(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Nevysporiadaná pamäť národa

Divadlo
InscenáciaJonáš Záborský: Hlovík medzi vzbúreným ľudom
Premiéra12. septembra 2026
Divadelná sezóna

Jonáš Záborský: Hlovík medzi vzbúreným ľudom

Spolupráca na dramatickom texte: Jozef Jenčo

Réžia: Mariana Luteránová

Dramaturgia: Daniel Majling

Scénografia: Diana Strauszová

Hudba: Martin Husovský

Pohybová spolupráca: Ladislav Cmorej

Účinkujú: Zuzana Kocúriková, Gabriela Dzúriková, Anežka Petrová, Rebeka Poláková, Alexander Bárta, Milan Ondrík, Martin Šalacha, Daniel Žulčák, Branislav Bystriansky

Premiéra: 12. a 13. septembra 2026

V obci Furča v okrese Prešov stojí pamätník Východoslovenského roľníckeho povstania. Jubilárny výbor ho dal postaviť v roku 1938 pri príležitosti 20. výročia vzniku Československa ako „dôkaz, že oslobodenie z roku 1918 nebolo náhodou, ale v minulosti dlho pripravovanou udalosťou, vyvrcholením dlhoročných snáh Slovákov o slobodu.“[1] Ako však dnes nazerať na národnú kultúrnu pamiatku, ktorá stojí na majetkovoprávne nevysporiadanom pozemku, postupne chátra a navyše pripomína rozporuplnú kapitolu našich dejín, ktorá sa v priebehu takmer dvoch storočí stala predmetom viacerých (dez)interpretácií? Kto nesie zodpovednosť za tragédiu – ten, kto ju spôsobil, alebo ten, kto k nej podnietil? Sú konšpirácie naším „národným prekliatím“, alebo skôr historicky podmieneným dedičstvom, zakoreneným v kolektívnej skúsenosti? Tieto a mnohé ďalšie otázky otvára inscenácia Činohry SND Hlovík medzi vzbúreným ľudom, ktorá vznikla dramatizáciou rovnomennej reportážnej poviedky Jonáša Záborského z roku 1870.

Adam Hlovík bol východoslovenský kňaz, ktorý pôsobil v Kladzanoch, kde sa v roku 1831 stal očitým svedkom roľníckeho povstania. Po prežitých udalostiach pokračoval v duchovnej službe vo farnosti Rankovce. Tam sa stal starším duchovným kolegom mladého farára Jonáša Záborského. Zachovaná korešpondencia svedčí o ich priateľskom vzťahu a vzájomnej dôvere, pričom Hlovík Záborského výrazne podporoval aj v jeho literárnej činnosti. Azda práve preto si ho autor zvolil za ústrednú postavu svojej poviedky, hoci podľa dostupných informácií na nej začal pracovať až takmer dve desaťročia po Hlovíkovej smrti. Pri rekonštrukcii udalostí z roku 1831 čerpal Záborský z viacerých literárnych a publicistických prameňov, keďže povstanie vyvolalo už vo svojej dobe pomerne značný ohlas. Išlo o sériu násilných nepokojov na východnom Slovensku, ktoré v tom čase sužovala epidémia cholery. Prevažne negramotné obyvateľstvo pod vplyvom fám a nepravdivých svedectiev uverilo, že chorobu úmyselne šíria lekári a kňazi na príkaz zemepánov, aby vyhubili pracujúcich roľníkov a privlastnili si ich pôdu.

Podrobnosti o priebehu, príčinách a dôsledkoch povstania, analýzu dobovej literatúry, vzťahov medzi historickými osobnosťami, ako aj informácie o pamätníku na Furči prináša mimoriadne dôkladne spracovaný bulletin k bratislavskej inscenácii.  Jeho súčasťou je aj rozsiahla historická štúdia. Žiaľ, chýba pri nej meno autora a zoznam použitej literatúry je len všeobecný, bez konkrétnych odkazov v texte, čo výrazne sťažuje overovanie a citovanie uvedených informácií. Napriek tomu táto štúdia prezrádza veľa o ideovom zázemí inscenácie. V jej kontexte totiž možno inscenáciu vnímať nielen ako dramatizáciu historickej udalosti, ale predovšetkým ako kritický exkurz do dejín „holubičieho národa“. Divák sa z bulletinu presne nedozvie ani to, kto je autorom dramatizácie. Uvádza sa len, že Jozef Jenčo sa podieľal na tvorbe dramatického textu, ktorý na javisko preniesla režisérka Mariana Luteránová v spolupráci s dramaturgom Danielom Majlingom. Či  išlo o kolektívne dielo, zostáva nejasné.

