O strate pamäti bez vulgarizmov  

Monika Haasová: Memoroom

Koncept, scenár, réžia: Monika Haasová

Dramaturgická spolupráca: Peter Pavlac

Scénografia: Matej Gavula, Iveta Haasová

Kostýmy: Iveta Haasová

Hudobná spolupráca: Ján Kružliak ml.

Svetelný dizajn: Martin Hodoň

Tvorivá skupina a účinkujúci: Peter Cseri, Monika Haasová, Daniel Raček, Andrej Šoltés

Ďalší účinkujúci: Katarína Macková, Heidi Šinková, Veronika Stieranková

Premiéra: 16. februára 2024, Fyzické divadlo Trio Olga v Modrom salóne Slovenského národného divadla, Bratislava

„Nezávislé“ divadlá, ktoré k svojmu prežitiu potrebujú finančnú podporu Fondu na podporu umenia, nemajú v súčasnosti na ružiach ustlané. Financií do fondu nepribúda. Tých pár, čo podporu dostanú, si môže gratulovať. Gratulovať si môžu aj členovia tvorivého zoskupenia Trio Olga. Na predstavenie Memoroom sa im podarilo získať grant a v diele načrtnúť niekoľko problémov spojených s duševným zdravím jednotlivcov. Odľahčeným spôsobom hovoria napríklad o téme straty pamäti blízkeho človeka.

Inscenácia Memoroom bola na premiére aj prvej repríze bez bulletinu, ale podľa popisu na webovej stránke Slovenského národného divadla, kde malo v Modrom salóne predstavenie hosťujúceho divadla premiéru, má ísť o surrealistickú tragikomédiu. Tento opis skutočne dielo vystihuje. Počas hodiny a desiatich minút predstavenia vidíme partnerské scény ideovo ako zo surrealistických obrazov. Občas zdanlivo nesúvisiace, občas súvislosti nachádzame, občas sú situácie iba naznačené. Hudba dotvára atmosféru. Miestami je to len zvuk rozbitých črepín, inokedy skladby konkrétnych autorov alebo pasáž komponovaná Jánom Kružliakom mladším. Scénografia je jednoduchá. Kovové tyče lemujú priestor do tvaru miestnosti, v ktorej najskôr dominuje stôl a dve stoličky. Zadnú stenu tvorí plastový záves ako zo starších kúpeľní. Na scéne spolupracovali výtvarníci Matej Gavula a Iveta Haasová. Sú pravidelnými hosťami Tria Olga. Iveta Haasová mala na starosti aj kostýmy. Hlavná ženská postava a jej dve „dvojníčky“ sú odeté do ľahkých bielych šiat s krátkym rukávom a úzkym čiernym opaskom. Traja páni sa pohybujú v elegantných bielych košeliach a čiernych sakách – všetci sú bosí.

Predstavenie sa začína prológom. V sále, kam ešte prichádzajú diváci, hrá pomalá jazzová skladba amerického skladateľa, klarinetistu Bennyho Goodmanna z 30. rokov 20. storočia, In a sentimental mood (1936). Hlavní hrdinovia stvárnení Monikou Haasovou a Andrejom Šoltésom tancujú na pódiu duet. Sú prirodzení, tanec si užívajú s úsmevom. Pridávajú sa k nim ďalší členovia aktuálneho zoskupenia, ktorí vyzvú do tanca niekoho z publika (jedného alebo viacerých, podľa okolností). Keď hudba dohrá, ostanú na scéne už len prví spomenutí. Príjemný úvod má diváka pozitívne naladiť.

Strata pamäti blízkeho

To, že Alzheimerova choroba v rodine je veľmi bolestivá, smutná, náročná nielen pre rodinných príslušníkov, ale aj samého pacienta, sme mali možnosť vidieť vo filme The Father (2020) s Anthonym Hopkinsom v hlavnej úlohe. Herec za rolu otca získal oprávnene sošku Oscara ako 83-ročný. Postava, ktorú stvárňuje, prechádza ťažkou etapou života človeka po osemdesiatke, navyše s nevyliečiteľnou chorobou. Dcéra Anne sa oňho s láskou stará. Stav jej otca sa však zhoršuje, najíma preto opatrovateľku. Film je natočený z pohľadu otca. Divák nadobudne pocit zvláštnej neistoty až úzkostného stavu hlavného hrdinu, keď stretáva osoby, ktoré nespoznáva. Napríklad ženu v byte, kde býva, čo tvrdí, že je jeho dcéra. Nakoniec však tá istá osoba bude jeho opatrovateľkou v nemocnici.

