Nepolepšený v „raji na Zemi“

Réžia a hudba: Kamil Žiška
Dramaturgia: Peter Kováč
Scéna a kostýmy: Peter Janků
Účinkujú:
Silvester Krčméry: Matej Marušin, a. h.
Herec: Richard Autner
Hlasy: František Kovár, Dušan Jamrich, Jana Oľhová, Ján Gallovič, Štefan Bučko, Ľubomír Feldek
Premiéra 23. júna 2017, Modrý salón, Nová budova SND
Inscenácia Feldekovej hry Nepolepšený svätec sprítomňuje navýsosť prepotrebnú tému reflexie našich nedávnych dejín, obdobia totalitného komunistického režimu. V dejinách slovenskej dramatiky vynaložili viacerí autori nemalé tvorivé úsilie, aby rehabilitovali v „novom svete“ hrdinu nových čias. Zväčša to bol jedinec nadosobných kvalít, ktorý v duchu triedneho boja a zaujatia pre súboj dobrého s lepším budoval na začiatku 50. rokov sľubovaný raj na zemi, ktorý bol v realite len prchavou fatamorgánou.
Feldekov dramatický text na rozdiel od týchto „kvázi“ hrdinov prináša hrdinstvo nepatetické, naplnené hlbokým vnútorným presvedčením vyvierajúcim zo živého prežívania viery a vzťahu s Bohom. Hra ponúka niekoľko rovín príbehu predstaviteľa katolíckeho disentu, lekára Silvestra Krčméryho, ktorý sa kvôli svojmu osobnému presvedčeniu a slobodnému prežívaniu náboženského života stal väzňom v komunistických väzeniach a nápravných táboroch. Pozoruhodné je, že autor v príbehu neponúka nijakú jednoduchú schému „dobrý a zlý“. Predovšetkým ho zaujíma jedinečná osobnosť hlavnej postavy, ktorú predstaví v jej obdivuhodnej vytrvalosti a presvedčení o pravde viery. Prvá rovina, ktorú dramatik odkrýva, je obdobie, keď lekár Krčméry vykonáva svoju prax v Podunajských Biskupiciach na pľúcnom oddelení. Dramatik nám sprítomňuje niekoľko stretnutí s pacientom – mužom, ktorý sa bojí neodvratného konca vlastného života. Ten súvisí s jeho smrteľnou chorobou – rakovinou. Nakoniec sa dozvedáme, že jeho diagnóza bola inými lekármi nesprávne určená, nemá zhubný nádor a čaká ho ešte nejaký čas žitia. Postupne, s primeranou dávkou tajomstva, sa dozvieme, že tým pacientom je Krčméryho bývalý mučiteľ vo vyšetrovacej väzbe. Postavy týchto dvoch mužov predstavujú v hlase Silvester Krčméry (František Kovár) a Pacient (Dušan Jamrich), ich výstupy sa odohrávajú za plátnom mliečnej farby. Zakaždým za ním pri rozhovore vidíme siluety dvoch postáv. Siluety pripomínajú röntgenové snímky. I keď na nich nevidíme viac ako obrysy, postavy sa nám v replikách odhaľujú až na dreň vlastných vnútorných svetov. Okrem toho sme, v istej divadelnej skratke, svedkami všetkých dôležitých zastavení „krížovej cesty“ Silvestera Krčméryho komunistickými väzeniami. Začína sa vo chvíli, keď ho zatknú ako vojaka na vojne, kde vykonáva službu vojenského lekára. Spôsoby psychického teroru, fyzického mučenia, citového vydierania sú konkretizované v divadelne nápaditej podobe využívajúc predovšetkým prácu zástupnej metafory pars pro toto. Na Krčméryho sú nasadení rovnako bachar i spoluväzeň. Inscenátori zdôraznili zastupiteľnosť týchto dvoch postáv aj tým, že obe stvárňuje Richard Autner. V inscenácii sa nachádzajú viaceré ďalšie pôsobivé výstupy, ktoré napriek monologickej povahe vytvárajú vnútorný dialóg s pomyselnými neprítomnými postavami, napríklad s matkou. V druhej časti inscenácie je to stretnutie s Diablom, ktorý sa prevtelí do mladého muža, ktorý len pred chvíľou vykonal dobrovoľný odchod zo života. Diabol sa mu predstaví ako ten, kto chce len jeho dobro a urobí všetko pre to, aby sa Silvesterovi polepšilo. Emocionálne sýty je tiež výstup, v ktorom sa väzeň Krčméry v duchu rozpráva so svojou matkou. Matku reprezentuje hlas herečky Jany Oľhovej. Na malom priestore sa tu pred divákom odkryje hlboký vzťah matky a syna. V skratke, divadelne výstižnej a únosnej, sa povie to, čo by vystačilo aj na celú inscenáciu. Okrem týchto postáv sa väzeň-lekár stretáva aj s ďalšími významnými osobnosťami katolíckeho disentu, napríklad so svojím priateľom Vladimírom Juklom. V hre sa primerane striedali repliky naplnené hlbokým vnútorným presvedčením opravdivo veriaceho človeka s citlivo dávkovanou iróniou. Nechýbalo tiež stvárnenie psychického tlaku, ktorý komunistický vyšetrovatelia vyvíjali na politických väzňov v podobe fyzického násilia a citového vydierania.