Podstatné však je, že tvorcom sa podarilo preniesť na javisko problematiku i atmosféru historických udalostí bez toho, aby sa uchýlili k ich ilustratívnemu či lineárnemu prerozprávaniu. Zvolili si zložitejší, no vo výsledku katarznejší kompozičný princíp. Dramatické situácie usporadúvajú mozaikovito; jednotlivé výjavy do seba spočiatku zdanlivo nezapadajú a ich vzájomné príčinné súvislosti zostávajú zastreté. Postupne sa však pred divákom skladá ucelený obraz povstania v Merníku v auguste 1831. Skupina sedliakov, roľníkov a remeselníkov vtedy podľahla presvedčeniu, že – podobne ako v okolitých východoslovenských obciach – aj ich farár a zemepáni úmyselne trávia obyvateľstvo a nesú zodpovednosť za množiace sa úmrtia. Vzbúrenci zaútočili na kaštieľ, kde zmasakrovali členov pandemickej komisie i celú šľachtickú rodinu. Mužov ubili, ženy zaživa rezali, sekerami im odtínali končatiny a hromadne ich znásilňovali. Po krvavých jatkách nasledovalo rabovanie a útek vzbúreneckých skupín do hôr. Mnohých však pochytali a následne popravili na základe rozsudkov štatariálnych súdov.

Inscenátori Záborského poviedku rozčlenili na prológ, osem číslovaných nárekov, šestnásť samostatne pomenovaných obrazov a epilóg. Prológ a epilóg prednáša Branislav Bystriansky v úlohe starostu obce Haniska, do správy ktorej patrí chátrajúci pamätník na Furči. Hovorí o bezmocnosti a zúfalstve nad súčasným stavom pamiatky. Jej statika je vážne narušená a niet nikoho, kto by zabezpečil jej obnovu. Náreky prednáša trojica plačiek (Zuzana Kocúriková, Gabriela Dzúriková a Anežka Petrová) v starom šarišskom nárečí.  Sú to úryvky z básnického diela Andreja Čorbu Hrozne a strašne rozpravki o chorobe choleri a rozbroju proščavi vo viššich stranoch Uherske źeme. Z tejto predlohy tvorcovia čerpali samotný dej inscenácie, ktorý mozaikovito striedali s poviedkou Jonáša Záborského (od zrodu „travičskej legendy“ až po štatariálne súdy). Náreky oddeľujú jednotlivé obrazy a zároveň vytvárajú osobitú rytmickú i atmosférickú rovinu inscenácie. Herečky ich prednášajú takmer rituálnym spôsobom, v ktorom sa prelína deklamácia so spevom, zariekaním a rytmizovaným sylabickým prednesom.

Prostredníctvom jednotlivých obrazov divák postupne spoznáva Adama Hlovíka (Milan Ondrík), ktorý o udalostiach v Merníku a okolitých obciach rozpráva svojmu priateľovi  Jonášovi Záborskému (Alexander Bárta). Hlovík počas inscenácie prechádza bolestivou psychologickou a duchovnou premenou. Z kňaza, ktorý verí v dobro svojich farníkov, sa pod ťarchou prežitých udalostí stáva štvanec obávajúci sa pozdvihnúť hostiu. Milan Ondrík naplno využíva svoj široký výrazový register, so stvárňovaním psychicky rozorvaných postáv v hraničných životných situáciách má bohaté skúsenosti. Jeho výkonu nechýba zmysel pre humor ani schopnosť odľahčiť ťaživú tému, predovšetkým však presvedčivo buduje psychologický portrét duchovného, ktorého viera v ľudské dobro sa postupne rozpadá. Hlovík sa napriek tomu urputne usiluje nájsť vyšší zmysel či filozofické vysvetlenie udalostí, ktorých podstata sa vzpiera rozumu a zostáva beštiálne primitívna.