Pod konceptom, scenárom a réžiou projektu Memoroom je podpísaná Monika Haasová. Dramaturgicky na diele spolupracoval Peter Pavlac. Autorka film The Father uvádza ako hlavný zdroj inšpirácií. V tomto prípade sa však na dianie pozeráme očami hlavnej hrdinky, mladej ženy stvárnenej práve Haasovou. Žánrovo ide o kombináciu činohry, fyzického divadla, ktorého výrazovými prostriedkami sú hudba, mimika tváre a pohyb, podobne ako v holandskej interdisciplinárnej ,,dutch mime“ pantomíme. Monika Haasová má k nej blízko, keďže v Holandsku pôsobila dlhšie obdobie. Autorská hra Memoroom je záverečnou časťou ,,vzťahovej“ trilógie, ktorá sa začala hrou Peace (2015) a pokračovala inscenáciou Beautiful People (2021). V obsadení oproti predchádzajúcim dvom dielam (okrem Moniky Haasovej a Petra Cseriho, stálych členov zoskupenia), pribudli ďalší herci – Andrej Šoltés a Daniel Raček, ale aj Katarína Macková, Heidi Šinková či Veronika Stieranková. 

Samotný príbeh Memoroom sa začína dialógom muža/partnera č. 1 (Andrej Šoltés) so ženou (Monika Haasová) pri raňajkách. Strata pamäti ženy je zatiaľ len naznačená situáciou, keď hľadá kávu a nevie ju nájsť. Partneri sú k sebe pozorní. Divák ešte netuší, že by mohlo ísť o vážnejší problém. Ich rozhovor vychádza zo spoločného stolovania. Znie približne takto: ,,Dáš si kávu? Áno, dám. Picollo poprosím. Espresso. Espresso. Gracias. Gracie! Prinesiem marmeládu? Bez marmelády prosím.“ Partner odíde a už sa nevráti.

Príde partner č. 2 (Peter Cseri). Ženu to za sprievodu mysteriózneho zvuku na chvíľu zneistí, ale po chvíli sa upokojí a situácia sa vráti do normálu. Nasleduje podobná diskusia ako pri raňajkách. Partner je však k partnerke menej pozorný. Sústreďuje sa najmä na konzumáciu pečiva (rožka) s vajíčkom. Aj tento muž odíde a nevráti sa. Vojde partner č. 3 (Daniel Raček). Od prvej chvíle pôsobí na ženu ako čašník, ale to sa po chvíli zmení. Scéna pokračuje dialógom pri raňajkách. Trochu absurdné, trochu komické. Dej má spád. Žena je miestami dezorientovaná. Režijný koncept sa rozvíja od situácií k detailom.  

Partner č. 1 sedí so ženou opäť pri stole, podobne ako v úvodnej scéne, avšak tentokrát v reštaurácii. Odíde zaplatiť účet, vráti sa ako čašník. Zo všetkých troch mužov sa stali čašníci s bielym príručníkom, ktorý si položia na predlaktie. Niekedy unisono, inokedy postupne, v rytme hudobného sprievodu začnú upratovať, odnášať taniere na druhý stôl, „kradnúť“ príbor zo stola, kde žena ostala sedieť sama. Chce zaplatiť, ale už ju neregistrujú. Strhne sa naháňačka. Sú to jej bývalí partneri? Je to stále ten istý jeden partner, ktorý má rôzne podoby? Je to metafora vzťahovej rutiny? Scény sú plné absurdnosti a z nej vyplývajúceho situačného humoru.

Keď sa vynoria viaceré spomienky naraz

Kto nevidel film The Father, nemusí si situácie spájať so stratou pamäti hlavnej ženskej postavy. Inscenácia rieši aj tému toho, čo sa stane, keď sa človeku vynoria v mysli viaceré spomienky naraz. Psychológovia, ktorých sme oslovili, tento problém definujú ako stav, ktorý môže vyústiť do šialenstva. Všetko má závisieť od toho, v akom slede sa spomienky vynárajú. Či sú príjemné, alebo nepríjemné. Nepríjemné spomienky radia vytesniť, aby sa človek nezbláznil. Monika Haasová dej hry podľa vlastných slov nekonzultovala so psychológmi. Jej ďalším zdrojom inšpirácie sú však knihy amerického neurológa pôsobiaceho na Kolumbijskej univerzite Olivera Sacksa. Sacks je napríklad autorom knihy Muž, ktorý si mýlil manželku s klobúkom. Rozpráva v nej dvadsaťštyri príbehov ľudí bojujúcich proti nepredstaviteľným neurologickým poruchám. 