Scénografická zložka v inscenácii Nepolepšený svätec patrí k mimoriadne dôležitým sémantickým prvkom javiskovej výpovede. Tvorcovia sa v nej usilovali prostredníctvom práce so zástupnou rekvizitou, minimalizmom, vyťažiť maximum významového posolstva. Pred veľkým bielym plátnom, ktoré akoby nahradilo zadnú sufitu, sa nachádzal jeden rad rovnakých stoličiek. Najmä v prvej časti inscenácie s nimi herci dosť intenzívne vytvárajú viaceré podstatné obrazy – sprítomňujú nielen ľudí, chlad a monotónnosť doby, ale tiež bezostyšne krivé postoje voči mučeným. V druhej časti inscenácie tvorí jednoduchú scénu vyvýšený praktikábel nasvietený zo štyroch strán. V jednej chvíli ho väzni (Krčméry a spoluväzeň, ktorého na neho nasadili, aby ho sledoval) nosia, aby naznačili fyzickú bolesť a únavu z otrockej nezmyselnej práce, ktorú sme priam cítili spolu s nimi. Reflektory na javisku tvorcovia využívajú viacnásobne. Nie sú to len svetlá a znak toho, že veľký brat hlavného hrdinu stále vidí a pozoruje. Používajú sa tiež ako zariadenia na odpočúvanie. V závere inscenácie sa priestor javiska symbolicky vyčistí a ostane len biele plátno. Na ňom zaznie dramatikovo posolstvo o živote lekára Silvestra Krčméryho a na záver počujeme zo záznamu posolstvo samotného Krčméryho.
Kostýmy v inscenácii Nepolepšený svätec sa vyznačovali jednoduchosťou, strohosťou, minimalizmom, ktorý priamo korešpondoval s prostredím väzenia. Ako so zástupnou rekvizitou sa v predstavení pracovalo s mužskými sakami. Tie herci v niektorých výstupoch prevesovali na stoličky, čím symbolizovali postavy, ktoré priamo v inscenácii neúčinkovali, a aj monotónnu názorovú jednostrannosť. Všetky saká sa na seba dosť výrazne podobali, boli v rovnakej farebnej škále. Akoby tvorcovia v symbolickom náznaku hovorili o nevšímavosti a ľahostajnosti voči osudu druhého. Davová psychóza, ktorá sa zmocní tiež postoja ku konkrétnemu človeku, k jeho vine či nevine.
Herectvo protagonistov inscenácie prinieslo hneď niekoľko podnetných tém na premýšľanie o inscenácii. Matej Marušin ako Silvester Krčméry kreoval svoju postavu so zmyslom pre odkrytie hlbokých polôh, pohnútok konania a života v kresťanskej viere. Neboli to nijaké vonkajšie gestá, ale úmyselne triezve, citlivé a jemné dávkovanie v geste, pohybe a najmä v slove. Bol to jedinečný divácky zážitok, vidieť herca, ktorý hovorí repliky vlastnej postavy s presvedčivým porozumením a ponúka význam konania a tiež jej postojov s mimoriadnou intenzitou. Marušinovo herectvo akoby sugestívne narastalo v jedinečnej intenzite aj vo chvíľach reflexívneho ponorenia sa do samoty, keď bola jeho postava na chvíľu rozprávačom príbehu. Neunikala mu podstata a zmysel, práve naopak, narastala do plastického sémantického gesta. Opravdivo divadelne naplnené boli aj tie momenty, keď herec dokázal prostredníctvom pauzy byť v zadržanom geste akoby ešte presvedčivejší.
