O blízkosti a smrti v Divadle Petra Mankoveckého

Lenka Garajová: Prevádzači

Réžia: Šimon Ferstl

Dramaturgia: Lenka Garajová

Scéna a kostýmy: Laura Štorcelová

Hudba: Martin Iso Krajčír

Light design: Matúš Gavorník

Účinkujú: Edita Koprivčevič Borsová, Jakub Jablonský, Lenka Libjaková, Tomáš Pokorný, Tomáš Turek

Premiéra: 31. 1. 2022, Divadlo Petra Mankoveckého

Emil: „Obraz sa volá bardo. Bardo je stav opísaný v Knihe mŕtvych, kedy vonkajší dych mŕtveho ustal, ale jeho vnútorný dych pokračuje. Tento stav trvá 49 dní a duševno sa počas neho pripravuje na ďalšiu púť. Telo už prišlo do takzvanej smrti, ale duševno zostáva a je potrebné ho sprevádzať. Dušu človeka sprevádza buď jeho guru alebo blízky priateľ, ktorému zosnulý dôveroval. Cesty bardom sú nebezpečné. Je nutné v ňom veľa premýšľať, meditovať, ovládať vlastné lipnutie na živote, na veciach, ľuďoch, prekonať morálne jedy, ktoré otravujú dušu.“[1]

Symbolické súvislosti medzi láskou a smrťou patria k najstarším motívom umenia. Jednou z kategórií, ktorá ich spája, je blízkosť. Láska si vyžaduje fyzickú a psychickú blízkosť a deštrukčná sila smrti je vnímaná intenzívnejšie, pokiaľ sa týka človeka, s ktorým zdieľate istú formu intimity. Sujetová línia dramatického textu Lenky Garajovej inscenovaného v Divadle Petra Mankoveckého je vystavaná na otázkach zo zoznamu amerického výskumníka v oblasti partnerských vzťahov Arthura Arona a na motíve tragickej udalosti. Skupina mužov a žien sa pokúša vyrovnať so smrťou priateľa a zároveň hľadá odpoveď na otázku týkajúcu sa ich vzájomnej blízkosti. Spomínajú na Emila, analyzujú svoj vzťah k nemu a stávajú sa tak „prevádzačmi“ jeho životom i svojich vlastných.

Reakcia na správu o smrti iného človeka je syntézou aktivity ratia, resp. pamäti a emócií. Intenzita emočnej odpovede závisí od druhu a hĺbky vzťahu k mŕtvemu. Dáša (Lenka Libjaková), Bea (Edita Koprivčevič Borsová), Adam (Jakub Jablonský) a Fero (Tomáš Turek) práve v tomto bode (tak trochu) váhajú. Správa o smrti maliara Emila Bodku (Tomáš Pokorný) každého z nich nejako zasiahla, no zároveň vyvolala pochybnosti o vzájomných vzťahoch. Blízkosť či odstup od iného človeka definuje naše sociálne pole a v ňom aj nás samých. Proces vytvárania sociálnych väzieb je tiež procesom sebapoznávania. „Peklo sú tí druhí,“ je veta zo známej hry Jeana-Paula Sartra S vylúčením verejnosti a podľa teatrologičky Sone Šimkovej sa „zvykne zneužívať ako pakľúč na otvorenie jej zmyslu“[2]. Sartre sa bránil jednostrannej interpretácii, ktorá chápe vzťahy k iným ako zlé a otrávené: „Tvrdím, že až potom, keď sú vzťahy zlé a zamotané, môže byť ten druhý jedine peklom. Prečo? Lebo tí druhí sú v skutočnosti to najpodstatnejšie, čo je v nás, aby sme spoznali samých seba.“[3] V inscenácií Prevádzači každá z postáv odkrýva vzťah k Emilovi a cez vzájomnú komunikáciu odhaľuje nielen jeho osobnosť, ale aj kúsok samej seba.