Situácia, keď sa v hre vynoria postave ženy viaceré spomienky naraz, pravdepodobne vrcholí počas blahoželania k narodeninám všetkými troma mužmi súčasne. Spolu pritom opakujú dvojicu slov: ,,Všetko najlepšie,“ pretekajúc sa v podávaní rastliny. Pre oslávenkyňu sa zdramatizuje situácia natoľko, že začne kričať, presne akoby podľa rady nami oslovených psychológov: ,,Prestaň!“ Dáva mužom facky hlava-nehlava. Občas pritom povie: ,,Prepáč!“ Počas premiéry to bolo partnerovi č. 1, počas druhého predstavenia partnerovi č. 2. V tejto časti sa hudba zrýchľuje. Počas svižnej sekvencie hrá indonézsko-holandské rokenrolové duo The Blue Diamonds pieseň Ramona (1960). Pohyb nadobúda podobu chaosu, keď graduje etapou ,,vo vzduchu“. Partneri si ženu akoby prehadzujú. Ona pritom robí mlynské kolá. Po tejto rýchlej časti hudba opäť zmení náladu. Nastúpia techno beaty skomponované Jánom Kružliakom mladším. Scéna vyústi tichším momentom. V miestnosti zhasne svetlo. “Partneri“ ženu držia nad svojimi hlavami. Má nasvietenú iba tvár. Na premiére mala v tejto chvíli výraz tváre v kŕči, v afekte s otvorenými ústami, počas reprízy ho zmenila na výraz spokojnosti, nalievajúc si spomalene do kovového pohára od termosky kávu. Akoby v stave beztiaže. Divák si teda počas dvoch predstavení mohol položiť rôzne otázky. Na premiére napríklad: ,,Stihla vytesniť negatívne pocity pred zbláznením sa formou afektu?“ Počas reprízy: ,,Je jej výraz znamením rezignovaného blázna?“ Aj v tom je čaro divadla. Žiadne predstavenie nie je rovnaké. Takmer záver hry patrí opäť dialógu prvej dvojice, ktorá otvára hru. Aj tomu, kto nevidel film The Father, už musí byť jasné, že práve žena má problém. Keď vstúpi do miestnosti jej partner, opýta sa ho totiž: ,,Kto ste? Čo robíte v mojom byte?“ On odpovie: ,,Ja tu bývam.“ Ona: ,,So mnou? Aha, to by už hocikto mohol povedať hocičo. Ja som napríklad majsterka v stepovaní.“^[1]

Dialóg pokračuje rozdielnym chápaním príbehu vzťahu dievčatka Gerdy a chlapca Kaia – kamarátov z rozprávky Snehová kráľovná. Dvojica spoločný dialóg zavŕši katarzným objatím na hudbu ako na začiatku hry – In a sentimental mood od Bennyho Goodmanna. 

V epilógu sedia pri stole traja muži a tri ženy. Cez seba sa prekrikujú všetci šiesti s textom ako pri raňajkách v úvode hry. 

Nie je jednoduché režírovať divadelnú hru a sám byť aj hlavnou postavou. Nevýhoda je, že režisér je ten, kto vidí celok, a pokiaľ si skúšky nenatáča na video, má v posudzovaní situáciu sťaženú. Pri porovnaní premiéry a reprízy je vidieť, ako sa dielo z tohto pohľadu vyvíjalo. 

Memoroom však citlivo, bez urážok a vulgarizmov, ako to má Trio Olga vo zvyku, ale zato vtipne a s nadhľadom poukazuje na vážne životné situácie. Pomocou fragmentácie, abstrahovania a metafor uprednostňuje city pred významom. V náznakoch mnohé nevypovie. Divák je ten, kto si doplní obrazy sám, v závislosti od vnímania divadla a životných skúseností.

---

^[1] Citát z hry Memoroom.

---

^[1] Citát z hry Memoroom.