Nie, nehnevám sa…

Scéna a kostýmy: Diana Strauszová
Dramaturgia: Juraj Hubinák
Réžia: Jana Šturdíková
Účinkujú: Marek Kundlák, Milka Luptáková a Nikola Dubovanová
Premiéra 21.12. 2009 a 25.1.2010, Divadlo Non.Garde Bratislava

Non.Garde je divadlo rovnako zvláštne ako jeho názov. Tvorí ho pár metrov štvorcových v Stredoeurópskom dome fotografie v Bratislave a pár osobností – na čele s absolventkami VŠMU Zuzanou Šimovou a Janou Šturdíkovou.
Kým prvá tvorí výsostne obrazné inscenácie s nádychom žensky emotívnej filozofie, Jana Šturdíková sa prikláňa ku klasickejšiemu divadelnému jazyku. Akoby veľmi vzdialene, ale predsa, každá z nich nadväzovala na poetiku jedného z tvorcov, ktorí s divadlom Non.Garde spolupracovali – Jána Štrbáka a Laca Keratu.
Zatiaľ čo Zuzana Šimová v dramaturgii výrazne experimentuje, Jana Šturdíková tematicky nadviazala na svoju úspešnú inscenáciu Vťahy (monodráma na základe románu Ernsta Loeho Doppler, v hlavnej úlohe so Zuzanou Šimovou). Tentoraz inscenovala svoju vlastnú hru s názvom Hneváš sa? Opäť ide o tému mužsko-ženských vzťahov a „vťahov“. Hlavný hrdina do svojho manželského života vtiahne jednu ženu navyše…
Vzťahový trojuholník muža medzi dvomi ženami obohatila autorka o dve deti. Jedno, ktoré už je na svete, a druhé, ktoré sa ešte len vyvíja (v bezpečí matkinho lona). Tento motív akoby podčiarkol rozdielnosť dvoch žien. Manželky, ktorá už priniesla ovocie a dávno nevidieť, že kedysi bola kvetom, a milenky – kvetu, na ktorom len nenápadne začína byť vidieť, že prinesie ovocie.
Šturdíkovej text má v sebe zvláštnu poetiku. Autorka krátkymi, takmer banálnymi vetami modeluje dramatické napätie. Ich opakovanie tvorí rámec príbehu – absurditu a bezradnosť manželského páru, ktorého život sa skladá už len zo všedných rituálov. Nevinná replika, názov i motto celej hry („Hneváš sa?“) namiesto zmierenia prináša konflikt. Šturdíkovej text i inscenácia sú plné kontrastov a paradoxov.
Vynikajúce výtvarné riešenie Diany Strauszovej – jednoduché a presné – zdôrazňuje rozdielnosť i rozdelenosť svetov troch hlavných postáv. Scénografka a kostymérka v jednej osobe odlišuje jednotlivé postavy a ich svety nielen výraznými farbami, ale aj materiálmi. Mužov svet je lososový, manželkin modrý a mäkký (vlnený a brmbolcový), milenkin žltý a lesklý (ako jej pršiplášť či lakovky). Dominantná bola síce ružová, resp. lososová farba, ale raz bola pokrytá modrými brmbolcami milujúcej manželky a inokedy na nej kričala jasná žltá farba mladej milenky. V istom zmysle by sa dalo hovoriť o akčnej scénografii. Zakrytie modrej stoličky žltým pršiplášťom, ružového stola žltým obrusom, zbalenie modrých brmbolcov a modrého koberca… Scénografia dopovedala nevypovedané. Potvrdzovala divákovu intuíciu a vytvárala nové významy.
Za výtvarný symbol celej inscenácie by sa však dal pokladať „brmbolcový snehuliak“. V ňom akoby sa koncentroval základný princíp Šturdíkovej textu i inscenácie – nezmyselnosť, kontrast, paradox.
Na jednej strane skromné scénografické riešenie (na scéne je prakticky len stôl a dve nepohodlné vysoké stoličky) a na strane druhej poctivá a presná dramaturgická línia poskytli hercom dostatok priestoru, ale i oporných bodov.
Mimoriadne dobre zvolené a zohraté herecké trio dokázalo vzácne vycítiť vhodnú mieru nadsázky a objaviť pre svoje postavy primerané herecké prostriedky.
Alica v podaní Emílie Luptákovej bola nesmierne ľudská, milujúca, schopná obety. Svojím uboleným výrazom spoza okuliarov a rukami, v ktorých stále niečo žmolila, vyjadrovala úpornú snahu vyriešiť problém. Bola „mäkučká“ ako brmbolce, ktoré mala všade okolo seba i na sebe. Medzi vrcholné i vrcholne komické scény patril okamih, keď sa naobliekaná stretne so svojím takmer nahým manželom. Priveľká túžba a priveľký strach, neschopnosť naozaj sa ho dotknúť… to všetko dokázala skoncentrovať do „takmer dotyku“ nahého tela. V jej postave dominoval princíp darovania, prispôsobenia sa, koncentrácie na druhých…
U Beáty (Nikoly Dubovanovej) práve naopak. Bola plná odvahy, neschopná „odlepiť sa“ od partnera, prispôsobovať chcela – nie však seba, ale sebe. Kým gestá Luptákovej Alice boli drobné, roztrasené, neisté, gestá Dubovanovej Beáty boli absolútne suverénne, vhodne štylizované, rozmarne detské.
Marek Kundlák ako Martin – muž, ktorý sa pohyboval medzi nimi – nemal vôbec jednoduchú úlohu. Musel zvládnuť celú škálu mužských typov – od chlapa pod papučou až po zvodného macha – a to všetko s ohľadom na „reálny“ charakter svojej postavy, akúsi „sympatickú trápnosť“. V jeho výkone bolo množstvo zaujímavých momentov, no nepochybne jedným z najkrajších bol okamih, keď jeho manželka zničila „brmbolcového snehuliaka“ a on jej v tom nemohol zabrániť. Akoby s brmbolcom „odstrihla“ aj jeho. Oslobodila sa, unikla.
Najväčšou výhodou Šturdíkovej inscenácie je absolútne presná a precízna režijno-dramaturgická koncepcia. Jednotlivé zložky tohto komorného javiskového dielka sa vzájomne dopĺňajú a poskytujú tak divákovi čitateľný – zďaleka však nie prvoplánový – obraz. Divák, podobne ako herec v tejto inscenácii, má dostatok pevných bodov, aby nezablúdil v bezbrehých vodách nekonečného množstva možných interpretácií, ale súčasne má dosť priestoru, aby mohol objavovať odkazy a tvoriť obrazy vo svojej fantázii.
Divadlu Non.Garde sa podarilo vytvoriť inscenáciu, ktorá je ukážkou zvládnutého divadelného remesla, ale so šarmom, vtipom i výpovednou hodnotou.
Otázka, či zachovať nový život, smeruje k riešeniu v prospech života. Otázka, či zachovať manželstvo, smeruje k zachovaniu manželstva… A hoci záver príbehu ostáva otvorený, už toto smerovanie je u mladých tvorcov neobvyklé a sympatické.
Inscenácia Hneváš sa? hovorí o tom, že v živote prídu situácie, ktoré nevieme riešiť a ktoré sa budú donekonečna opakovať – dovtedy, kým za svoje skutky neprevezmeme zodpovednosť… Kým to nespravíme, môžeme sa hnevať – rovnako ako Šturdíkovej hrdina – jedine sami na seba. Nie, nehnevám sa, tento divadelný zážitok bol príjemný.

Zdenka Pašuthová (Marková)