Richard Autner stvárnil postavu Herca, ktorá symbolicky predstavovala všetky postavy s konštantným znamienkom mínus. Postavu eštebáka, vyšetrovateľa, sudcu, spoluväzňa stvárnil priveľmi plocho, dalo by sa povedať monotónne až jednostranne. Zdalo sa nám, že sa až nadmieru koncentruje na násilie a silu hlasového výrazu. Fyzické predpoklady mučiteľa mu svedčali, menej sa mu však darilo sprítomniť psychické mučenie, ktoré bolo podľa slov samotného Silvestra Krčméryho omnoho drsnejšie. Často sa v jeho hereckom výrazovom prejave objavovala presila hlučného kriku, vo viacerých výstupoch bola takmer nemenná, čím herec stvárňované postavy zaklial do „väzenia“ monotónnosti, ktorá je pre divadlo smrtiaca. Jedna zmena nastala vo chvíli, keď kreoval vteleného Diabla – v stíšenej polohe omnoho presvedčivejšie zaznelo obludné posolstvo démona zloby. Herec nás istotne presvedčil, že je pohybovo a v geste zdatný, má v sebe prítomný zmysel pre temporytmus, len nám pri stvárňovaní predstaviteľov moci chýbala pestrejšia variabilita výrazových prostriedkov, najmä v práci s hlasom.
Režisér inscenácie Kamil Žiška spolu so scénografom a hercami koncipovali javiskový tvar s obrovským etickým, emocionálnym a ľudským posolstvom. Divadelná skratka, práca s metaforickým vyjadrením boli čisté a presné. V obraznosti sa nebáli prekonávať polopatizmus. I keď v niektorých situáciách explicitného násilia vyšetrovateľa voči väzňovi použili červenú farbu symbolizujúcu krv alebo v inom výstupe bachar-eštebák Krčmérymu namočí hlavu do vedra plného výkalov, až ho to dusí a takmer zvracia, nie je to nijako prepiate. Násilie a naturalizmus sa využívajú len preto, aby naznačili obludnosť neľudských metód fyzického nivočenia a mučenia. Inscenácia je excelentná v sugestívnom a plastickom pohľade na život jedinečného človeka – Silvestra Krčméryho. On sám sa nepovažoval ani za svätca, ani za hrdinu, ale len za človeka, ktorý je za svoju vieru a pravdu v živote s Bohom pripravený aj na obeť najvyššiu. Nijako sa nezvýrazňovalo, že sa nepriznal k tomu, za čo ho odsúdili a poslali na takmer štrnásť rokov do väzenia. On stál za svojím a tvrdil, že len slobodne prežíva svoju vieru, čo mu dovoľuje aj ústava štátu. Nakoniec ani sám dobrovoľne nechcel opustiť väzenie, lebo tvrdil, že sa nepolepšil, lebo sa ani nemal v čom polepšiť. Respektíve to, čo vnímali sudcovia a mučitelia ako polepšenie a trest boli pre neho prázdne frázy bez obsahu založené na klamstvách a na pozíciách moci. Inscenátorom sa podarilo premyslene a funkčne, i citovo podmanivo vytvoriť niekoľko výstupov, v ktorých nástojčivo zaznela hlboká vnútorná pravda o človeku. Takou bola obhajoba Silvestra Krčméryho počas procesu pred Vyšším vojenským súdom v Trenčíne.
Inscenácia Nepolepšený svätec je silným, divadelne sýtym posolstvom o časoch a ľuďoch nedávno minulých. Všetkým inscenátorom patrí obdiv a vďačnosť, že sa odhodlali a divadelne presvedčivo odkryli svedectvo o živote výnimočného človeka, ktorý sa síce za takého vo svojej pokore nepovažoval, ale v dejinách našich mikropríbehov Slovenska vyčnieva ako jedinečný príklad nielen žitej viery v Boha, ale tiež ľudskej odhodlanosti a pravdivosti. Nepatetické hrdinstvo prameniace z osobnej viery v Boha sprítomňuje život človeka, ktorý nebol ani nechcel byť najväčším Slovákom, ale prináša do našich osobných príbehov a životov odhodlanie a vzor prevyšujúci všetky tieto malicherné mediálne vzorce a pocty. Mali sme medzi sebou výnimočného človeka…

Martin Timko

Martin Timko vyštudoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Venuje sa dejinám divadla a réžie, dramaturgii a filmu, divadelnej kritike. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave a pedagogicky pôsobí na Akadémii umení v Banskej Bystrici.