Nová rozprávka o divadle

Mestské divadlo Actores Rožňava, premiéra 7. 9. 2008
Scenár, výprava a réžia: Tatiana Masníková
Hrajú: Peter Szőllős, Róbert Kobezda, Monika Hanzlíková
Hra kostýmov a masiek, ktorú umožnil princíp divadla na divadle. Ako diváci tejto inscenácie sa ocitneme v divadle, ktoré zdanlivo už doslúžilo. Dlho potom, čo už všetci odišli, ktosi tu stále prebýva. Divák pozerá na opustený a nie celkom uprataný priestor javiska s náznakmi skladu kostýmov a rekvizít za čiernym plátenným horizontom. Žije tu vraj množstvo obyvateľov. Talentované divadelné mole a divadelné blchy. Zahrabaní v starých kostýmoch a parochniach, vraj sa s nimi z dlhej chvíle hrajú. Horizont na javisku odhalí iba to, čo má práve pritiahnuť pozornosť diváka. Prichádza bývalá herečka Ema (Monika Hanzlíková) a spomína…. A uvidí, čo vidieť má. Jej spomienky pomáhajú oživiť a zhmotniť Hugo a Oliver. V bývalom divadle totiž herci familiárne každú blchu volali Hugo a každá moľa sa volala Oliver. Skutočná identita Huga a Olivera (Róbert Kobezda a Peter Szőllős) má mnoho skutočne divadelných podôb. Tajomnú ako všemožnosti purpurového horizontu s otvormi pre bábky i hercov i profánnu ako mechanické poskoky bábky oživenej na jeho pozadí s reprodukovanou hudbou a anglickým textom.
Pretože hra zároveň nevtieravo predstavuje dieťaťu fenomén divadla. Dištancuje sa od didaktickej rozvláčnosti. Snaží sa na základe príbehu i kabaretných čísel priblížiť neverbálne javiskové princípy oživovania predmetov telom živého herca. Ema, Hugo a Oliver improvizujú dlhú a veselú skúšku vlastných tvorivých schopností, hľadajú a nachádzajú čo by sa mohlo páčiť publiku. Všetky postavy vo výstupoch na princípe divadla na divadle sa pohybujú štylizovane. Kvôli záhadným hercom Hugovi a Oliverovi, ktorí by mali byť bábkovodiči z kŕdľov molí a bĺch?
V podtexte prvých rozohraných minipríbehov sa ukrýva vtipný odkaz. Prvý výstup na pohľad francúzsky šarmatného ale namysleného a drevene neotesaného Domina s vlastným svetom a slovníkom zo spoločenských hier je hereckou karikatúrou s morálnym poučením (Peter Szőllős má na sebe iba nevtieravú masku – čapicu s predĺženými ušami, ktorá mu umožňuje predviesť gestá i mimiku).
Čínsky príbeh poukáže na milostný vzťah dvoch mladých ľudí, ktorým v láske bráni majetnosť tretieho, no ľahostajného nápadníka. Majetný muž je podľa princípov tradičného čínskeho divadla v červenej maske a kostýme. Vtipnou ponáškou na prázdnu chamtivosť a individualizmus je jeho potreba výnimočnej ženy, pretože „všetky Číňanky sa na seba podobajú“. Avšak persiflážou na čínske divadlo je komický jazyk „s čínskym prízvukom“. Predelom medzi oboma výstupmi je príchod mystického verklikára, rozhadzujúceho do priestoru balóny a iné drobnosti. Prináša i detský kočík, v ktorom usína Domino za reprodukovanej francúzsko – anglickej uspávanky. Priestor javiska sa stáva pomaly ale isto miestom pre show. Ema však spontánne zasahuje, pretože jej dievčensky ženská úprimnosť potrebuje pochopiť pravdu. Kto to s ňou vlastne na javisku hrá? Cez pohyblivé štvorstenné paravány s otvormi vpredu vidíme napokon blchu Huga (Róbert Kobezda) a moľu Olivera (Peter Szőllős) v životnej veľkosti. Herecký tréning pre nich je opäť kabaretným číslom s reprodukovanou kankánovou hudbou. Strémovaní herci podliehajú potrebe pichať a štípať. Emka sa ukazuje s náročky priveľmi červenou, dopichanou tvárou ako po chorobe. Ťarcha hry na pravdu sa prenáša z postáv mužských na ženskú. Škaredá Ema, v snahe vydať sa, bojuje o záujem potenciálneho nápadníka. Na javisku odznie zase zopár komicko – vážnych postrehov na témy fyzického vzhľadu a spoločenskej role oproti téme osobnej jedinečnosti a umeleckého diela (a to sa týka človeka a výtvarnej masky). Spomínané masky zakrývajú celú hlavu, sú masívne, zrejme ľahké, z papiera, s hrboľatým, zemito pôsobiacim povrchom. Napokon príde čas zložiť masku. Dozvedáme sa, spolu s Emou, že pod menami Hugo a Oliver sa skrývali jej dvaja kolegovia herci.