Väčšina účinkujúcich stvárňuje viacero postáv, čo vzhľadom na fragmentárnu kompozíciu a absenciu bezprostredných dejových súvislostí spočiatku sťažuje orientáciu v charakteroch. Režisérka  spolu s interpretmi dôsledne rozlišuje postavy prostredníctvom ostrých scénických prestrihov, zmien v javiskovej reči, pohybovom prejave i kostýmoch. Ako sa fragmenty postupne spájajú do zmysluplného celku, vyjasňujú sa aj vzťahy medzi postavami a ich miesto v dramatickej štruktúre.

Na výslednom účinku inscenácie má zásadný podiel scénografia Diany Strauszovej, ktorá v priestore Štúdia SND vytvorila ponurú, významovo mnohovrstevnú javiskovú krajinu. Jej základ tvoria nepravidelné vyvýšeniny pripomínajúce nahromadenú zeminu, násypy či čerstvo navŕšené hroby. Drsný, takmer sopečný povrch evokuje vyprahnutú krajinu, ktorá sa stáva miestom utrpenia a násilia. Dominantou scény je rozmerná vyvýšená plošina, ktorá počas inscenácie nadobúda rozličné funkcie:  raz predstavuje posteľ umierajúceho, inokedy hrob, obetný stôl, lavičku či tribúnu. Jej funkcia sa mení v závislosti od dramatickej situácie, zatiaľ čo scénografia zostáva materiálovo i tvarovo takmer nemenná. Táto variabilita scény s využitím minima rekvizít umožňuje režisérke plynulo prechádzať medzi jednotlivými obrazmi bez potreby ilustratívnych scénických prestavieb, čo výrazne podporuje fragmentárnu kompozíciu diela.

Osobitný význam nadobúda využitie vyvýšeného priestoru nad zadným horizontom javiska, kde sa počas prológu a epilógu objavuje skupina aktérov povstania, štylizovaná do podoby súsošia Pamätníka Východoslovenského roľníckeho povstania na Furči. V úvode pôsobí tento živý monument v spojení s Bystrianskeho monológom až komicky. Starosta lamentuje nad chátrajúcou národnou kultúrnou pamiatkou, zatiaľ čo nad ním stojí heroizované súsošie, ktorého historický význam divák zatiaľ nepozná. Komika však postupne nadobúda čoraz trpkejšiu príchuť. Ako sa odhaľujú okolnosti povstania a brutalita jeho aktérov, mení sa aj divákovo vnímanie monumentu. To, čo sa spočiatku javilo ako groteskná pripomienka zanedbaného kultúrneho dedičstva, sa v epilógu premieňa na znepokojivý symbol kolektívnej pamäti, ktorá násilie nielen uchováva, ale prostredníctvom jeho heroizácie aj ospravedlňuje. Súsošie už nepredstavuje triumf utláčaného ľudu, ale skôr výhražnú bestia triumphans – víťaziacu beštiu, ktorej krutosť dejiny povýšili na národnú zásluhu. Režisérka prostredníctvom opakovania totožného scénického obrazu dosahuje výrazný významový obrat: pamätník sa fyzicky nemení, mení sa však poznanie diváka, a tým aj jeho schopnosť interpretovať symboly vlastnej histórie.

Výraznou súčasťou výtvarnej koncepcie sú aj kostýmy, ktoré pomáhajú identifikovať spoločenské postavenie či profesiu postáv, no zároveň prekračujú hranice historickej ilustratívnosti. Popri dobovo štylizovaných odevoch sa objavujú výrazne symbolické, miestami až naturalistické prvky –  predovšetkým zakrvavené šaty Júlie a ďalších obetí masakra v kaštieli. Kontrast medzi civilnosťou niektorých kostýmov a drastickými stopami násilia umocňuje zrážku každodenného života s náhlou, nezmyselnou brutalitou.