Napriek tomu, že dramatička priestor a čas deja nekonkretizovala,[4] text obsahuje indície,[5] na základe ktorých je možné predpokladať, že postavy reprezentujú generáciu označovanú ako Y či miléniáni.[6] Charakter generačnej výpovede naznačuje aj anotácia k inscenácii, no pod touto vrstvou sa ukrývajú idey, typy a situácie, ktoré sú univerzálnejšie a nadgeneračné. Inscenácia mala premiéru počas jednej z pandemických vĺn, v čase, keď svet dúfal v mutáciu vírusu, ktorá ho definitívne oslabí na úroveň sezónnej virózy. Smrť sa posunula v rebríčku aktuálnosti na vyššie priečky. Tematizácia smrti, pochopiteľne, nepatrí do kategórie zábavných námetov a v ére, ktorá kladie dôraz na pozitívne emócie, môže byť „ťažoba“ témy vnímaná ešte intenzívnejšie. Orientácia na pozitívne myslenie znamená vylúčenie nepríjemných stránok života na perifériu pozornosti. Koľkokrát sme vo svojom živote počuli vetu: Nehovor o tom, lebo si to privoláš? Nepríjemné pocity je potrebné potlačiť, vytesniť, substituovať, ospravedlniť… Aj z úst postáv zaznie v úvode inscenácie ospravedlňujúci „disclaimer“.[7] Štvorica komentuje tragickú udalosť s odstupom, no za vecným racionalizmom, ktorý strieda mrazivá irónia, je možné vytušiť potláčané emócie. Osobné zážitky, skúsenosti a myšlienky sa postavy snažia prezentovať neosobným spôsobom a skutočný stav ich psyché sa len mihne v nenápadných náznakoch či emotívnych erupciách. Postavy sa často predvedú v situáciách na hranici toxickej pozitivity. Zdá sa, že smrť sa ich až tak netýkala, kým nezomrel Emil. A potom? Možno. No odpovede na otázky týkajúce sa okolností Emilovej smrti a miery osobnej zodpovednosti vyznievajú často ako úvodný „disclaimer“. 

Človek je tvor sociálny, masové správanie je súčasť tradičnej stratégie prežitia, odstup, naopak, tej modernej. Blízkosť nás trochu desí, napriek tomu zostáva jednou z našich najstálejších túžob, keďže je predpokladom funkčných osobných vzťahov. A harmonické osobné vzťahy majú pozitívny vplyv na zdravie človeka. Zblíženie sa s iným človekom je však v ére sociálnych sietí komplikovanejšie. Ich falošná hra nás nadchla a zamotala do pavučiny iluzórnosti. Sociálne siete už dávno neslúžia len na nadväzovanie a udržiavanie vzťahov, na komunikáciu, často sa stávajú našou paralelnou existenciou, ktorá môže pokračovať aj po našej smrti. Ak by sme chceli. A najmä, ak sa nám podarí nájsť niekoho, kto bude náš „legacy contact“[8]. Zdá sa, že v tomto ohľade je situácia pre Emila rovnako komplikovaná ako v prípade splnenia jeho tajného sna, ktorým je oživenie „tasmánskeho vlka“[9].

Postavy Emila a jeho priateľov sa dajú označiť ako typologické spektrum súčasnej spoločnosti alebo aspoň jednej z jej bublín. Pre Beu je pomoc iným ľuďom osudom, Dáši sa splnil sen o profesii herečky, freelancer Adam je „pánom svojho času“, Fero po práci rád zájde na pivo. Emil je umelec a tak trochu outsider. Tráviť čas s niekým ešte neznamená blízkosť. Blízkosť vo vzťahu môže absentovať alebo sa postupne vytratiť. Emil nie je spokojný so svojimi vzťahmi. Pre Emila sú otázky Arthura Arona nielen prostriedkom priblíženia sa k ostatným, ale aj nástrojom sebavyjadrenia. Sen o oživení vyhynutého druhu zvieraťa a stretnutí s náčelníkom kmeňa odmietajúceho kontakt so zvyškom civilizácie sú symbolmi Emilovej osobnosti a zároveň odkazmi na jeho psychický stav. Emilovi kamaráti sa zase odhaľujú v reakciách na jeho sny či „posadnutosť“ Aronovými otázkami.

