pestrým a dynamickým spôsobom odkrýva svoje ego. Kto nevidel, ten ťažko uverí, ale všetky vekové kategórie v šesťdesiatročnej škále stvárnil jediný herec Tamás Gál. V prvých častiach bola jeho kreácia preniknutá viac psychologickým herectvom, kde dominovali výrazy smútku až tragizmu, a to napriek tomu, že svet ľudí okolo neho vyvolával smiech (vila na Pereši, obchod s miešaným tovarom, privatizácia továrne…). Táto pozícia bola pre herca asi náročnejšia aj preto, že obrazy najmä v prvej tretine predstavenia boli v niektorých momentoch literárne popisné a zdĺhavé. Vyčerpával sa nielen herec, ale aj výrazové prostriedky, ktoré sa občas opakovali. Táto riskantná poloha sa však definitívne zlomila v druhej pestrejšej a humornejšej časti, kde divák zabudne na tragický výraz uštvaného človeka a objaví bezstarostnejšiu a optimistickejšiu tvár protagonistu. Radikálne sa mení aj herectvo a Tamás Gál to zvláda bravúrne. Vnútorný svet meditujúceho starého Vidru sa presúva do mladíckej akčnosti a vitálnej túžby po šťastí. Prekódovanie výrazových prostriedkov a obrat k fyzickému, (z)dravému živelnému herectvu sa odohrali nebadane. Divák sledoval v jednej inscenácii iné divadlo, ale stále tie isté herečky, tých istých hercov. Čo je však podstatné, v druhej časti zabudol na zdĺhavé a statické pasáže a nechal sa unášať prúdom dynamických udalostí.
Nielen protagonista, ale celý súbor prispel k tomu, že inscenácia Spiatočka ponúkla živú aktuálnu tému, ako aj brilantne a excelentne zvládnutú prezentáciu moderného herectva, scénografie a dokonalej režijnej koncepcie. Treba oceniť, že predstavenie napriek svojej výraznej a pre tento typ divadla aj netypickej dĺžke (3 hodiny) i heterogénnosti si udržalo presnú, jasnú a čitateľnú kompozičnú štruktúru i divácky akceptovateľný temporytmus. V týchto súvislostiach treba hovoriť pri všetkých zložkách o javiskovom synkretizme a možno aj ambicióznom pokuse o aktuálne poňaté totálne divadlo 21. storočia. Herci zvládajú niekoľko výrazne odlišných rol, tancujú, spievajú, nezáväzne sa hrajú ako deti a vzápätí chladne kalkulujú, v krátkom čase sú smiešni a sympatickí, ale aj cynickí a odporní. Scénografia svojou jednoduchosťou a variabilitou rešpektovala hlavne pohyb a tempo, ktoré diktoval text i herecké prejavy. Funkčná a kľúčová bola najmä pohyblivá zadná stena. Tento neutrálny až sterilný dominantný kockovano-dlaždicový scénografický element sa prekvapujúco bohato transformoval svetlom a polohou. V prvom obraze je to stena modernej pitevne a v poslednom vytvára atmosféru povojnovej kuchyne, ktorá je aj pôrodnou sálou. Všetky tieto poznámky potvrdzujú, že Spiatočka je pestrá, ale nie povrchná, apelatívna, a nie publicistická. Treba povedať, že J. Czajlik postupne nachádza a získava partnerov k produktívnemu dialógu. S radosťou dodávam, že nie sú to len herci, dramaturg, autor hudby, scénograf, ale aj (nielen maďarskí) diváci a divadelní kritici.

Peter Káša

Peter Káša je absolventom Filozofickej fakulty UPJŠ Košice, odboru slovenský jazyk a literatúra – dejepis. Po štúdiách pôsobil ako dramaturg v Bábkovom divadle v Košiciach, neskôr ako novinár a od roku 1990 je vysokoškolským učiteľom na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Niekoľko rokov pôsobil aj ako lektor slovenského jazyka a kultúry na univerzitách v Poľsku a Maďarsku. V súčasnosti garantuje študijný program stredoeurópske štúdiá, v ktorom sa špecializuje na kultúrne dejiny a súčasný kultúrny život v krajinách strednej Európy. Divadelné recenzie publikuje s väčšími a menšími prestávkami od študentských čias. Dlhoročne spolupracuje na príprave festivalu Akademický Prešov a je členom poroty v súťaži študentských divadiel. Žije v Prešove.