Mimoriadne sugestívne pôsobí zobrazenie obetí cholerovej epidémie prostredníctvom gumených figurín. Ich ochabnuté, deformované telá bez pevnej výplne, s prepadnutými tvárami a bezvládnymi končatinami pripomínajú vyschnuté telesné schránky, z ktorých choroba odčerpala život. Raz ležia pokrčené na smrteľnej posteli, inokedy visia z povraziska nad hlavami preživších. Ich nehybnosť a neprirodzená poddajnosť materiálu vytvárajú znepokojivý obraz smrti, ktorá človeka zbavuje telesnej integrity a individuality. Práve zjavná umelosť a deformovateľnosť týchto figurín vyvolávajú osobitý druh scénickej hrôzy, v ktorej sa naturalistická predstava ľudského utrpenia stretáva s výtvarnou abstrakciou.

Motív odľudštenia nadobúda ešte znepokojivejšiu podobu v krčmovej scéne, kde trojica mužov s gumenými maskami na tvárach popíja alkohol a rozoberá údajné trávenie ľudu. Zdanlivo všedný rozhovor postupne odhaľuje mechanizmus, akým sa nepodložené podozrenia premieňajú na kolektívne presvedčenie a napokon na výzvu k násiliu. Inscenátori mužom odnímajú individuálne črty a nahrádzajú ich amorfnými, ovisnutými maskami bez mimiky a výrazu. Herci strácajú jeden zo základných prostriedkov psychologického herectva, pričom ich postavy nadobúdajú podobu anonymnej, takmer neosobnej masy. Chladnosť výjavu je o to zarážajúcejšia, že myšlienka na vyvraždenie domnelých vinníkov sa rodí v atmosfére banálneho rozhovoru pri alkohole. Zlo tu nemá podobu démonickej výnimočnosti, ale vyrastá z každodennej ľahostajnosti, strachu a ochoty uveriť jednoduchému vysvetleniu zložitej skutočnosti. Gumené masky sa stávajú presnou metaforou straty individuálnej zodpovednosti v okamihu, keď sa jednotlivec rozpustí v anonymite davu.

Z tejto anonymity diváka vytrhávajú najmä dve dramatické situácie. Prvou je fiktívny súd, počas ktorého Záborský priamo konfrontuje aktérov povstania s ich činmi a usiluje sa zrekonštruovať priebeh i príčiny brutálneho násilia. Vo chvíli, keď jednotliví páchatelia začínajú vypovedať o svojich skutkoch, anonymná masa nadobúda konkrétne tváre a individuálna zodpovednosť prestáva byť abstraktným pojmom. Ešte naliehavejšie tento princíp rezonuje v monológu Zuzany Kocúrikovej, ktorá stvárňuje matku popraveného povstalca. Už päť rokov sa po nociach vracia pod šibenicu, na ktorej visí telo jej syna, a postupne zbiera jeho odpadávajúce ostatky, aby ich mohla dôstojne pochovať. Jej zúfalé zvolanie „Ale veď ja som neporodila zviera, ja som porodila Paľa!“ odhaľuje odvrátenú stranu tragédie. Za obrazom násilníka sa zrazu objavuje konkrétny človek, syn a obeť dlhodobého sociálneho útlaku, ktorého túžba po pomste vyústila do zločinu a napokon aj do vlastnej záhuby. Kocúrikovej monológ pritom nespochybňuje krutosť spáchaných činov, ale relativizuje jednoznačnosť morálneho odsúdenia ich páchateľov. Otázka zodpovednosti za tragédiu zaznieva z úst matky s takou naliehavosťou, že dovtedy jednoznačný verdikt nad beštiálnosťou povstania sa začína komplikovať. Inscenácia odmieta rozdelenie historických aktérov na vinníkov a obete; pripomína, že aj za najkrutejšími činmi sa môžu skrývať príbehy ľudského poníženia, bezmocnosti a utrpenia.