Inscenácia sa opiera o sugestívny text odkazujúci na viacero fenoménov našej spoločnosti. Dramaticky silná predloha sa môže v procese tvorby zmeniť z oporného článku na zlovestnú pascu, nie je to však prípad tejto inscenácie. Prevádzači v réžii Šimona Ferstla zvýraznili významové roviny referujúce o stave súčasnosti aj univerzálne otázky týkajúce sa nášho bytia. Scénický priestor je vymedzený mobilnými panelmi a podstavou. Biele trojrozmerné objekty poskytujú možnosť pre prácu s projekciou a jednoduchú premenu scény počas výstupov. V takmer prázdnom priestore dominuje herecká akcia a dostáva príležitosť imaginácia diváka. Abstraktne pôsobiaca scéna je pozadím jednotlivých scén alebo len symbolizuje to, „že žijeme v dobe všeobecnej scénovanosti“[10]. A tak môže byť fotoateliérom, štúdiom, prázdnym priestorom konta na sociálnej sieti. Voľba čiernej, resp. tmavej farby kostýmov štyroch priateľov je v euroamerickom kultúrnom priestore v súvislosti s témou smrti takmer automaticky očakávaná. Scénická výtvarníčka a autorka kostýmov Laura Štorcelová v strihoch a materiáli nenápadne zdôraznila profesiu a sociálny status postáv. Tomáš Pokorný ako Emil v svetlom popísanom tričku a nohaviciach účelovo splýva s pozadím scény a jeho kostým syntetizuje odkazy na povolanie maliara, outsiderstvo, otázky, ktorými znepokojuje ostatných, i fyzickú neprítomnosť. Light design Matúša Gavorníka a hudba Martina Iso Krajčíra audiovizuálne zjednotili a ukotvili inscenáciu v atmosfére na pomedzí sna, spomienok a virtuálnej reality. Udržať temporytmus inscenácie pri veľkom množstve textu nie je pre hercov úplne ľahké, no zdá sa, že sa s tým dokážu vyrovnať bez väčších zaváhaní. Minimalistický prístup, vecnosť, úspornosť gesta a výrazu je presne ten spôsob prejavu, ktorý možno očakávať po prečítaní anotácie inscenácie. Herci majú zobraziť postavy z generácie, „ktorá odchádza a smúti inak“. Jej predstavitelia „majú vlastné pravidlá a posmrtné rituály“ a „vedia sa dokonale pripraviť a dokonale žialiť“. Dá sa však na smrť (akúkoľvek a kohokoľvek) dokonale pripraviť? Sebakontrola a emočný odstup nie sú dlhodobo udržateľné, človek zlyháva pod stresom, fyzickým a emočným. Každý jeden z hercov dokáže stratu sebakontroly a emočné výbuchy stvárniť (väčšinou) bez zbytočného preexponovania a v kontexte svojej roly. Výkon hercov nie je potrebné analyzovať jednotlivo, pretože herecký prejav všetkých musí znieť individuálne, ale najmä v rámci skupiny priateľov spomínajúcich na Emila. A tá hrá unisono. Postava Emila je typom čudáckeho kamaráta, ktorého otázky nie vždy zapadnú do nálady večera. Tomáš Pokorný staval v hereckej práci na miernom kontraste voči ostatným – jeho gesto a verbálny prejav sú tlmenejšie, menej energické, pôsobí nežnejšie, melancholickejšie. Inscenácia graduje tematicky a inscenačne v záverečnej snovo-poetickej scéne. A divák si uvedomí, že tento spôsob „prevádzačstva“ môže byť ľudstvu a ľudskosti prospešný.

---

[1] GARAJOVÁ, Lenka. Prevádzači, s. 27. Text poskytli autorke recenzie tvorcovia.

[2] ŠIMKOVÁ, Soňa. Život je zmena. In SARTRE, Jean-Paul. S vylúčením verejnosti. Bratislava : Drewo a srd, 2003, s. 81.

[3] Ibid.

[4] „Priestor a čas: veľmi voľné.“ In: GARAJOVÁ, L. Prevádzači.

[5] Napríklad vek Emila: „Niekedy približne pred tridsiatimi rokmi, narodil sa Emil Bodka.“ Ibid.

[6] Čiastočne možno, aspoň v hraničných ročníkoch, generácie, ktoré ju predchádzajú či nasledujú po nej (X a Z).

[7] „My sme zabudli povedať na úvod ten disclaimer. Disclaimer znamená, že ak by sme vám priniesli nejaké nepríjemné pocity, dávame od toho ruky preč. Laicky povedané, disclaimer je vtedy, keď osoby povedia, že sa zriekajú zodpovednosti za iné osoby, a aj keď ju stále majú tú zodpovednosť, tak už vlastne neplatí, lebo to dopredu povedali, že ju nemajú. Disclaimer, budeme hovoriť o smrti.“ GARAJOVÁ, L. Prevádzači, s. 3.

[8] „KOMUNITA: Alebo vám odporúčam nájsť si legacy contact – najbližšiu osobu, ktorej najviac dôverujete. Práve ona sa bude o vás starať po smrti. Môže napríklad písať pod vaším menom, čo uzná za vhodné. Môže meniť vaše fotografie, regulovať obsah, prijímať priateľov. Skrátka…“ Ibid, s. 42.

[9] Korektný druhový názov je tasmánsky vakovlk.

[10] VOSTRÝ, Jaroslav. Scénovanie v době všeobecné scénovanosti (Úvod do scénologie). Praha : Kant, 2012, s. 5.