Postmoderný kaleidoskop sa vzápätí končí. Na jednej strane neučesaná show s cudzojazyčnými textami, prvoplánovým spôsobom použitou reprodukovanou hudbou skladateľov ako napríklad F. Loewe a J. J. Offenbach. Na druhej strane ustavične ale nevtieravo dostáva divák niť hodnotných myšlienok s motívom snahy spoznať jeden druhého, ohľadom potreby vidieť svojho priateľa čistými očami, a nielen súdiť ho podľa zovňajšku. Dostáva breh s pomocnou rukou, i ďalší štuchanec na cestu do ríše fantázie v reálnom svete. Neošúchane a moderne pôsobí originálny nápad vnuknúť divákovi predstavu organizovanej masy maličkých zvieratiek, ktorá dvíha a oživuje prázdne kostýmy. Pripomína trochu minulé spoločensko – politické filozofie utopizmu a tiež podivné predstavy budúcnosti v sci – fi dielach. No a pre jednoduchšie uvažujúceho diváka je tu nepretržitý sled akcií, dialógov a zdanlivo nových postavičiek.
Celok neustále kolíše medzi divadlom atrakcií a snahou o dej. Je však ešte stále veľmi vzdialený bezbrehej postmoderne niektorých súčasných scenárov divadelných hier pre deti. Divadlo experimentujúce so štylizovaným pohybmi herca v priestore hľadá svojskú tvár. Latku kvality invenčnosti jednotlivých scén by veľmi nadvihla iná voľba hereckej aj výtvarnej poetiky v štýle pantomímy či tanca (napríklad scéna ako si škaredá Ema hľadá pytača). Netrúfame si posúdiť, na čo si môže v súčasnosti trúfnuť divadlo Actores. Bolo by snáď veľkou opovážlivosťou ale tiež veľkým víťazstvom, keby sme mohli na Slovensku evidovať divadlo premyslene pracujúce s alternatívnymi technikami pohybu i výtvarného prevedenia. Divadlo, ktoré približuje práve v tejto dobe divákovi podobu krásy, ošklivosti i s vnútorným obsahom. Zjemnenie či ozvláštnenie dosahované persiflážnymi hereckými postupmi (takzvaný čínsky prízvuk so zbytočnými mäkčeňmi v jazyku, neobratné jazykové ilustrácie pomyslenej hudobnosti čínštiny – „Kde si, keď už tu nie si?“) je voči takýmto métam zavádzajúce. V umení výberu a použitia hudby musíme vytknúť Mestskému divadlu Actores veľké rezervy i v tejto inscenácii. Tentoraz môže byť hudba pociťovaná ako narýchlo prezentovaný nástroj na davové pozdvihnutie nálady v kabaretných pasážach. Krajšou výnimkou je francúzsko – anglická uspávanka citlivejšie zakomponovaná do deja s funkciou uzavrieť výstup.
V javiskovom prevedení badáme snahu vyhnúť sa povinnosti priameho vedenia bábky bez opory horizontu. Mestské divadlo Actores má pečať originality a alternatívneho herectva, no bábkoherectvo medzi jeho danosti zatiaľ nepatrí.
Nejde o divadlo pantomímy či tanca i keď ako prvky v inscenácii sa tieto nevylučujú.
Podporia ho kvalitné texty, resp. myšlienkovo silné scenáre a to i bez verbálneho používania slova hercami. Zrejme preto je toto divadlo silné v autorských hrách, preto aj táto hra môže patriť k tomu kvalitnejšiemu repertoáru súčasných inscenácií pre detského diváka.

Frederika Čujová

Frederika Čujová vyštudovala divadelnú vedu a etnológiu na Vysokej škole múzických umení a Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, pracuje v Divadelnom ústave.