Inscenácia Hlovík medzi vzbúreným ľudom nie je iba scénickou rekonštrukciou tragickej udalosti našich dejín. Mariana Luteránová spolu s tvorivým tímom vytvorila významovo mnohovrstevné dielo, ktoré prostredníctvom historickej látky otvára aktuálne otázky o mechanizmoch kolektívneho násilia, manipulácii verejnej mienky a hraniciach individuálnej zodpovednosti. Fragmentárna kompozícia, výrazná výtvarná štylizácia a precízne vedenie hercov nie sú iba sprostredkovaním atmosféry historickej tragédie, ale predovšetkým slúžia na postupné spochybňovanie divákových istôt. To, čo sa spočiatku javí ako čierno-biely konflikt medzi obeťami a násilníkmi, sa mení na komplikovaný obraz spoločnosti, v ktorej sa krivda stáva živnou pôdou pre ďalšie bezprávie a túžba po spravodlivosti sa môže zvrhnúť na bezuzdnú krutosť.

Osobitný dôraz inscenácii dodáva jej schopnosť konfrontovať historickú skúsenosť so súčasnosťou bez prvoplánových aktualizácií. Strach z neznámej choroby, nedôvera voči autoritám, šírenie konšpiračných predstáv či ochota hľadať vinníka za každú cenu nie sú výlučne prejavmi nevedomosti a sociálnej zaostalosti devätnásteho storočia. Sú to mechanizmy, ktoré sa v rozličných podobách vracajú aj dnes. Inscenácia však nejde cestou jednoduchého poučenia o nebezpečenstve manipulácie. Skúma okolnosti, za ktorých sa z obete môže stať násilník, a pripomína, že pochopenie príčin zločinu ešte neznamená jeho ospravedlnenie.

Napokon sa vraciame k chátrajúcemu pamätníku na Furči. Jeho narušená statika sa v kontexte inscenácie stáva výstižnou metaforou nestability historickej pamäte, ktorej základy stoja na selektívnom výklade minulosti. Otázkou už nie je iba to, kto a za aké prostriedky pamätník zrekonštruuje, ale predovšetkým to, čo vlastne chceme jeho obnovou uchovať. Pamiatku na utrpenie a zápas proti útlaku alebo heroizovaný obraz násilia, ktorého skutočnú povahu sme si odmietli priznať? Luteránovej inscenácia neponúka pohodlné rozhrešenie ani jednoznačný historický verdikt. Namiesto toho nás núti konfrontovať sa s minulosťou, ktorú sme si zvykli formálne pripomínať, no s ktorou sme sa nikdy celkom nevysporiadali.


[1] Cit. podľa bulletinu k inscenácii, s. 38.

Klára Madunická absolvovala magisterské štúdium na Katedre divadelných štúdií na VŠMU. Aktuálne pôsobí ako interná doktorandka na Ústave divadelnej a filmovej vedy CVU SAV. Dlhodobým predmetom jej záujmu aj vedeckého výskumu je operné divadlo, jeho teória, história aj kritika. Pôsobí ako tajomníčka Operného štúdia VŠMU, kde v spolupráci s opernými umelcami pripravila a manažovala niekoľko operných inscenácií. Od roku 2019 vedie medzinárodný projekt ARTMAX, v rámci ktorého do slovenských, českých a rumunských kín prináša prenosy operných a baletných inscenácií a koncertov z celého sveta.

Uverejnené: 18. novembra 2026Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Klára Madunická

Klára Madunická absolvovala magisterské štúdium na Katedre divadelných štúdií na VŠMU. Aktuálne pôsobí ako interná doktorandka na Ústave divadelnej a filmovej vedy CVU SAV. Dlhodobým predmetom jej záujmu aj vedeckého výskumu je operné divadlo, jeho teória, história aj kritika. Pôsobí ako tajomníčka Operného štúdia VŠMU, kde v spolupráci s opernými umelcami pripravila a manažovala niekoľko operných inscenácií. Od roku 2019 vedie medzinárodný projekt ARTMAX, v rámci ktorého do slovenských, českých a rumunských kín prináša prenosy operných a baletných inscenácií a koncertov z celého sveta.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Go to Top